48. Kto je najväčší?

Ježiš pri návrate do Kafarnauma nešiel na známe miesto, kde obvykle učieval ľudí, ale so svojimi učeníkmi hľadal dom, ktorý mu mal byť dočasným príbytkom. Na konci svojho pobytu v Galilei chcel skôr poučiť svojich učeníkov než zjavovať sa zástupom.

Kristus sa na cestách po Galilei znova snažil pripraviť učeníkov na to, čo ho čaká. Povedal im, že musí ísť do Jeruzalema, že bude usmrtený a potom vstane. Oznámil aj neočakávanú, ale závažnú pravdu, že bude zradne vydaný do rúk svojich nepriateľov. Učeníci ani teraz nechápali jeho slová. Hoci ich tiesnil trpký žiaľ, ich sŕdc sa zmocnila nevraživosť. Hádali sa o to, kto z nich bude v Božom kráľovstve najväčší. Tento spor chceli utajiť pred Ježišom, a preto mu nechceli byť v obvyklej blízkosti, ale šli obďaleč za ním, takže pri vstupe do Kafarnauma bol Ježiš vpredu. Spasiteľ im čítal myšlienky; chcel im poradiť a poučiť ich. Preto vyčkal na vhodnú chvíľu, keď ich srdcia budú pripravené na jeho slová.

Krátko po príchode do mesta výberca chrámových poplatkov prišiel k Petrovi s otázkou: „Váš učiteľ neplatí chrámovú daň?“ (Mat 17,24). Tento poplatok nebola občianska daň, ale náboženský príspevok, ktorý sa požadoval od každého Žida ako celoročná podpora chrámu. Odmietnuť zaplatiť tento poplatok by sa pokladalo za nepoctivosť voči chrámu a podľa rabínov to bol jeden z najťažších hriechov. Spasiteľov postoj k rabínskym ustanoveniam a jeho jasné výčitky adresované obhajcom tradície boli vhodnou zámienkou na to, aby ho obvinili, že sa usiluje zrušiť chrámovú službu. Jeho nepriatelia videli teraz vhodnú príležitosť na to, aby ho obvinili. Vyberači daní im boli pohotovými spojencami. V otázke vyberača Peter cítil určité spochybnenie Kristovej vernosti voči chrámu. Horlivý zástanca Majstrovej cti pohotovo a bez Pánovho súhlasu odpovedal, že Ježiš daň platí.

Peter však nepostihol úplne zámer vyberača. Určité triedy nemuseli túto daň platiť. Za Mojžiša, keď Léviho pokoleniu pripadla služba vo svätyni, nedostali jeho členovia nijaké pozemské dedičstvo. Hospodin povedal: „Preto sa Lévimu nedostalo podielu ani dedičného vlastníctva s jeho bratmi. Hospodin sám je jeho dedičným vlastníctvom“ (5 Moj 10,9). V Kristovej dobe boli kňazi a leviti stále pokladaní za zvlášť posvätených služobníkov chrámu a nemuseli každoročne prispievať na jeho udržovanie. Aj proroci boli zbavení tejto povinnosti. Keďže rabíni požadovali daň od Ježiša, zrejme nedbali na jeho prorocké a učiteľské poslanie a pokladali ho za obyčajného človeka. Keby bol Ježiš odmietol platiť daň, vykladali by to ako nepoctivosť voči chrámu, zaplatenie by naproti tomu znamenalo uznať, že ho právom zamietajú ako proroka.

Peter len krátko predtým vyznal, že Ježiš je Boží Syn. Teraz však premeškal príležitosť poukázať na povahu svojho Majstra. Odpoveďou, že Ježiš daň platí, potvrdil vlastne falošnú predstavu, ktorú kňazi a starší chceli ochotne zverejniť.

