54. Milosrdný Samaritán

Príbehom o milosrdnom Samaritánovi Kristus výstižne znázornil podstatu pravého náboženstva, ktoré nespočíva v systémoch, vieroukách či obradoch, ale v skutkoch lásky, v konaní dobra blížnym a v pravej láskavosti.

Keď Kristus učil ľud, „vystúpil jeden znalec zákona a pokúšal Ježiša: Učiteľ, čo mám robiť, aby som sa stal dedičom večného života?“ Veľký zástup očakával odpoveď so zatajeným dychom. Touto zákonníkovou otázkou hodlali kňazi a rabíni Krista zaskočiť. Spasiteľ sa však s nimi nepúšťal do sporu. Odpoveď žiadal od toho, kto mu otázku položil a povedal: „Čo je napísané v zákone? Ako tam čítaš?“ Židia stále obviňovali Ježiša, že zľahčuje sinajský zákon; on však otázku o večnom živote pozmenil na otázku poslušnosti voči Božím prikázaniam.

Zákonník povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca svojho, z celej duše svojej, z celej sily svojej a z celej mysle svojej, i svojho blížneho ako seba samého! Ježiš mu odvetil: Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť“ (Luk 10,25-28).

Zákonník nebol spokojný so stanoviskom a skutkami farizejov. Skúmal Písmo s túžbou pochopiť jeho skutočný význam. Živo sa oň zaujímal, a preto sa úprimne pýtal: „Čo mám robiť?“ Vo svojej odpovedi ohľadne požiadaviek zákona obišiel všetky ceremoniálne príkazy. Nepripisoval im nijakú cenu, ale uviedol dve hlavné zásady, na ktorých spočíva celý zákon i proroci. Kristus túto odpoveď schválil, a tým sa v diskusii s rabínmi postavil na pevný základ. Nemohli ho odsúdiť, že potvrdil to, čo zdôraznil vykladač zákona.

Ježiš povedal: „Toto rob a budeš žiť!“ Zákon predstavil ako božskú jednotu, čím ukázal, že nemožno zachovávať jedno prikázanie a prestupovať iné, lebo všetky majú tú istú spoločnú zásadu. O poslednom určení človeka rozhoduje jeho poslušnosť voči celému zákonu. Zvrchovaná láska k Bohu a bezvýhradná láska k ľuďom sú zásady, ktoré treba dokazovať životom. Zákonník sa spoznal ako priestupník zákona. Usvedčili ho Kristove prenikavé slová. Neplnil spravodlivosť zákona, ktorú teoreticky poznal. Neprejavoval lásku k svojmu blížnemu. Žiadalo sa hlboké pokánie, no miesto neho sa snažil sám seba ospravedlniť. Namiesto toho, aby uznal pravdu, chcel poukázať, ako ťažko je plniť prikázanie. Tým si chcel utíšiť svedomie a obhájiť sa pred ľuďmi. Spasiteľove slová jasne ukázali, že jeho otázka je zbytočná, pretože si na ňu vedel odpovedať sám. On sa však pýtal ďalej: „A kto je môj blížny?“ (Luk 10,29). Táto otázka medzi Židmi vyvolávala nekonečné dohady. O pohanoch a Samaritánoch nebolo pochýb; to boli cudzinci a nepriatelia. Kadiaľ má však viesť deliaca čiara medzi príslušníkmi vlastného národa a rôznymi spoločenskými vrstvami? Koho mal za blížneho pokladať kňaz, rabín a starší z ľudu? Ich život bol kolotočom obradov, ktoré ich mali očistiť. Styk s nevedomým a nedbalým zástupom poškvrňoval, a znečistenie bolo treba namáhavým úsilím odstrániť. Mali azda „nečistých“ pokladať za svojich blížnych? Ježiš sa ani teraz nedal zatiahnuť do sporu. Nepokarhal fanatizmus tých, čo ho chceli odsúdiť. Jednoduchým príbehom svojim poslucháčom ukázal taký príklad nebeskej lásky, ktorý zapôsobil na všetky srdcia a zákonníka viedol k vyznaniu pravdy. Tmu možno rozptýliť len svetlom. Proti bludu je najlepšie postaviť pravdu. Len zjavením Božej lásky možno odhaliť hriech a skazenosť sebeckého srdca.  Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a dostal sa do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou istou cestou kňaz, ktorý ho síce videl, no obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, tiež ho obišiel“ (Luk 10,30-32). Nešlo o fantáziu, ale o skutočnú a známu udalosť. Kňaz a levita, ktorí prešli na druhú stranu, boli medzi Kristovými poslucháčmi. Pútnik, ktorý šiel z Jeruzalema do Jericha, musel čiastočne prejsť judskou púšťou. Cesta viedla divokou skalnou roklinou, v ktorej sa skrývali lúpežníci, a často sa tu páchalo násilie. Človeka tu prepadli, o všetko olúpili, zbili a polomŕtveho nechali na ceste. Ako tam ležal, prešiel okolo neho kňaz. Na raneného sa však sotva pozrel. Po chvíli sa objavil levita. Bol zvedavý, čo sa stalo; zastavil sa a hľadel na trpiteľa. Vedel, čo by mal urobiť, bola to však nepríjemná povinnosť. Prial si, aby tou cestou nebol ani šiel a raneného nemusel ani vidieť. Presviedčal sa, že celý prípad sa ho vlastne ani netýka.

