47. Služba

Ježiš so svojimi učeníkmi strávil na vrchu celú noc a pri východe slnka schádzal s nimi do údolia. Učeníci pohrúžení v myšlienkach šli vedľa seba ustrašene a bez slova. Ani Peter nemal čo povedať. Radi by boli zostali na tom posvätnom mieste, kde sa v plnosti nebeského svetla zjavila sláva Božieho Syna. Bolo však treba veľa urobiť pre tých, ktorí medzitým Ježiša už všade hľadali.

Na úpätí vrchu sa zhromaždil veľký zástup okolo učeníkov, ktorí s Ježišom neboli a tiež nevedeli, kam sa im podel. Keď sa Spasiteľ blížil k davu, upozornil svojich troch učeníkov, aby mlčali o tom, čoho boli svedkami: „Nehovorte nikomu o tom videní, dokiaľ Syn človeka nebude vzkriesený z mŕtvych“ (Mat 17,9). O zjavení mali učeníci sami rozmýšľať, ale nezverejňovať ho. Keby o ňom vykladali zástupom, vyvolalo by to len výsmech a zbytočný údiv. Pred Kristovým vzkriesením by ani ostatných deväť apoštolov tento div nepochopilo. Akí nechápaví zostali títo traja učeníci aj po udalosti na vrchu, vyplýva z toho, že napriek všetkému, čo im Ježiš o blížiacom sa utrpení povedal, medzi sebou sa pýtali, čo vzkriesenie vlastne znamená. Pritom však nepožiadali Ježiša o vysvetlenie. Jeho slová o budúcnosti ich napĺňali zármutkom; nepýtali sa ďalej na to, čomu nemohli uveriť, že sa stane.

Len čo ľudia zhliadli Ježiša, bežali mu v ústrety, úctivo a radostne ho pozdravovali; no on zbadal ich rozpaky. Aj učeníci boli znepokojení. Prihodilo sa niečo, čo im pripravilo trpké sklamanie a pokorenie.

Kým na úpätí vrchu čakali, istý otec im priviedol syna, aby ho zbavili útrap, ktoré mu pôsobí zlý duch nemoty. Keď Ježiš poslal dvanásť učeníkov, aby v Galilei zvestovali evanjelium, dal im aj moc vyháňať nečistých duchov. Moc viery bola taká, že sa im potom na slovo poddávali aj zlí duchovia. V Kristovom mene teraz prikazovali zlému duchu, aby svoju obeť opustil, no démon sa im vysmial ďalším prejavom svojej moci. Učeníci si nevedeli vysvetliť túto porážku a uvedomovali si, že svojím počínaním privodia na seba i na Majstra len pohanu. Medzi prítomnými boli aj zákonníci, ktorým táto príležitosť vyhovovala, aby učeníkov ohovorili. Dobiedzali do nich bezočivými otázkami v snahe dokázať, že sú podvodníci aj so svojím Majstrom. Rabíni víťazoslávne tvrdili, že ide o zlého ducha, ktorého ani učeníci ani Kristus nemôžu premôcť. Ľud sa klonil k zákonníkom a zástupu sa zmocňoval pocit pohŕdania a opovrhnutia učeníkmi.

Čoskoro však obviňovanie prestalo. Prichádzal Ježiš s tromi svojimi učeníkmi a ľudia náhle zmenili náladu a vítali ich. Noc prežitá v ovzduší nebeskej slávy poznamenala Spasiteľa i jeho spoločníkov. Ich rozjasnené tváre vyvolali v prítomných posvätnú bázeň. Prestrašení zákonníci sa stiahli späť a ľud vítal Pána.

Ježiš prišiel na miesto sporu, akoby bol svedkom všetkého, čo sa stalo, a pohľadom upreným na zákonníkov sa pýtal: „Prečo sa s nimi hádate?“ (Mar 9,16).