Keď Peter vošiel do domu, Spasiteľ sa nezmienil o tom, čo sa stalo, ale spýtal sa: „Čo myslíš, Šimon: Od koho vyberajú pozemskí králi clo a dane - od svojich synov alebo od cudzích? Peter odpovedal: Od cudzích. Ježiš mu povedal: Synovia sú teda oslobodení!“ (Mat 17,25.26). Občania svojimi daňami podporovali kráľa, ale členovia kráľovej rodiny boli tejto povinnosti zbavení. Tak aj Izrael, Boží ľud, si musel vydržovať bohoslužbu, no na Ježiša, Božieho Syna, sa táto povinnosť nevzťahovala. Ak boli kňazi a leviti pre svoju službu v chráme tejto povinnosti zbavení, prečo jej mal podliehať ten, čo chrám pokladal za dom svojho Otca?

Keby bol Ježiš bez slova daň zaplatil, tým by bol vlastne uznal oprávnenosť tejto požiadavky a poprel by svoje božstvo. Napriek tomu však uznal za dobré daň zaplatiť. Neuznal však nárok, na ktorom sa táto daň zakladala. Spôsob, ktorým si daňový poplatok opatril, bol dôkazom jeho božskej prirodzenosti. Bolo zrejmé, že bol jedno s Bohom, a preto nepodliehal obvyklej občianskej povinnosti.

Petrovi povedal: „Choď k moru a hoď udicu. Prvú rybu, ktorá sa chytí, vezmi, otvor jej ústa a nájdeš tam peniaz. Ten vezmi a daj im ho za mňa a za seba“ (Mat 17,27).

Aj keď Ježiš svoje božstvo priodial ľudskou prirodzenosťou, týmto divom zjavil svoju slávu. Bolo zrejmé, že on inšpiroval Dávidove slová: „Lebo mne patrí všetka lesná zver, tisíce dobytka na vrchoch. Znám všetko vtáctvo hôr, moje je všetko, čo sa hýbe na poli. Keby som lačnel, nepovedal by som ti, bo môj je svet i všetka jeho náplň“ (Ž 50,10-12).

Hoci Ježiš jasne preukázal, že nie je povinný platiť daň, neprel sa o to so Židmi, lebo by prekrútili jeho slová a obrátili ich proti nemu. Aby ich odmietnutím dane neurazil, radšej zaplatil, čo sa od neho žiadalo neprávom. Malo to byť vzácnym naučením jeho učeníkom. Vzťah k chrámovej službe sa mal výrazne zmeniť a Kristus ich týmto poučil, aby zbytočne neodporovali ustálenému poriadku. Pokiaľ možno nemali zavdávať dôvod k falošnému výkladu svojej viery. Aj keď kresťania nemajú obetovať ani jedinú zo zásad pravdy, majú sa, kde sa len dá, vyhýbať sporom.

Keď Peter odišiel k jazeru, Kristus zostal s ostatnými učeníkmi osamote. Prizval ich k sebe a spýtal sa: „O čom ste sa zhovárali cestou?“ (Mar 9,33). Ježišovou prítomnosťou a jeho otázkou sa všetko dostalo do iného svetla, než ako to videli v rozhovore počas cesty. Zahanbenie a sebakritika ich umlčali. Ježiš im povedal, že musí pre nich zomrieť, a ich sebecká ctižiadosť je v žalostnom rozpore s jeho nesebeckou láskou.

Keď im Ježiš povedal, že bude usmrtený a potom vstane, chcel si s nimi pohovoriť o veľkej skúške ich viery. Keby boli bývali ochotní prijať, čo im chcel oznámiť, mohli byť ušetrení bolestnej úzkosti a zúfalstva. Jeho slová im mohli byť útechou v hodine zármutku a sklamania. Aj keď im otvorene povedal všetko, čo ho čaká, zmienka o jeho skorej ceste do Jeruzalema v nich opäť zapálila nádej na možnosť nového kráľovstva. To bolo podnetom záujmu o najvyššie miesta v kráľovstve. Keď sa Peter vrátil od jazera, učeníci mu povedali o Spasiteľovej otázke a jeden z nich neváhal spýtať sa Ježiša: „Kto je najväčší v nebeskom kráľovstve?“ (Mat 18,1).

