5. Zasvätenie Pánovi

Asi štyridsať dní po narodení Ježiša Jozef a Mária ho vzali do Jeruzalema, aby ho „predstavili Pánovi“ a priniesli obeť (Luk 2,22). Tak to nariaďoval židovský zákon a Kristus ako zástupca človeka musel byť podriadený zákonu do všetkých podrobností. Aj vykonaná obriezka bola záväzkom jeho poslušnosti zákonu.

Zákon požadoval, aby matka obetovala jednoročného baránka na zápalnú obeť a holúbka alebo hrdličku na obeť za hriech. Ak šlo o chudobných rodičov, ktorí nemohli priniesť baránka, zákon povoľoval ako náhradnú obeť pár hrdličiek alebo dvoch holúbkov, jedného z nich na obeť zápalnú a druhého na obeť za hriech.

Tieto obete Pánovi museli byť bez poškvrny. Predstavovali Krista, z čoho je zrejmé, že ani Ježiš nemal nijakú telesnú chybu. On bol tým „nevinným a nepoškvrneným Baránkom“ (1 Pet 1,19). Telesne bol bez chyby, bol zdravý a zdatný. Stále žil v súlade s prírodnými zákonmi. Telesne i duchovne bol vzorom ľudí, akými podľa Božieho zámeru mali byť všetci pod podmienkou, že budú poslúchať Božie zákony.

Zasväcovanie prvorodených má svoj počiatok v dávnych dobách. Boh zasľúbil, že pre záchranu hriešnika obetuje svojho prvorodeného Syna. Tento dar mala uznať každá rodina zasvätením svojho prvorodeného syna, ktorý mal byť určený pre kňazskú službu a medzi ľuďmi mal predstavovať Krista.

Zasvätenie prvorodeného syna bolo opätovne nariadené pri vyslobodení Izraela z Egypta. Keď Izraelci trpeli v egyptskom otroctve, Pán poslal Mojžiša k faraónovi, egyptskému vládcovi s odkazom: „Takto hovorí Hospodin: Izrael je mojím prvorodeným synom, a povedal som ti: Prepusť môjho syna, nech mi slúži. Ty si sa však zdráhal prepustiť ho, preto zabijem tvojho prvorodeného syna“ (2 Moj 4,22.23).

Mojžiš oznámil toto posolstvo, ale pyšný kráľ odpovedal: „Kto je Hospodin, aby som poslúchol jeho slovo a prepustil Izrael? Hospodina nepoznám a Izrael neprepustím“ (2 Moj 5,2). Pán pomáhal svojmu ľudu znameniami a divmi a na faraóna zoslal strašné súdy. Nakoniec dostal anjel-zhubca rozkaz zabiť všetko prvorodené spomedzi ľudí i zvierat v egyptskej krajine. Izraelci mali byť ušetrení pod podmienkou, že podľa príkazu potrú veraje svojich dvier krvou zabitého baránka. Každý dom mal byť označený, aby anjel-zhubca izraelské domy obišiel.

Po tomto súde nad Egyptom Hospodin povedal Mojžišovi: „Zasväť mi všetko prvorodené... u ľudí i u dobytka, je moje.“ „V deň, keď som pobil všetko prvorodené v Egyptskej krajine, zasvätil som ti všetko prvorodené z Izraela od človeka po zvieratá. Mne to patrí! Ja som Hospodin!“ (2 Moj 3,12; 4 Moj 3,13). Po zavedení svätyňovej služby Hospodin si namiesto prvorodených z celého Izraela vybral pokolenie Léviho a určil mu službu vo svätyni. Prvorodení však boli aj naďalej pokladaní za Božie vlastníctvo, a preto mali byť získavaní späť za výkupné.

Tak sa stal zákon o zasväcovaní prvorodených obzvlášť významným. Bol pamätníkom Božieho obdivuhodného vyslobodenia Izraela a súčasne symbolom slávnejšieho vyslobodenia, ktoré uskutoční jednorodený Syn Boží. Ako krv na verajách zachránila prvorodených Izraelcov, tak Kristova krv má moc zachrániť svet.

