57. Jedno ti ešte chýba

„Keď sa vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?“ (Mar 10,17). Ten, kto sa takto pýtal, bol mladý muž z kniežacieho rodu. Mal veľký majetok a zastával zodpovedné miesto. Pozoroval, ako láskavo sa Kristus správa voči deťom, ktoré matky priviedli k nemu; videl, s akou láskou ich prijíma a berie do náručia, a úprimne si Spasiteľa obľúbil. Zatúžil byť jeho učeníkom. Bol natoľko dojatý, že keď Kristus odchádzal, bežal za ním, kľakol si mu k nohám a s celou úprimnosťou a opravdivosťou ho žiadal o odpoveď na najdôležitejšiu otázku nielen svoju, ale všeobecne ľudskú: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?“

„Kristus mu povedal: Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh“ (Mar 10,18). Ježiš chcel skúsiť úprimnosť tohto kniežaťa a odviesť ho od náhľadu, podľa ktorého sa mu javil dobrým. Uvedomoval si, že sa zhovára s Božím Synom? Čo vlastne pociťoval vo svojom srdci?

Tento urodzený mladík si príliš zakladal na vlastnej spravodlivosti. Ani ho len nenapadlo, že by mu niečo chýbalo; no predsa nebol spokojný. Cítil, že potrebuje niečo, čo nemá. Nemohol by ho Ježiš požehnať, ako požehnal deti, a tým uspokojiť túžbu jeho duše?

Ježiš mu vo svojej odpovedi poukázal na to, že musí zachovávať Božie prikázania, a citoval niektoré z tých, čo sa týkajú povinností človeka k spolublížnym. Odpoveď šľachtica bola kladná: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti“ (Mar 10,20; Mat 19,20).

Kristus sa zadíval do tváre mladého muža, akoby čítal na stránkach jeho života a skúmal jeho povahu. Miloval ho a chcel ho obdariť pokojom, milosťou, radosťou a všetkým, čo by podstatne zmenilo jeho povahu. Povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mar 10,21).

Tento mladý muž Krista upútal. Spasiteľ bol presvedčený, že slová „Toto všetko som zachovával od svojej mladosti“ boli mienené úprimne, chcel ho však viesť k tomu, aby poznal potrebu odovzdať srdce a pochopil význam kresťanskej dobroty. Chcel v ňom vidieť pokorné a kajúcne srdce, ktoré si uvedomuje, že bezvýhradná láska patrí Bohu a kto ju nemá, môže ju získať z Kristovej dokonalosti.

Ježiš videl v tomto šľachticovi pomocníka, akého by v diele spásy potreboval, keby sa mladík chcel stať jeho spolupracovníkom. Ak by sa odovzdal Kristovi, mohol by vykonať mnoho dobrého. Stal by sa významným predstaviteľom Krista, lebo mal vlastnosti, ktoré Spasiteľ mohol pripraviť a použiť v službe ľuďom. Kristus poznal jeho povahu a obľúbil si ho. V srdci mladého šľachtica sa tiež prebudila láska ku Kristovi, lebo láska prebúdza lásku. Ježiš ho chcel mať za spolupracovníka. Chcel ho stvárniť na svoj obraz, v ktorom by sa zrkadlila Božia podoba. Chcel rozvinúť ušľachtilosť jeho povahy a posvätiť ju pre svoju službu. Keby sa bol šľachtic odovzdal Kristovi, mohol rásť v ovzduší jeho prítomnosti. Jeho ďalší život mohol byť celkom iný, keby sa bol takto rozhodol.

Ježiš povedal: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mat 19,21). Kristus čítal v srdci mladého šľachtica. Chýbalo mu len jediné, práve to však bolo životne najdôležitejšie. Nemal v srdci bezvýhradnú lásku k Bohu. Ak v tomto ohľade nenastane zmena, stane sa mu to osudným a celá jeho bytosť bude rozvrátená. Povoľnosť pôžitkom posilňuje sebectvo. Ak mu má srdce naplniť Božia láska, musí sa zrieknuť bezmedznej lásky k sebe.

Kristus podrobil tohto mladého muža skúške. Vyzval ho, aby sa rozhodol medzi nebeským pokladom a svetskou slávou. Ak pôjde za Kristom, nebeský poklad má istý. Sebectvo musí ustúpiť a vôľa sa musí podriadiť Kristovi. Kniežaťu sa ponúkala sama Božia svätosť. Mal jedinečnú príležitosť stať sa Božím synom a Kristovým spoludedičom nebeských pokladov. Musí však vziať kríž a sebazapieravo nasledovať Spasiteľa.

Kristove slová boli vlastne výzvou kniežaťu: „Vyvoľte si dnes, komu chcete slúžiť “ (Józ 24,15). Sám sa mal rozhodnúť. Ježiš túžil po jeho obrátení. Upozornil ho na slabú stránku jeho povahy a s hlbokým záujmom pozoroval vnútorný boj tohto mladého muža. Ak sa rozhodne nasledovať Krista, potom sa musí vo všetkom riadiť jeho slovom. Musí sa zrieknuť svojich ctižiadostivých plánov. S akou úprimnou, úzkostlivou túžbou a hlbokým porozumením sledoval Spasiteľ tohto mladíka v nádeji, že prijme výzvu Božieho Ducha!