Spasiteľ zavolal dvanástich učeníkov k sebe a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkým“ (Mar 9,35). Učeníci ani zďaleka nechápali vážnosť a význam týchto slov. Nevedeli postrehnúť to, čo videl Kristus. Nechápali podstatu Kristovho kráľovstva a táto nevedomosť bola zrejmou príčinou ich sporu. Skutočný dôvod bol však hlbšie. Kristus mohol vysvetlením podstaty kráľovstva na čas utíšiť túto hádku, ale tým by nebol zasiahol podstatnú príčinu. Aj po sebadôkladnejšom objasnení mohla otázka prvenstva vyvstať s novou naliehavosťou. Cirkev by sa tým po Kristovom odchode dostala do určitého zmätku. Zápas o najprednejšie miesto podnecoval ten istý duch, ktorý bol počiatkom veľkého sporu v nebi a zavinil Kristovu smrť. V duchu videl Lucifera, „Rannú zoru“, čo slávou prevyšovala všetkých anjelov, ktorí sú vôkol trónu a v najužšom spojení s Božím Synom. Lucifer povedal: „Podobný budem Najvyššiemu“ (Iz 14,12-14); a táto bezuzdná túžba po sláve viedla k odboju v nebi a vylúčila z neho celý zástup Božích anjelov. Keby sa Lucifer skutočne chcel podobať Najvyššiemu, nikdy by sa nebol spreneveril svojmu vznešenému postaveniu v nebi, pretože duch Najvyššieho sa prejavuje v nesebeckej službe. Lucifer chcel mať Božiu moc, ale nie Božiu povahu. Chcel získať najvyššie miesto, a každý, koho svojím duchom podnecuje, robí to isté. Tým nevyhnutne dochádza k odcudzeniu, nezhodám a sporom. Moci sa ujíma najsilnejší. Satanovo kráľovstvo je kráľovstvo násilia; každý jednotlivec pokladá iného človeka za prekážku na ceste vlastného rozvoja, alebo ho má za odrazisko k najvyššiemu postaveniu.

Zatiaľ čo pre Lucifera otázka rovnosti s Bohom bola otázkou uchvátenia moci, Kristus, ten Vyvýšený, „zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Ponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Fil 2,7.8). Teraz ho práve čakal kríž a jeho učeníci boli natoľko zaujatí vlastnými záujmami, čo je podstatou satanovej ríše - že nemohli spolucítiť so svojím Pánom ani mu rozumieť, keď hovoril o svojom ponížení kvôli nim.

Ježiš odstraňoval zlo trpezlivou láskou, ale aj s celou vážnosťou a dôrazom. Ozrejmoval, čo je podstatou vlády nebeského kráľovstva a v čom spočíva pravá veľkosť podľa nebeských meradiel. Ľudia, ktorých podnecuje pýcha a márnomyseľnosť, ktorí mysleli na seba a na odmenu, ktorá ich čaká, skôr než na to, ako by Bohu vrátili dary, ktoré od neho prijali, nemajú mať miesto v nebeskom kráľovstve, lebo sa stotožnili so satanskými zástupmi.