Títo dvaja muži zastávali posvätný úrad a pokladali sa za vykladačov Písma. Patrili k zvláštnej vrstve volených, ktorí mali predstavovať Boha ľudu. Mali „mať súcit s nevedomými a blúdiacimi“ (Žid 5,2), aby ľuďom pomáhali poznať veľkú Božiu lásku k ľudstvu. Boli povolaní k rovnakému dielu, k akému sa prihlásil aj Ježiš, keď povedal: „Duch Pánov je nado mnou, lebo ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium a uzdravovať skrúšených srdcom. Poslal ma oznámiť zajatým prepustenie, slepým vrátiť zrak, utláčaných prepustiť na slobodu“ (Luk 4,18).

Nebeskí anjeli hľadia na utrpenie Božej pozemskej rodiny a sú pripravení spolupracovať s ľuďmi pri odstraňovaní útlaku a utrpenia. Boh vo svojej prozreteľnosti viedol kňaza i levitu cestou, vedľa ktorej ležal ranený človek, aby videli, ako potrebuje zľutovanie a pomoc. Celé nebo bedlivo pozorovalo, či srdce týchto dvoch mužov prenikne súcit s trpiacim. Bol to vlastne sám Spasiteľ, ktorý učil Izraelcov na púšti. Z oblačného a ohnivého stĺpa im oznamoval niečo celkom iné, než čo ľud počul teraz od svojich kňazov a učiteľov. Zákon milostivo pamätal aj na zvieratá, ktoré nevedia svoje potreby a utr-penie vyjadriť slovami. Mojžiš o tom dostal pre Izrael toto príkazné poučenie: „Ak natrafíš na vola alebo osla, čo sa zatúlal tvojmu nepriateľovi, priveď mu ho späť. Ak uvidíš osla tvojho protivníka ležať pod bremenom, neopúšťaj ho, ale určite mu ho pomôž zodvihnúť“ (2 Moj 23,4.5). Ježiš však chcel príbehom zbitého človeka predstaviť prípad trpiaceho brata. O koľko viac mali byť ich srdcia pohnuté zľutovaním nad ním než nad ťažným zvieraťom! Mojžiš im oznámil, že Hospodin, ich Boh, „Boh veľký, mocný a hrozný ... prisluhuje právo sirote i vdove, miluje cudzinca“. Preto im prikázal: „Milujte cudzinca!“ „Miluj ho ako seba samého!“ (5 Moj 10,17-19; 3 Moj 19,34). Jób povedal: „Cudzí človek nenocoval na ulici, svoje dvere otváral som pocestnému“ (Jób 31,32). Keď dvaja anjeli v ľudskom prestrojení prišli do Sodomy, Lot sklonil tvár k zemi a povedal: „Prosím vás, páni moji, uchýľte sa do domu svojho služobníka a prenocujte tam“ (1 Moj 19,2). Kňaz a levita to všetko dobre poznali, ale v živote sa tým neriadili. Boli vychovaní v škole národného fanatizmu a stali sa úzkoprsými a výlučnými sebcami. Pri pohľade na raneného človeka nemohli predsa s istotou povedať, či je príslušníkom ich národa alebo nie. Odvrátili sa v domnení, že ide o Samaritána.  V ich počínaní, ako ho vystihol Kristus, zákonník nevidel, že by niečo odporovalo tomu, čo o požiadavkách zákona vedel. Príbeh však pokračuje: Okolo trpiaceho šiel istý Samaritán, a keď ho uvidel, zľutoval sa nad ním. Nevyzvedal, či cudzinec je Žid, alebo pohan. Dobre vedel, že Žid by mu ako Samaritánovi v podobnom utrpení napľul do tváre a s opovrhnutím by odišiel. Preto však nezaváhal. Nepomyslel na to, že sa sám vystavuje prípadnému nebezpečenstvu, ak sa na tomto mieste zdrží. Stačilo mu, že pred ním ležal olúpený, trpiaci človek. Vyzliekol si rúcho a prikryl ho. Olej a víno, ktoré mal ako cestovnú potrebu, použil na ošetrenie a občerstvenie raneného človeka. Posadil ho na svoje dobytča a pomaly šiel vedľa neho, aby cudzincovi rýchlejším pohybom nepôsobil bolesť. Zaviedol ho do hostinca a celú noc sa o neho súcitne staral. Keď sa chorému k ránu uľavilo, Samaritán pokračoval vo svojej ceste. Prv ho však zveril do opatery majiteľa hostinca, zaplatil potrebné výdaje a niečo aj pridal. Čo viac, hostiteľovi dal niekoľko rád pre prípad potreby: „Staraj sa oňho a ak na neho vynaložíš viac, ja ti to na spiatočnej ceste uhradím“ (Luk 10,35). Príbeh sa skončil. Ježiš sa uprene zadíval na zákonníka, akoby mu čítal v duši, a dodal: „Kto z týchto troch podľa teba, bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ (Luk 10,36). Zákonník nechcel ani teraz vysloviť meno Samaritán a odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ Ježiš povedal: „Choď a konaj podobne!“ Tým je otázka: „Kto je môj blížny?“ navždy zodpovedaná. Kristus názorne ukázal, že naším blížnym nie je len príslušník našej cirkvi, spoluvyznavač. Tu neprichádza do úvahy rasa, farba pleti ani triedny pôvod. Naším blížnym je každý, kto potrebuje našu pomoc. Je ním každý nepriateľom ranený a zúbožený človek. Naším blížnym je každý, kto je Božím vlastníctvom. Príbehom o milosrdnom Samaritánovi Ježiš názorne upozornil na seba i na svoje poslanie. Satan zviedol, zbil, olúpil, zničil človeka a nechal ho, aby zahynul. Spasiteľ sa však zmiloval nad našou bezmocnosťou. Opustil svoju slávu, aby nám pomohol. Našiel nás na pokraji smrti a ujal sa nás. Hojil naše rany. Prikryl nás rúchom svojej spravodlivosti. Pripravil nám bezpečné útočište a všetko za nás vyplatil. Zomrel, aby nás vykúpil. Vlastným príkladom hovorí svojim nasledovníkom: „Toto vám prikazujem, aby ste sa milovali navzájom. Ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy vzájomne milovali“ (Ján 13,34). Zákonník sa spýtal Ježiša: „Čo mám robiť?“ Ježiš potvrdil, že láska k Bohu a k človekovi je vrchol spravodlivosti, a dodal: „Toto rob a budeš žiť!“ Samaritán poslúchol napomenutie láskavého a milujúceho srdca a tým dokázal, že je uskutočňovateľom zákona. Kristus vyzval zákonníka: „Choď a konaj podobne!“ Od Božích detí sa očakávajú skutky, nielen slová. „Kto hovorí, že ostáva v ňom, má aj sám žiť, ako žil on“ (1 Ján 2,6). Toto príkladné naučenie potrebuje dnešný svet práve tak ako Ježišovi poslucháči. Sebectvo a bezduchý formalizmus takmer uhasili oheň lásky a vyhnali všetky cnosti, ktoré zušľachťujú povahu. Mnohí vyznavači jeho mena stratili zo zreteľa skutočnosť, že kresťania majú predstavovať Krista. Ak nebudeme praktickým, sebaobetavým úsilím pomáhať ľuďom v rodine, v okolí, v cirkvi a kdekoľvek inde, potom nám nijaké vyznanie nepomôže, lebo kresťanmi nie sme.

