53. Posledná cesta z Galiley

S blížiacim sa koncom Kristovej pozemskej služby menil sa aj spôsob jeho práce. Spasiteľ sa dosiaľ vyhýbal rozruchu a nechcel byť stredom záujmu verejnosti. Odmietal pocty od ľudí a len čo ich nadšenie začalo presahovať znesiteľnú medzu, odchádzal z jedného miesta na iné. Opätovne prikazoval, aby nikto o ňom nerozchyroval, že je Kristus.

Pri príležitosti Sviatku stánkov Ježiš prišiel do Jeruzalema náhle a tajne. Keď ho jeho bratia nabádali, aby sa verejne predstavil ako Mesiáš, odpovedal im: „Môj čas ešte nenadišiel“ (Ján 7,6). Z domova odchádzal nepozorovane a do Jeruzalema vstúpil bez ohlásenia a pôct zo strany zástupov. Jeho posledná cesta bola však odlišná. Pre hnev kňazov a rabínov Jeruzalem načas opustil. No teraz sa ta vracal okružnou cestou celkom verejne a svoj príchod oznamoval tak ako nikdy predtým. Blížila sa chvíľa jeho veľkej obete a ľud mal na ňu upriamiť svoju pozornosť.

„Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka“ (Ján 3,14). Ako sa kedysi mal pohľad celého Izraela obrátiť na vyvýšeného hada, symbol liečivej moci, tak sa teraz mala obrátiť pozornosť všetkých na Krista, Obeť, ktorá priniesla spasenie celému hynúcemu svetu. 

Keď Ježišovi bratia naliehali, aby sa pri Slávnosti stánkov verejne predstavil, robili to len z nepochopenia Mesiášovho diela a z nedostatku viery v jeho božstvo. Z podobného nepochopenia mu teraz učeníci chceli zabrániť v ceste do Jeruzalema. Pripomínali mu, čo ho tam podľa jeho vlastných slov čaká. Poznali fanatickú nenávisť náboženských vodcov a radi by boli svojho Majstra od tejto cesty odradili.

Kristus ťažko znášal, že musí ísť proti vôli svojich milovaných učeníkov, napriek ich obavám, sklamaniu a malovernosti. Nebolo ľahké viesť ich do úzkosti a zúfalstva, ktoré ich v Jeruzaleme očakávali. Satan pohotovo dotieral svojím pokušením na Syna človeka. Prečo by teraz mal ísť do Jeruzalema v ústrety istej smrti? Veď všade naokolo boli tí, čo túžili po chlebe života. Na každom kroku čakali trpiaci na jeho uzdravujúce slovo. Spásne dielo evanjelia o jeho milosti sa práve len začalo. On sám bol v plnej mužnej sile. Prečo by nemal ísť do šíreho sveta so slovom milosti a s dotykom svojej liečivej moci? Prečo by sa nemal tešiť zo šírenia svetla a radosti medzi miliónmi duchovne nevidiacich a zarmútených? Prečo má prenechávať žatvu učeníkom tak maloverným, nechápavým a nerozhodným? Prečo má zomrieť teraz a prerušiť začaté dielo? Nepriateľ, ktorý Kristovi strpčoval život na púšti, doliehal naňho aj teraz prudkými a zákernými pokušeniami. Keby bol Ježiš len na chvíľu zaváhal a vo vlastnom záujme pozmenil svoj zámer, satanovi pomocníci by jasali a svet by bol stratený.