Slávu predchádza pokora. Na významné miesto pred ľuďmi volí nebo takého pracovníka, ktorý - ako Ján Krstiteľ - vie zaujať nízke postavenie pred Bohom. Najúspešnejším pracovníkom v Božom diele je učeník s detinskou prostotou a pokorou. Nebo pomáha tomu, kto nehľadá vlastnú slávu, ale usiluje sa o záchranu ľudí. Kto najviac pociťuje potrebu Božej pomoci, bude o ňu prosiť, a Duch Svätý mu zjaví Ježišovu prítomnosť. To ho posilní a povzbudí. Po takomto spoločenstve s Kristom môže zachraňovať tých, čo hynú pre hriechy a viny. Pre toto poslanie je pomazaný a úspešne pracuje aj tam, kde sa mnohým učeným a múdrym nedarí. Boh obchádza tých, čo sa sebavedome nazdávajú, že jeho slávne dielo sa bez nich neobíde. Musia však poznať, že Boh nie je od nich závislý. Dielo sa nezastaví ani po ich odchode, ale výraznejšie pokročí. Ježiš sa neuspokojil s tým, že svojim učeníkom vysvetlil podstatu svojho kráľovstva. Predovšetkým potrebovali nové srdce, ktoré by bolo v súlade s jeho zásadami. Ježiš postavil pred nich dieťa, vľúdne ho vzal do rúk a povedal: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mat 18,3). Nebo si cení prostotu, úprimnosť a dôverčivú lásku dieťaťa. To sú znaky pravej veľkosti.

Ježiš znova vysvetlil učeníkom, že jeho kráľovstvo sa nevyznačuje svetskou dôstojnosťou a okázalosťou. To všetko treba zanechať pri Ježišových nohách. Bohatí a chudobní, učení i neučení sa tu stretávajú bez spoločenských predsudkov a predností. Všetci sa schádzajú ako ľudia vykúpení drahou krvou, rovnako závislí od Boha, ktorý ich vykúpil.

Boh si váži úprimného a skrúšeného človeka. Svoju pečať nedáva ľuďom podľa postavenia, bohatstva či rozumových schopností, ale podľa toho, ako sú zjednotení s Kristom. Pán slávy miluje tichých a pokorných srdcom. Dávid povedal: „Dal si mi štít svojej spásy... a tvoja blahosklonnosť“ - čo prenikla celú bytosť - „ma zvelebila“ (Ž 18,36).

„Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal“ (Mar 9,37). „Takto hovorí Hospodin, nebesá sú mojím trónom a zem je podnožou mojich nôh!... Na toho vzhliadnem, kto je pokorný a zronený v duchu, kto sa chveje pred mojím slovom“ (Iz 66,1.2).

Pri Spasiteľových slovách učeníci pocítili nedôveru k sebe samým. Odpoveď síce nemierila na nikoho osobne, ale Ján si chcel overiť správnosť jedného svojho zásahu. V detinskej prostote Ježišovi povedal: „Majstre, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami“ (Mar 9,38).

Jakub a Ján sa nazdávali, že tým obhajovali česť svojho Majstra; začali si však uvedomovať, že to robili zo žiarlivosti. Uznali svoj omyl a prijali Ježišovo napomenutie: „Nebráňte mu! Lebo, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne“ (Mar 9,39). Ktokoľvek sa správal priateľsky ku Kristovi, nemal byť odmietnutý. Kristova osobnosť a dielo zaujali mnohých natoľko, že mu dôverčivo otvorili srdce, a učeníci, ktorí nemohli čítať pohnútky, museli dbať, aby týchto ľudí neodradili. Keď už Ježiš nebol osobne s nimi a dielo bolo v ich rukách, nemali sa správať úzkoprso a neznášanlivo, ale prejaviť podobne hlboký súcit, aký pozorovali u svojho Majstra. To, že niekto nevyhovuje všetkým našim osobným predstavám či názorom, nás nijako neoprávňuje brániť mu pracovať pre Pána. Kristus je veľký učiteľ; nemáme súdiť ani porúčať, ale pokorne sedieť pri Ježišových nohách a učiť sa od neho. Každé srdce, ktoré Boh pripravil, môže byť svedkom jeho odpúšťajúcej lásky. Ako starostlivo by sme mali dbať, aby sme neznechutili ani jedného z Božích poslov a nebránili svetlu, ktorým chce osvietiť svet!