Preto malo Kristovo zasvätenie taký veľký význam! Kňaz však nevidel za oponu, nevedel čítať tam skryté tajomstvo. Zasväcovanie detí bolo obvyklým obradom. Kňaz pri ich zasväcovaní Hospodinovi dostával dennodenne výkupný peniaz. Deň čo deň konal tento obrad celkom remeselne, na rodičov či na deti pritom nedbal, iba ak pobadal, že ide o rodičov zámožnejších či urodzenejších. Jozef a Mária boli chudobní, a keď prišli so svojím dieťaťom, kňazi videli len veľmi jednoducho oblečených Galilejčanov. Svojím zovňajškom nebudili pozornosť a priniesli obeť najchudobnejších vrstiev.

Kňaz vykonal predpísaný obrad. Vzal dieťa do rúk a pred oltárom ho pozdvihol. Keď ho odovzdal matke, do zvitku prvorodených zapísal meno „Ježiš“. Ani ho nenapadlo, že by dieťa, ktoré drží v rukách, mohlo byť Majestátom neba, Kráľom slávy. Kňaz netušil, že Mojžiš práve o tomto dieťati povedal: „Pán Boh vám vzbudí spomedzi vašich bratov proroka ako mňa, toho budete poslúchať vo všetkom, čokoľvek vám bude hovoriť“ (Sk 3,22). Nemohol mať ani potuchy, že Mojžiš túžil vidieť slávu práve tohto dieťaťa. Kňaz mal však v náručí niekoho väčšieho, než bol Mojžiš, a keď písal meno dieťaťa, zaznamenával meno toho, ktorý bol základom celého židovstva. Toto meno malo byť jeho ortieľom, lebo celý obetný systém stratil platnosť, keď sa predobraz stretol so skutočnosťou a tieň so svojou podstatou.

Božia sláva opustila svätyňu, ale v betlehemskom Dieťati bola skrytá sláva, pred ktorou sa skláňajú anjeli. Toto bezmocné dieťa bolo zasľúbeným semenom, na ktoré upozorňoval už prvý oltár pri bráne raja. On bol Šílo, Darca pokoja. Bol to ten, ktorý sa Mojžišovi predstavil ako SOM. Bol to on, čo oblačným a ohnivým stĺpom viedol Izrael. Práve tohto proroci dávno predpovedali. On bol Túžbou všetkých národov, Koreňom a Výhonkom Dávidovým, jasnou Hviezdou. Meno tohto bezmocného dieťaťa zaznamenané v izraelskej matrike, podľa ktorej sa stal naším bratom, bolo nádejou padlého ľudstva. Dieťa, za ktoré bol zaplatený výkupný peniaz, bol ten, ktorý mal zaplatiť výkupné za hriechy celého sveta. On bol tým pravým „veľkňazom nad Božím domom“, „hlavou kňazského úradu, ktorý neprechádza na iného“, Prostredníkom „na pravici Velebnosti na výsostiach“ (Žid 10,21; 7,24; 1,3).

Duchovné veci treba posudzovať duchovne. Boží Syn bol v chráme zasvätený pre  dielo, ktoré prišiel konať. Kňaz na neho hľadel ako na každé iné dieťa. No aj keď nič zvláštneho nevidel ani necítil, Boží skutok, ktorým Boh dával svetu svojho Syna, nezostal bez povšimnutia. Táto príležitosť predsa len pomohla Krista rozpoznať. „V Jeruzaleme žil vtedy človek menom Simeon. Bol to človek spravodlivý a bohabojný, očakával potechu Izraela a Duch Svätý bol nad ním. Duch Svätý mu zjavil, že nezomrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša“ (Luk 2,25.26).

Pri vstupe do chrámu Simeon videl rodinu podávať kňazovi svojho prvorodeného syna. Ich zovňajšok síce prezrádzal chudobu, ale Simeon pochopil pokyny Ducha a je hlboko dojatý, že dieťa teraz predstavované Pánovi je Útechou Izraela, ten, ktorého túžil vidieť. Udivenému kňazovi pripadal Simeon ako muž vo vytržení. Keď Mária dostala dieťa späť, vzal ho do rúk Simeon a predložil ho Bohu s pocitom radosti, akú nikdy predtým nezažil. Keď Dieťa-Spasiteľa pozdvihol k nebu, povedal: „Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov, svetlo na zjavenie pohanom a slávu na zjavenie Izraela, tvojho ľudu“ (Luk 2,29-32).