Ježiš sa však „rozhodol ísť do Jeruzalema“ (Luk 9,51). Jediným zákonom jeho života bola Otcova vôľa. Ako chlapec pri návšteve chrámu povedal Márii: „Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi?“ (Luk 2,49). Keď si v Káne Mária priala, aby prejavil svoju zázračnú moc, odpovedal: „Ešte neprišla moja hodina“ (Ján 2,4). Podobne odpovedal aj svojim bratom, keď naliehali, aby sa zúčastnil slávnosti. Vo veľkolepom Božom pláne bola však určená hodina jeho obete za ľudské hriechy a tá mala čoskoro odbiť. Nechcel sklamať ani zaváhať. Smeruje do Jeruzalema, kde mu jeho nepriatelia dlho ohrozovali život; teraz ho chcel obetovať. Rozhodol sa ísť v ústrety prenasledovaniu, sebazapreniu, opovrhnutiu, odsúdeniu a smrti.

„Poslal pred sebou poslov. Cestou sa dostali do samaritánskej dediny, aby mu obstarali prístrešie“ (Luk 9,52). Ľudia ho však neprijali, pretože šiel do Jeruzalema. Vykladali si to tak, že Kristus dáva prednosť Židom, ktorých krajne nenávideli. Keby bol prišiel obnoviť chrám a bohoslužbu na hore Gerizim, boli by ho radostne prijali; on však šiel do Jeruzalema, preto mu nechceli poskytnúť pohostinstvo. Neuvedomovali si, že odmietajú najvzácnejší dar neba. Ježiš sa im nevnucoval, chcel si získať ich priazeň, zblížiť sa s nimi a hojne ich požehnať. Každú láskavosť im chcel odmeniť svojou prevzácnou milosťou. To všetko však zmarili predsudky a fanatizmus obyvateľov Samárie.

Kristovi posli Jakub a Ján boli týmto potupením svojho Majstra veľmi znechutení. Roztrpčila ich tvrdosť Samaritánov voči Kristovi, ktorý ich poctil svojou prítomnosťou. Prednedávnom boli s ním na Vrchu premenenia a videli ho v Božej sláve v prítomnosti Mojžiša a Eliáša. Nazdávali sa, že tento zjavný prejav neúcty zo strany Samaritánov by nemal zostať bez príkladného potrestania.

Učeníci sa vrátili ku Kristovi a oznámili, že ľudia mu odmietli poskytnúť nocľah. Pri pomyslení na toto hrubé ublíženie a pri pohľade na vzdialený vrch Karmel, kde Eliáš pobil falošných prorokov, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ Učeníkov prekvapilo, že ich slová Majstra zarmútili a ešte viac sa divili, keď ich pokarhal: „Neviete, akého ste ducha. Syn človeka neprišiel ľudí zahubiť, ale zachrániť“ (Luk 9,55.56). Odišli teda do ďalšej dediny.

Ježiš sa nikomu nevnucuje. Svedomie znásilňuje len satan a tí, čo sú vedení jeho duchom. Ľudia, ktorí pod zámienkou horlivosti pre spravodlivosť pomáhajú satanovým poslom, pôsobia utrpenie svojim spolublížnym, keď im násilne vnucujú svoje náboženské predstavy. Kristus však stále prejavuje milosť a ľudí získava svojou láskou. V srdci, v ktorom prebýva Kristus, nemôže bývať nikto iný. Ježiš neprijíma rozdelenú službu; človek mu má slúžiť dobrovoľne a srdce ho má z lásky ochotne poslúchať. Ak máme sklon škodiť a ubližovať tým, čo našu snahu nedoceňujú a odporujú našim predstavám, potom je to nezvratný dôkaz, že nás ovláda satanský duch. 

Každý človek patrí Bohu telom, dušou i duchom. Kristus zomrel pre záchranu všetkých. Nič nemôže Boha urážať viac, ako náboženský fanatizmus, ktorý pôsobí utrpenie tým, ktorých Spasiteľ svojou krvou vykúpil.

„Vstal a odišiel odtiaľ do judského kraja za Jordánom. Opäť sa k nemu zišli zástupy a on ich zasa ako zvyčajne učil“ (Mar 10,1). Značnú časť záverečných mesiacov svojej pozemskej služby Kristus strávil v Bereji, v „Zajordání“. Tu sa okolo neho tiesnili zástupy ako na začiatku v Galilei a Ježiš im pripomenul mnohé zo svojich predošlých naučení.