Nevľúdnosť a nezáujem učeníka voči tomu, koho Kristus priťahuje k sebe - ako v prípade Jána, ktorý zakazoval mužovi v Kristovom mene konať divy - môže mať za následok, že človeka zaženieme na cestu nepriateľa a zapríčiníme jeho záhubu. Kto si takto počína, tomu by podľa Ježišových slov „bolo lepšie, keby mu zavesili na krk žarnov a hodili ho do mora“ (Mar 9,42). Spasiteľ dodal: „Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka, odtni ju! Lepšie je pre teba, ak vojdeš do života zmrzačený, ako keby si prišiel s oboma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa. Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju: Pre teba je lepšie, ak vojdeš do života chromý, než aby si bol s oboma nohami uvrhnutý do pekla“ (Mar 9,43-45).

Prečo tieto príkre výroky, že príkrejšie by sme sotva našli? Pretože „Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo zahynulo“ (Luk 19,10). Majú azda jeho učeníci prejavovať menej záujmu o svojich spolublížnych, ako prejavil Majestát neba? Za každého bola vyplatená nekonečná cena. Aký strašný je to teda hriech odvrátiť jediného človeka od Krista! Pre takého človeka Spasiteľova láska, poníženie a utrpenie boli nadarmo.

„Beda svetu pre zvádzanie na hriech, zvody síce musia prísť, ale beda človekovi, z ktorého prichádza zvádzanie“ (Mat 18,7). Svet sa bude zo satanovho podnetu určite protiviť Kristovým nasledovníkom a znevažovať ich vieru; beda však tomu, kto to koná v Kristovom mene. Tí, čo tvrdia, že Pánovi slúžia, no pritom sa nesprávajú podľa jeho príkladu, zneuctievajú ho. Mnohých to zvádza na nesprávnu cestu.

Za každú cenu by bolo lepšie zriecť sa všetkých zvyklostí a konania, ktoré vedie do hriechu a potupuje Krista. Čo zneuctieva Boha, nemôže prospieť človekovi. Kto prestupuje večné zásady práva, nemôže získať nebeské požehnanie. Jediný obľúbený hriech nás môže zneuctiť a zviesť ostatných. Ak treba kvôli záchrane tela odrezať nohu alebo ruku či vylúpnuť oko, o čo rozhodnejšie by sme sa mali zrieknuť hriechu, ktorý pôsobí duchovnú smrť!

Ku každej obeti obradnej služby bolo treba pridať soľ. Podobne ako kadidlová obeť aj prítomnosť soli znamenala, že obetnú službu Bohu môže spríjemniť jedine Kristova spravodlivosť. V zmienke o tom Ježiš hovorí: „Každý bude ohňom solený... majte v sebe soľ a žite spolu v pokoji“ (Mar 9,49.50). Všetci, čo sami seba odovzdávajú Pánovi „ako živú, svätú, Bohu príjemnú obeť“ (Rim 12,1), musia prijať spásnu soľ, t.j. spravodlivosť nášho Spasiteľa. Potom sa stanú „soľou zeme“, ktorá obmedzuje pôsobenie zla medzi ľuďmi, ako soľ zamedzuje rozklad (Mat 5,13). Ak však soľ stratí svoju slanosť, ak ide len o slovné vyznanie bez Kristovej lásky, potom nemožno hovoriť o blahodarnej moci. Taký život nikomu nepomôže. Z Ježišových slov vyplýva: Ak chcete naozaj účinne budovať moje kráľovstvo, musíte stále prijímať môjho ducha. Ak chcete byť vôňou života pre život, musíte žiť z mojej milosti. Potom nebude rivality, uprednostňovania vlastných záujmov ani túžby po výhodnejšom postavení. Budete mať tú lásku, ktorá nehľadá vlastné dobro, ale blaho ostatných.