Hlasy, ešte pred chvíľou tak sebaisté a výbojné, teraz stíchli. V zástupe zavládlo mlčanie. V tom sa strápený otec predral cez zástup, padol Ježišovi k nohám a vyrozprával mu svoje utrpenie a sklamanie. Povedal: „Učiteľ, priviedol som k tebe svojho syna, posadnutého nemým duchom. Kdekoľvek ho schytí, hodí ho... Povedal som tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli“ (Mar 9,18).

Ježiš sa podíval na prestrašený zástup, na škodoradostných zákonníkov i na bezradných učeníkov. V každom srdci čítal neveru; preto smutne zvolal: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokiaľ vás mám ešte trpieť? Priveďte ho ku mne!“ (Mar 9,19). Chlapca priviedli, a len čo Spasiteľ na neho pohliadol, zlý duch zrazil chlapca na zem a strašne ním lomcoval. Nešťastník sa váľal po zemi, z úst sa mu penilo a vydával neľudské zvuky.

Opäť sa tu stretlo v boji Knieža života s vládcom mocností temna. Kristus plnil svoje poslanie, oznamoval „zajatým prepustenie... utláčaným oslobodenie“ (Luk 4,18), a satan sa aj naďalej snažil ovládať svoju obeť. Anjeli svetla i zástupy padlých anjelov, neviditeľne tu prítomní, hľadeli na tento zápas. Ježiš na chvíľu pripustil prejav diabolskej moci, aby prítomní lepšie pochopili, z čoho tohto trpiteľa vyslobodí.

Zástup hľadel so zatajeným dychom a otec prežíval chvíle strachu i nádeje. Ježiš sa spýtal: „Odkedy sa mu to stáva?“ (Mar 9,21) Otec hovoril o synovom dlhom utrpení a potom, akoby už ďalej nemohol, zvolal: „Ak niečo môžeš, zľutuj sa nad nami a pomôž nám“ (Mar 9,22). Otec ešte aj teraz pochyboval o Kristovej moci.

Ježiš odpovedal: „Všetko je možné tomu, kto verí“ (Mar 9,23). Kristovi nechýba moc, uzdravenie syna závisí od otcovej viery. V slzách a vo vedomí svojej bezmocnosti otec sa celkom spolieha na Kristovo milosrdenstvo a vyjadruje to výkrikom: „Verím, pomôž mojej nevere!“ (Mar 9,24). 

Ježiš sa obracia k trpiacemu a hovorí: „Nemý a hluchý duch, ja ti rozkazujem: Vyjdi z neho a už nikdy doň nevchádzaj!“ (Mar 9,25). Náhle bolo počuť výkrik a pozorovať smrteľný zápas. Zdá sa, že vychádzajúci démon chce svoju obeť pripraviť o život. Chlapec tu leží nepohnute ako bez života. Zástup si šepká: „Zomrel!“ Ježiš však uchopil chlapca za ruku, zodvihol ho a duševne i telesne zdravého odovzdal otcovi. Otec a syn ďakovali svojmu Vysloboditeľovi. Zástup „žasol nad veľkou Božou mocou“ (Luk 9,43) a zákonníci porazení a skleslí mrzuto odchádzali.

„Ak niečo môžeš, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!“ Koľko ľudí obťažených hriechom vyjadrilo túto prosbu! Súcitný Spasiteľ všetkým odpovedá: „Všetko je možné tomu, kto verí!“ Viera nás spája s nebom a dodáva nám silu na boj s mocnosťami temna. V Kristovi nám Boh pripravil všetko pre víťazstvo nad každým hriešnym prejavom a na odrazenie každého, akokoľvek silného pokušenia. Mnohí si však uvedomujú, že im chýba viera, a preto radšej ku Kristovi nejdú. Títo ľudia sa však musia vo svojej zúfalej bezmocnosti úplne spoľahnúť na milosrdenstvo Spasiteľa. Nehľaďte na seba, ale na Krista. Ten, ktorý tu na zemi uzdravoval chorých a vyháňal démonov, je aj dnes ten istý mocný Vykupiteľ. Viera vzniká zásahom Božieho slova. Chopte sa teda jeho zasľúbení: „Toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem“ (Ján 6,37). Vrhnite sa mu k nohám a volajte: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ Ak budete takto volať, nikdy nezhyniete - nikdy.