Podobne, ako kedysi vyslal dvanástich, tak „určil iných sedemdesiatich dvoch a rozoslal ich po dvoch pred sebou do každého mesta a osady, kam chcel sám ísť“ (Luk 10,1). Pán za určitý čas pripravoval týchto učeníkov pre dielo. Keď dvanásť učeníkov odišlo na svoju prvú samostatnú misijnú cestu, Ježiša po Galilei sprevádzali iní z jeho nasledovníkov. Tí mali prednosť úzkeho spoločenstva s ním a pokyny dostávali priamo od neho. Teraz má aj táto väčšia skupina začať samostatne misijne pracovať.

Pán poučil týchto sedemdesiatich dvoch podobne ako predtým svojich dvanástich učeníkov. Nepovedal im však, ako kedysi dvanástim, aby do pohanských a samaritánskych miest nevchádzali. Aj keď Samaritáni pred chvíľou Krista odmietli, jeho láskavý postoj k nim sa nezmenil. Títo sedemdesiati dvaja učeníci navštívili v jeho mene predovšetkým mestá Samaritánov.

Mimoriadny význam mala pre učeníkov Spasiteľova osobná návšteva v Samárii, neskôr pochvala milosrdného Samaritána, ako aj upozornenie, že z desiatich uzdravených prišiel sa Ježišovi poďakovať práve Samaritán. Toto naučenie na nich hlboko zapôsobilo. Keď ich Ježiš pred svojím nanebovstúpením znova nabádal k misijnej práci, uviedol Samáriu, Jeruzalem a Judsko ako prvé miesta ich zvestnej pôsobnosti. Na toto poslanie ich pripravil svojím učením. Keď potom v Majstrovom mene prišli do Samárie, ľudia ich ochotne prijímali. Samaritáni počuli o pochvalných slovách Kristových ako aj o skutkoch milosrdenstva, ktoré medzi nimi konal. Videli, že napriek všetkej ich hrubosti voči nemu neprestal ich milovať a získavať si ich srdcia. Po jeho nanebovstúpení uvítali Spasiteľových poslov a učeníci boli svedkami bohatej žatvy medzi tými, ktorí kedysi boli ich najväčšími nepriateľmi. „Trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí, opravdivé právo verne prinášať bude“ (Iz 42,3). „V jeho mene budú dúfať národy“ (Mat 12,21).

Ježiš teraz pripomenul svojim sedemdesiatim dvom poslom to, čo kedysi dvanástim učeníkom, aby sa nikde nevnucovali, kde nie sú vítaní. Povedal: „Ak prídete do niektorého mesta a neprijmú vás, vyjdite do jeho ulíc a vyhláste: Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Vedzte však, že sa priblížilo Božie kráľovstvo“ (Luk 10,10.11). Nemali to robiť z nejakej rozmrzelosti či urazenej hrdosti, ale preto, aby ľudia poznali, že je strašné odmietnuť Božie posolstvo alebo Božieho posla. Zavrhnúť Pánových služobníkov znamená zavrhnúť samého Krista.

Ježiš dodal: „Hovorím vám, že Sodomčanom bude v onen deň ľahšie ako tomuto mestu“ (Luk 10,12). Potom si pripomenul galilejské mestá, kde dlhší čas pôsobil. V hlbokom zármutku zvolal: „Beda ti, Korozaim! Beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone boli stali zázraky, aké sa stali u vás, dávno by sedeli oblečení v kajúcnom rúchu v popole a kajali sa. Ale Týru a Sidonu bude na súde ľahšie ako vám. A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Zrútiš sa do podsvetia!“ (Luk 10,13-15).