Kajúcny hriešnik má stále upierať svoj pohľad na „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1,29), len to ho môže zmeniť. Strach sa mu obráti na radosť a pochybnosť ustúpi nádeji. Zo srdca vytryskne vďačnosť. Kamenné srdce sa obmäkčí. Dušu naplní láska. Kristus sa v ňom stane „prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Ján 4,14). Ak vidíme Ježiša, Muža bolesti a zármutku v jeho úsilí o záchranu hynúcich, v jeho potupení, výsmechu, zľahčení, prenasledovaného z mesta do mesta, kým svoje poslanie nesplní, ak hľadíme na nebo v Getsemane, ako sa potí krvou, a vidíme ho v smrteľných mukách zomierať na kríži, potom vlastné ja ustúpi do pozadia. Pri pohľade na Ježiša sa budeme hanbiť za svoj chladný nezáujem, ľahostajnosť a sebectvo. Ochotne sa staneme čímkoľvek, len aby sme mu smeli celým srdcom slúžiť. Pre Ježiša radi ponesieme kríž, vytrpíme súženie, potupu i prenasledovanie.

„My silnejší sme povolaní znášať slabosti slabých a nehľadať záľubu sami v sebe“ (Rim 15,1). Nemáme zľahčovať nikoho, kto verí v Krista akokoľvek slabou vierou a ide za ním potkýnavým krokom dieťaťa. Nech sú naše vzdelanostné, kultúrne, povahové, kresťanskovýchovné a skúsenostné prednosti akékoľvek, tým všetkým sme v medziach svojich síl povinní slúžiť tým, čo toho dostali menej. Ak sme silní, máme podopierať ruky slabých. Anjeli slávy, ktorí stále hľadia na tvár nebeského Otca, radostne slúžia jeho deťom. Obzvlášť sa starajú o ľudí ustrašených a povahovo narušených. Anjeli sú vždy prítomní tam, kde ich je najviac treba, kde ľudia vedú najťažší boj s vlastným ja a zápasia v najťažších podmienkach. Kristovi skutoční spolupracovníci budú práve tu pomáhať.

Ak niekto z týchto „najmenších“ podľahne a ublíži vám, potom ste mu povinní pomôcť. Nečakajte, kým on príde s ponukou zmierenia. Ježiš povedal: „Čo si myslíte: Keby niekto mal sto oviec a jedna z nich by zablúdila, či nenechá tých deväťdesiat deväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, ktorá zablúdila? A ak sa mu podarí nájsť ju, amen, hovorím vám, že sa bude z nej radovať viacej ako z tých deväťdesiatich deviatich, čo nezablúdili! Tak nie je vôľa vášho Otca v nebesiach, aby zahynul čo len jeden z týchto maličkých“ (Mat 18,12-14).

V duchu miernosti - „a daj si pozor, aby si aj ty neupadol do pokušenia“ (Gal 6,1) - choď k blúdiacemu a „napomeň ho medzi štyrmi očami“ (Mat 18,15). Nepotupuj ho pred ostatnými a nehanob Krista zverejňovaním hriechu alebo poblúdenia jeho nasledovníka. Často musíme blúdiacemu povedať jasnú pravdu. Musí poznať svoj omyl, ak má dôjsť k náprave. Ty však nesúď a nezatracuj. Nepodliehaj pokušeniu samospravodlivosti. Snaž sa mu všemožne pomôcť. Duševné rany treba ošetrovať čo najohľaduplnejšie a najšetrnejšie. Tu pomáha len láska golgotského Trpiteľa. Súcitnou láskou pomáhaj svojmu bratovi vo vedomí, že úspešným zákrokom „zachrániš jeho dušu od smrti a zakryješ množstvo hriechov“ (Jak 5,20). 

No aj toto úsilie môže byť bezúspešné. Ježiš však radí: „Vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch“ (Mat 18,16). Možno, že spojené úsilie docieli to, v čom snahy jedinca neuspeli. Možno sa im podarí všetko posúdiť nestranne, čo ich radám dodá väčšiu závažnosť.