Tento Boží muž obdarený prorockým duchom žehnal Jozefovi a Márii, ktorí stáli bokom v údive nad jeho slovami. Márii povedal: „Hľa, toto dieťa je určené mnohým v Izraeli na pád a povstanie a na znamenie, ktorému budú odporovať - i tvoju vlastnú dušu prenikne meč - , aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Luk 2,34.35).

Prišla aj prorokyňa Anna a potvrdila Simeonovo svedectvo o Kristovi. Jej tvár pri Simeonových slovách žiarila Božou slávou a vyjadrila úprimnú vďaku, že smela uzrieť Krista, Pána.

Títo pokorní veriaci neskúmali proroctvá zbytočne. No ľudia vysoko postavení, izraelskí predstavitelia a kňazi napriek tomu, že tiež poznali vzácne proroctvá, nešli cestou Pánovou a neuzreli svetlo života.

Tak je to dosiaľ. Náboženskí vodcovia a veriaci v Božom dome nerozpoznávajú a prehliadajú udalosti, na ktoré je sústredená pozornosť celého neba. Ľudia pripúšťajú, že Kristus existoval, ale odvracajú sa od Krista živého. Kristus, ktorý vo svojom Slove vyzýva k sebaobetavosti, ten, ktorý v osobe chudobných a trpiacich prosí o pomoc, Kristus v spravodlivej záležitosti, v ktorej treba rátať s chudobou, námahou a pohanou, nie je o nič ochotnejšie prijímaný, než bol prijímaný pred devätnástimi storočiami.

Mária premýšľala o hĺbke a ďalekosiahlom význame Simeonovho proroctva. Pri pohľade na dieťa vo svojom náručí a pri spomienke na slová betlehemských pastierov napĺňala ju vďačná radosť a žiarivá nádej. Simeonove slová jej pripomínali prorocké výroky Izaiášove: „Z Izajovho pňa vyženie mládnik a z jeho koreňov vyrastie výhonok. Spočinie na ňom Duch Hospodinov, Duch múdrosti a rozumnosti, Duch rady a sily, Duch známosti a bázne Hospodinovej... spravodlivosť bude pásom na jeho drieku a pravda bude opaskom na jeho bedrách“ (Iz 11,1-5). „Ľud, ktorý chodí vo tme, uzrie veľké svetlo; nad tými, ktorí bývajú v temnej krajine, zažiari svetlo..., lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný, a na jeho pleciach spočinie kniežatstvo, jeho meno bude: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja“ (ROH Iz 9,2-6; ECAV Iz 9,1-5).

Mária však nepochopila Kristovo poslanie. Simeon prorokoval o Kristovi ako o svetle na osvietenie pohanov, ako aj o sláve Izraela. Anjeli tiež oznamovali narodenie Spasiteľovo ako radostnú zvesť všetkým národom. Boh chcel opraviť zúženú židovskú predstavu o Mesiášovom diele. Chcel, aby v ňom ľudia videli nielen Osloboditeľa Izraela, ale Vykupiteľa sveta. Musí však uplynúť mnoho rokov, kým sama Ježišova matka pochopí jeho poslanie.

Mária očakávala, že Mesiáš bude vládnuť na Dávidovom tróne, no nevidela, že cesta k nemu vedie krstom utrpenia. V Simeonových slovách je náznak, že pozemský život Mesiáša nebude bez prekážok. V slovách Márii, že jej „vlastnú dušu prenikne meč,“ Boh vo svojej zľutovnej milosti dal Ježišovej matke tušiť úzkosť, ktorú už o neho začala mať.