Kristus spojil svoje záujmy so záujmami ľudstva a žiada nás, aby sme v diele spásy boli jedno s ním. Hovorí: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mat 10,8). Hriech je najväčšie zlo, a je našou povinnosťou hriešnikom súcitne pomáhať. Mnohí blúdia a uvedomujú si svoju hanbu a nerozvážnosť. Túžia po slovách povzbudenia. Premýšľanie o vlastnom poblúdení a omyloch ich privádza takmer do zúfalstva. K týmto ľuďom nemáme byť ľahostajní. Ako kresťania nesmieme prejsť na druhú stranu, aby sme boli čo najďalej od tých, čo potrebujú našu pomoc. Ak vidíme trpiacich, či už ranených telesne alebo hriechom, nikdy nesmieme povedať: To sa ma netýka.

„Vy, ktorí ste duchovní, napravte ho v duchu miernosti“ (Gal 6,1). Vierou a modlitbou premáhajte moc nepriateľa. Slovami viery a povzbudenia prinášajte balzam skleslému a ranenému. Mnohí, premnohí ochabli a zmalomyseľneli vo veľkom boji života a neraz ich mohlo k víťazstvu povzbudiť jediné slovo útechy. Nikdy by sme nemali obísť trpiaceho človeka bez toho, aby sme ho nepotešili tou útechou, akou nás utešuje Boh.

To všetko je len naplnením zásady lásky - zásady, ktorú obrazne vystihuje príbeh milosrdného Samaritána a ktorú svojím životom jedinečne spríkladnil Ježiš. Jeho charakter vyjadruje pravý význam zákona a objasňuje, čo znamená milovať blížneho ako samého seba. Keď Božie deti preukazujú milosrdenstvo, dobrotu a lásku k všetkým ľuďom, potom svedčia aj o povahe nebeských zásad. Potvrdzujú, že „Hospodinov zákon je dokonalý, osviežuje dušu“ (Ž 19,8). Kto túto lásku neprejavuje, prestupuje zákon, ktorý zbožne vyznáva. Ako sa totiž správame k svojim bratom, taký je aj náš postoj k Bohu. Božia láska v srdci je jediným prameňom aj našej lásky k blížnemu. „Ak niekto povie: Milujem Boha a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho, aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata“ (1 Ján 4,20.21).