Keď napomínaný ani ich neuposlúchne, potom, nie skôr, majú celú záležitosť predložiť zboru veriacich. Členovia cirkvi ako vyznavači Krista majú spoločne v duchu lásky prosiť o nápravu poblúdilého. Duch Svätý prehovorí ústami svojich služobníkov a previnilca napomenú s celou vážnosťou, aby sa vrátil k Bohu. Duchom Božím pudený apoštol Pavel napísal: „Akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5,20). Kto odmieta toto spoločné úsilie zboru, ten pretrhol spojivo, ktoré ho viaže ku Kristovi, a tým sa vylúčil zo spoločenstva cirkvi. Preto povedal Ježiš: „Nech ti je ako pohan a publikán“ (Mat 18,17). Nesmieme sa však nazdávať, že pre neho už Božia milosť neexistuje. Bratia a sestry sa nemajú k nemu správať pohrdlivo a nevšímavo, ale zaobchádzať s ním láskavo a súcitne, ako so zblúdilou ovcou, ktorú sám Kristus hľadá a chce priviesť do svojho stáda.

Kristovo poučenie o vzťahu k blúdiacim zvláštnym spôsobom opakuje naučenie, ktoré dostal Izrael prostredníctvom Mojžiša: „Neprechovávaj v srdci nenávisť voči svojmu bratovi; vážne napomeň svojho súkmeňovca, aby si za neho neniesol hriech“ (3 Moj 19,17). To znamená: Ak niekto zanedbá Kristom vyznačenú povinnosť nápravného úsilia pri tých, čo blúdia a hrešia, stáva sa účastníkom ich hriechu. Za zlo, ktorému sme mohli zabrániť, sme práve tak zodpovední, akoby sme ho spáchali sami.

Na neprávosť máme však upozorniť priamo toho, kto sa jej dopustil. Pred nikým sa o nej nemáme kriticky vyjadrovať. Ani vtedy, keď sa záležitosť predostrela cirkvi, nesmieme o nej hovoriť pred inými. Zverejnené chyby kresťanov sú pre neveriaci svet len kameňom úrazu, a stálym pripomínaním týchto prípadov si len sami uškodíme, lebo stály záujem o ne nás vnútorne premieňa. Ak sa budeme snažiť napraviť svojho brata, Kristov duch nás usmerní, aby sme ho, pokiaľ možno, chránili pred kritikou hoc aj zo strany vlastných bratov, a tým viac pred posudkami neveriaceho sveta. Sami sme blúdiaci, potrebujeme Kristov súcit a odpustenie, preto nás vyzýva, aby sme jedni s druhými zaobchádzali tak, ako chceme, aby oni zaobchádzali s nami. 

„Čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané v nebi a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mat 18,18). Ste nebeskými vyslancami a vaše dielo má večné následky.

Túto veľkú zodpovednosť nemáme niesť sami. Kdekoľvek ľudia s úprimným srdcom poslúchajú Kristovo slovo, tam je prítomný Kristus. Prítomný je nielen v kresťanských zhromaždeniach, ale všade tam, kde sa učeníci schádzajú v jeho mene, hoc aj v nepatrnom počte, on je uprostred nich. Hovorí: „Ak dvaja z vás na zemi budú jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je v nebesiach“ (Mat 18,19).

Ježiš vraví: „Od môjho Otca, ktorý je v nebesiach.“ Akoby svojim učeníkom pripomínal, že hoci je s nimi spojený ako človek, spolu s nimi znáša ich ťažkosti a spolucíti s nimi v ich trápení, svojím božstvom je spojený s trónom Večného. Predivné ubezpečenie! Nebeské bytosti súcitne spolupracujú s ľuďmi pri záchrane hynúcich. Všetka nebeská moc podporuje ľudské schopnosti, aby ľudia boli privedení ku Kristovi.