Obchodným mestám okolo Galilejského jazera bolo ponúknuté najväčšie nebeské požehnanie. Dennodenne tu medzi nimi pôsobilo Knieža života. Božia sláva, ktorú túžili vidieť proroci a králi, osvecovala zástupy, čo sa tiesnili okolo Spasiteľa. Ony však odmietli tento nebeský Dar.

Rabíni veľmi opatrne varovali ľud pred učením tohto nového učiteľa, lebo jeho učenie a skutky odporovali učeniu otcov. Ľudia dôverovali tomu, čo učia kňazi a farizeji, miesto toho, aby sa vo vlastnom záujme snažili pochopiť Božie slovo. Uctievali kňazov a popredných mužov viac než Boha a zavrhovali pravdu kvôli vlastným tradíciám. Mnohí boli hlboko dojatí a skoro presvedčení, no nekonali podľa toho a nepostavili sa na Kristovu stranu. Satan ich dotiaľ pokúšal, až sa im svetlo javilo ako tma. Mnohí teda zavrhli pravdu, ktorá ich mala zachrániť.

Verný Svedok hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem“ (Zj 3,20). Ježiš klope na dvere nášho srdca každým napomenutím, pokarhaním, výzvou Božieho Slova alebo ústami svojho služobníka. Je to Ježišov hlas, on chce vojsť dnu. Nevšímať si toto klopanie je nebezpečné, neskôr možno neotvoríme vôbec. Ak nedbáme na vplyv Ducha Svätého dnes, jeho hlas môže byť už zajtra slabší. Naša vnímavosť ochabuje a prestávame si uvedomovať, aký krátky je život a aká nesmierna je potom večnosť. Na súde nebudeme odsúdení za to, že sme sa mýlili, ale preto, že sme zanedbali nebeské príležitosti poznať pravdu.

Podobne ako apoštolovia aj títo sedemdesiati dvaja učeníci dostali nadprirodzené dary ako pečať svojho poslania. Po práci sa vrátili s radostnou správou: „Pane, v tvojom mene sa nám poddávajú aj zlí duchovia!“ (Luk 10,17). Ježiš odpovedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk“ (Luk 10,18).

Pred Ježišovým duchovným zrakom prebiehali udalosti minulé i budúce. Bol svedkom toho, ako bol Lucifer na začiatku zvrhnutý z neba. Myslel na vlastnú úzkosť, keď pred všetkými vesmírnymi svetmi bude odhalená povaha arcizvodcu. Počul výkrik: „Dokonané je!“ (Ján 19,30), ktorý oznamoval, že vykúpenie strateného ľudstva je navždy isté a nebesá sú naveky bezpečné pred obvinením, zvodmi a pýchou satana.

Ježiš hľadel ponad bolestný a potupný golgotský kríž v ústrety slávnemu poslednému dňu, keď vládca mocností temna bude zničený na zemi, ktorú svojou vzburou tak dlho pustošil. Videl, ako sa pôsobenie zla s večnou platnosťou končí a Boží pokoj napĺňa zem i nebesá.

Kristovi nasledovníci mali odteraz satana pokladať za premoženého nepriateľa. Ježiš mal za nich zvíťaziť na kríži, a toto víťazstvo mali prijať ako svoje vlastné. Povedal: „Dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkých nepriateľoch. Nič vám neuškodí“ (Luk 10,19).

Všemohúca moc Ducha Svätého je obranou každej kajúcnej duše. Kristus nikdy nedopustí, aby sa veriaci kajúcnik, ktorý prosí o jeho záchranu, dostal pod moc nepriateľa. Spasiteľ je pomocníkom všetkých pokúšaných a trpiacich. On nepozná neúspech, prehru; nič mu nie je nemožné, nedá sa poraziť. Všetko môžeme v tom, ktorý nás posilňuje. Ak prichádzajú pokušenia a skúšky, nebojujme s ťažkosťami sami, ale hľaďme na Ježiša, svojho Pomocníka. 