Simeon povedal: „Hľa toto dieťa je určené mnohým v Izraeli na pád a povstanie a na znamenie, ktorému budú odporovať.“ Opätovné povstanie predpokladá pád. Musíme padnúť na Skalu a rozbiť sa skôr, než môžeme byť v Kristovi zodvihnutí. Vlastné ja treba zosadiť z trónu, pýchu treba pokoriť, ak máme poznať slávu duchovného kráľovstva. Židia nechceli prijať česť, ktorá vyžaduje pokoru. Preto nechceli prijať svojho Vykupiteľa. Bol znamením, ktorému sa odporovalo.

„Aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ Svetlo Spasiteľovho života zjavilo srdcia všetkých, od samého Stvoriteľa až po knieža temnosti. Satan predstavoval Boha ako sebeckého tyrana, ktorý žiada všetko a nič nedáva, ktorý pre vlastnú slávu vyžaduje od svojich tvorov službu, no pre ich blaho neprináša nijakú obeť. Dar Krista však zjavuje Otcovo srdce. Svedčí o tom, že Božie úmysly s nami sú „úmysly smerujúce k blahu a nie k nešťastiu“ (Jer 29,11). Vyhlasuje, že Božia nenávisť voči hriechu je tak silná ako smrť, no jeho láska k hriešnikovi je silnejšia než smrť. V snahe zachrániť nás neušetrí nič, ani to najdrahšie, len aby svoje dielo dokončil. Nezamlčal nijakú pre našu spásu podstatne dôležitú pravdu, neopomenul nijaký div milosti a nezabudol použiť žiadnu zo svojich božských možností. Svet dostával stále novú milosť, jeden dar za druhým. Všetky poklady neba sú sprístupnené tým, ktorých chce spasiť. Boh zhromaždil bohatstvo vesmíru, otvoril zdroje nekonečnej moci a všetko vložil do Kristových rúk so slovami: To všetko je pre človeka. Použi tieto dary, aby si ho presvedčil, že nad moju lásku väčšej nieto ani na zemi ani na nebi. Svoje najväčšie šťastie nájde v tom, že ma bude milovať.

Na Golgote sa láska stretla so sebectvom tvárou v tvár. Tu sa prejavila ich najvlastnejšia podstata. Kristus žil, aby tešil a žehnal; satan usmrtením Krista vyjavil zlobu svojej nenávisti voči Bohu. Ozrejmil, že pravým zámerom jeho odboja bolo zvrhnúť Boha a zničiť toho, skrze ktorého sa zjavila Božia láska.

Kristus svojím životom a smrťou odhalil aj zmýšľanie ľudí. Ježišov život od jasieľ až po kríž bol výzvou k sebaodriekaniu a k spoločenstvu v utrpení. Tým odkryl ľudské zámery. Ježiš prišiel s nebeskou pravdou a všetci, čo počuli hlas Ducha Svätého, šli ku Kristovi. Uctievači vlastného ja patrili do satanovho kráľovstva. Svojím postojom ku Kristovi všetci prejavia, na koho strane sú. Každý teda vynáša rozsudok nad sebou.

V deň posledného súdu každý stratený človek pochopí, prečo sa rozhodol zavrhnúť pravdu. Každá hriechom zaslepená myseľ v prítomnosti kríža pochopí jeho skutočný význam. Predstava Golgoty s jej tajomnou Obeťou odsúdi hriešnikov. Rozplynie sa každá lživá výhovorka. Ľudské odpadlíctvo odhalí svoju ohavnú povahu. Ľudia poznajú následky svojej voľby. Vtedy sa objasní každá otázka týkajúca sa pravdy a bludu v odvekom spore. Pri tomto vesmírnom súde bude Boh zbavený obvinenia za existenciu a trvanie zla. Ukáže sa, že Božie príkazy nie sú príčinou hriechu. V Božej vláde nebola nijaká chyba ani dôvod k nespokojnosti. Keď sa vyjaví zmýšľanie všetkých sŕdc, verní i odbojní spoločne prehlásia: „Spravodlivé a pravdivé sú tvoje cesty, Kráľu národov! Kto by sa nebál, Pane, a neoslavoval tvoje meno? Veď... zjavili sa tvoje spravodlivé súdy“ (Zj 15,3.4).