Učeníci smeli byť v krátkom čase svedkami výšin slávy i hĺbky poníženia. Videli človeka premeneného na Boží obraz i poníženého na podobu satana. Na vrchu boli svedkami Spasiteľovho rozhovoru s nebeskými poslami, pričom bolo počuť hlas, ktorý vychádzal zo žiariacej slávy a oznamoval, že Ježiš je Boží Syn. No učeníci ho videli aj zostupovať do hĺbok najdesivejšej a najodpornejšej neľudskej skutočnosti, keď démonom posadnutý chlapec so zmučeným výrazom kŕčovito zatínal zuby v utrpení, ktoré mu nikto z ľudí nemohol uľahčiť. Mocný Vykupiteľ, čo pred niekoľkými hodinami stál oslávený nad svojimi udivenými učeníkmi, skláňa sa, dvíha satanovu obeť a vracia ju telesne i duševne zdravú na radosť otca i celej rodiny.

Bol to výstižný príklad vykúpenia: Boží Syn prichádza z Otcovej slávy zachrániť strateného. Bol to aj náznak apoštolského poslania. Kristovi učeníci majú vo svojom živote nielen chvíle pohody na vrchu duchovného osvietenia s osláveným Ježišom. Čaká ich aj práca v údolí. Satanom zotročení ľudia túžobne očakávajú slovo viery a prosia o vyslobodenie. 

Deväť učeníkov sa stále divilo trpkej skúsenosti nezdareného zákroku. Keď bol potom Ježiš opäť s nimi osamote, pýtali sa ho: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ Ježiš im odpovedal: „Pre vašu malovernosť. Amen, hovorím vám: Keby ste mali vieru čo len ako horčičné semienko a povedali by ste tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto ta! - tak prejde a nič vám nebude nemožné. Ale tento duch vychádza iba modlitbou a pôstom“ (Mat 17,19-21). Príčinou ich neúspešného zásahu proti temným silám bola práve ich nevera ako prekážka užšieho spojenia s Kristom i určitá ľahkovážnosť, s akou pristupovali k posvätnej úlohe, ktorá im bola zverená.

Kristove slová o jeho blízkej smrti vyvolávali smútok a pochybnosti. Ježišov výber troch učeníkov za sprievod na Vrch premenenia vyvolal určitú žiarlivosť u ostatných deviatich. Miesto aby si vieru posilňovali modlitebným rozjímaním nad Kristovými slovami, zaoberali sa vlastným sklamaním a osobným príkorím. V tomto stave duševného zatemnenia sa pustili do boja so satanom.

Predpokladom úspechu v takej situácii mohol byť len iný duch. Ich viera musí byť posilnená vrúcnou modlitbou, pôstom a pokorou srdca. Každé sebectvo musí ustúpiť a človeka musí ovládnuť Boží Duch a jeho moc. Len opravdivá, vytrvalá, k Bohu sa upínajúca modlitba viery - viery, ktorá vedie k bezvýhradnej závislosti od Boha a k úplnému posväteniu sa jeho dielu - môže zaručiť pomoc Ducha Svätého v boji proti kniežatám a zlým mocnostiam, vládcom temnoty tohto sveta a mocným duchom v nebeských oblastiach.

Ježiš povedal: „Keby ste mali vieru čo len ako horčičné semienko a povedali by ste tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto ta! - tak prejde a nič vám nebude nemožné.“ Aj keď je horčičné semienko tak malé, má v sebe ten istý tajomný život, z akého vyrastá aj mohutnejší strom. Ak horčičné zrnko padne do pôdy, nepatrný zárodok prijíma každý prvok, ktorý mu Pán Boh dáva na výživu, takže čoskoro vyrastá a mohutnie. Ak máte takú vieru, budete sa pevne opierať o Božie slovo a o všetko, čo vám Boh určil na pomoc. To vám posilní vieru a umožní prijať nebeskú pomoc. Viera prekonáva satanské prekážky na vašej ceste, aj keby sa zdali také neprekonateľné ako masívne horstvá. „Nič vám nebude nemožné.“