Niektorí kresťania priveľa rozmýšľajú a hovoria o satanovej moci. Uvažujú o svojom protivníkovi, spomínajú ho vo svojich modlitbách, hovoria o ňom a on stále viac a viac zapĺňa ich predstavivosť. Je pravda, že satan je mocná bytosť, ale vďaka Bohu, máme mocného Spasiteľa, ktorý tohto nepriateľa z neba vyvrhol. Satanovi lichotí, keď jeho moc zveličujeme. Prečo by sme nemali hovoriť o Ježišovi? Prečo nezvelebovať jeho moc a lásku?

Dúha zasľúbenia okolo trónu na výsostiach je večným svedectvom, že „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Ján 3,16). To je svedectvo celému vesmíru, že Boh nikdy nezabudne na svoj ľud, ktorý bojuje proti zlu. To nám má byť uistením o sile a ochrane, pokiaľ trvá jeho trón.

Ježiš dodal: „No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa z toho, že vaše mená sú zapísané v nebi“ (Luk 10,20). Neradujte sa, že máte moc, aby ste nezabudli, že ste závislí od Boha. Dbajte o to, aby vás neovládla samoľúbosť a aby ste neboli v pokušení konať všetko vlastnými silami, bez ohľadu na ducha a silu svojho Majstra. Naše ja si vždy pohotovo a záslužne privlastňuje akýkoľvek pracovný úspech. Lichotí nám to a povznáša nás, a my zabúdame vyznať, že všetko a vo všetkom je Boh. Apoštol Pavol hovorí: „Keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12,10). Keď si uvedomujeme svoju slabosť, učíme sa závisieť od moci, ktorá nie je v nás. Nič nie je srdcu pevnejšou oporou ako stále vedomie vlastnej zodpovednosti pred Bohom. Nič tak hlboko neovplyvní naše najvnútornejšie pohnútky ako vedomie Kristovej odpúšťajúcej lásky. Musíme prísť do styku s Bohom, potom budeme preniknutí Duchom Svätým, ktorý nám umožní správny prístup k našim blížnym. Tešte sa teda, že Kristus vás spája s Bohom i s členmi nebeskej rodiny. Ak budete hľadieť nad seba, stále si budete uvedomovať vlastnú bezmocnosť. Čím menej budete zohľadňovať vlastné ja, tým jasnejšie a plnšie pochopíte jedinečnosť svojho Spasiteľa. Čím dokonalejšie budete spojení so zdrojom svetla a moci, tým väčšie svetlo vám zažiari a pre Pánovo dielo získate Božiu moc. Radujte sa, že ste jedno s Bohom, jedno s Kristom i s celou nebeskou rodinou. 

Keď sedemdesiatdva učeníkov počúvalo Krista, Duch Svätý pôsobil na ich myseľ, vštepoval im do nej živé skutočnosti a do srdca im vpisoval pravdu. Hoci sa okolo nich tiesnili zástupy, oni boli akoby skrytí v Bohu.

Ježiš vedel, že pochopili, čo im práve hovorí, a „v tej hodine zaplesal Ježiš v Duchu Svätom: Zvelebujem ťa, Otče, Pane neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak zaľúbilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec. Ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Luk 10,21.22).

Ani ľudia vo svete vážení, slávni a múdri, známi svojím dôvtipom, nemohli pochopiť, kto je Kristus. Súdili ho podľa poníženého, skromného zovňajška, ktorý vzal na seba ako človek. Rybári a publikáni smeli vidieť toho Neviditeľného. Ani učeníci nepochopili všetko, čo im Ježiš chcel zjaviť, ale čas od času, keď sa podriadili moci Ducha Svätého, mali osvietenú myseľ. Uvedomovali si, že medzi nimi je v ľudskom tele všemohúci Boh. Ježiš sa tešil z toho, že to bolo zjavené týmto obyčajným ľuďom, hoci múdri a chytrí to nepoznali. Keď im pripomínal starozmluvné Písma, ktoré hovorili o ňom a o jeho diele zmierenia, Duch Svätý ich často osvecoval a zbližoval s ovzduším neba. Duchovné pravdy prorockej zvesti chápali lepšie než sami pisatelia. Potom už nečítali Starú zmluvu ako učenie zákonníkov a farizejov, ani ako výroky mudrcov, ale ako nové zjavenie od Boha. Videli toho, ktorého „svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás“ (Ján 14,17).

Pravdu poznáme dokonalejšie len vtedy, keď nám Kristov duch úplne ovládne a obmäkčí srdce. Človek sa musí zbaviť každej márnivosti a pýchy, odpútať od všetkého, čo ho dosiaľ spútavalo a musí v ňom vládnuť Kristus. Ľudská veda je príliš obmedzená, aby mohla pochopiť zmierenie. Plán vykúpenia je tak ďalekosiahly, že filozofia ho nemôže vysvetliť. Zostane navždy tajomstvom, ktoré neprebáda nijaký ľudský dôvtip. Vedu o spasení možno poznať len vlastnou skúsenosťou. Spasiteľovo dielo ocení len ten, kto si uvedomuje svoju hriešnosť.

Ježiš povedal mnoho poučného, keď sa pomaly uberal z Galiley do Jeruzalema. Ľud pozorne počúval Kristove slová. Obyvatelia Perey a Galiley neboli pod takým silným vplyvom židovského fanatizmu ako ľudia v Judei, preto jeho učenie našlo ozvenu v ich srdciach.

Kristus v posledných mesiacoch svojej verejnej činnosti povedal mnohé podobenstvá. Kňazi a rabíni ho prenasledovali stále zlomyseľnejšie, preto aj svoje varovné posolstvá podával obrazne. Zmysel im nemohol uniknúť a z jeho slov nemohli proti nemu zosnovať obvinenie. V podobenstve o farizejovi a publikánovi je samoľúba modlitba: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia“ v príkrom protiklade s modlitbou kajúcnika: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Luk 18,11.13). Ježiš tým karhal pokrytectvo Židov. Podobenstvom o vyschnutom figovníku a veľkej večeri predpovedal záhubu nekajúcneho národa. Tí, čo posmešne odmietli pozvanie na hostinu evanjelia, počuli jeho varovné slová: „Lebo hovorím vám, že ani jeden z tamtých, čo boli pozvaní, neokúsi moju večeru“ (Luk 14,24).

Ježiš dal svojim učeníkom vzácne naučenie. Podobenstvom o dotieravej vdove a o priateľovi, ktorý o polnoci žiadal chlieb, len zvýraznil svoje slová: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Luk 11,9). Ich kolísavú vieru často posilňovala spomienka na Kristov výrok: „Či sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou? Či nebude meškať s pomocou pre nich? Hovorím vám: Hneď sa ich zastane“ (Luk 18,7.8).

Kristus opakoval prekrásne podobenstvo o stratenej ovci. Myšlienku tohto obrazného rozprávania dotváral ešte podobenstvom o stratenej minci a márnotratnom synovi. Učeníci nevedeli plne doceniť význam týchto naučení, ale po vyliatí Ducha Svätého, keď videli veľkú žatvu pohanov a žiarlivý hnev Židov, lepšie pochopili zmysel podobenstva o márnotratnom synovi a vedeli oceniť radostný tón Kristových slov: „Teraz sa patrí veseliť a radovať“, pretože „tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený, a našiel sa“ (Luk 15,32.24). Keď potom odchádzali v mene svojho Majstra plniť svoje zvestovateľské poslanie, často sa v pohanení, chudobe, prenasledovaní povzbudzovali slovami z tejto Spasiteľovej poslednej cesty: „Neboj sa, maličké stádo, lebo váš Otec sa rozhodol dať vám kráľovstvo. Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Urobte si mešce, ktoré sa nezoderú, nepominuteľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce“ (Luk 12,32-34).