Kristus mu ukázal jediný spôsob, ako môže dosiahnuť dokonalý kresťanský charakter. Kristove slová boli múdre, aj keď mu pripadali prísne a náročné. Jedinou nádejou kniežaťa bolo prijať a poslúchať ich. Jeho vznešené postavenie a majetok nesprávne ovplyvňovali jeho charakter. Postupne by mu to bolo úplne nahradilo Boha. Či by bol Pánovi odriekol viac alebo menej svojho imania, ešte vždy by mu bolo zostalo toľko, čo mohlo oslabiť jeho mravnú silu a bezvýhradnú službu, pretože veci tohto sveta, akokoľvek neisté a nepatrné, vedia človeka pozvoľna a úplne zotročiť.

Mladý šľachtic okamžite pochopil obsah Kristových slov a zarmútil sa. Keby si však bol uvedomil cenu ponúkaného daru, hneď sa mohol stať jedným z Kristových nasledovníkov. Bol členom váženej židovskej rady a satan ho pokúšal lichotivými výhľadmi do budúcna. Chcel mať síce nebeský poklad, no chcel užívať aj prednosti svojho bohatstva. Kristove požiadavky ho zarmútili. Túžil po večnom živote, ale nebol ochotný priniesť nijakú obeť. Zdalo sa mu, že cena večného života je príliš veľká. Odišiel zarmútený, „lebo mal veľký majetok“.

Jeho tvrdenie, že Boží zákon zachováva, bol len sebaklam. Bolo zrejmé, že bohatstvo mu je modlou. Nemohol zachovávať Božie prikázania, keď predovšetkým miloval svet. Božie dary mal radšej ako ich Darcu. Kristus ponúkol mladíkovi svoje spoločenstvo. Povedal mu: „Nasleduj ma!“ Preňho však Spasiteľ nemal takú cenu, akú prikladal svojej povesti medzi ľuďmi a svojmu bohatstvu. Zrieknutie sa viditeľného pozemského majetku kvôli neviditeľnému nebeskému pokladal za nebezpečné. Odmietol ponuku večného života a odišiel. Odvtedy slúžil svetu ako svojej modle. Podobnou skúškou prechádzajú tisíce ľudí; porovnávajú Krista so svetom a väčšinou sa rozhodujú pre svet. Odvracajú sa od Spasiteľa ako tento mladý šľachtic a vravia si: Tohto muža nechcem mať za svojho vodcu.

Kristov prístup k tomuto mladíkovi je poučný aj pre nás. Boh nám dal pravidlo, ktorým sa musí riadiť každý z jeho nasledovníkov. Je to poslušnosť jeho zákonu; nie nejaká zákonnícka poslušnosť, ale poslušnosť, ktorou je preniknutý celý život a ktorá sa prejavuje v povahe. Boh sám určil, aká má byť povaha tých, čo chcú mať podiel v jeho kráľovstve. Len tí, čo sa stanú Kristovými spolupracovníkmi, tí, čo hovoria: „Pane, všetko čo mám a čím som, patrí tebe,“ budú uznaní za Božie deti. Všetci by si mali uvedomiť, čo znamená túžiť po nebi, a predsa sa ho zrieknuť kvôli podmienkam. Myslite na to, čo znamená povedať Kristovi: Nie! Mladý šľachtic povedal: Nie, nemôžem ti dať všetko. Hovoríme to aj my? Spasiteľ nám ponúka pomoc v diele, ktoré nám Boh kázal konať. Prostriedky, ktoré nám zveril, chce použiť na šírenie svojho diela vo svete. Len tak nás môže zachrániť.

Šľachticovi bol zverený majetok, aby sa osvedčil ako verný hospodár. Mal ho použiť na zmiernenie biedy chudobných. Boh aj dnes zveruje ľuďom prostriedky, schopnosti a poskytuje príležitosti, aby pomáhali odstraňovať biedu a utrpenie. Kto prepožičané dary užíva podľa Božích zámerov, stáva sa Spasiteľovým spolupracovníkom. Získava hynúcich pre Krista, lebo je predstaviteľom jeho povahy.

Ako kedysi onomu mladému šľachticovi aj dnešným majetným a vysoko postaveným ľuďom sa môže zdať, že zrieknutie sa všetkého kvôli nasledovaniu Krista je obeť príliš veľká. To je však jediná miera pre všetkých, čo sa chcú stať jeho učeníkmi. Čiastočnú poslušnosť nemožno prijať. Podstatou Kristovho učenia je sebaobetovanie. Často sa to vyžaduje a zdôrazňuje ako príkaz; no je to preto, že na záchranu človeka nieto inej cesty než zbaviť sa tých vecí, ktoré by rozvrátili celú jeho bytosť, keby si ich ponechal.

Keď Kristovi nasledovníci dávajú Pánovi, čo mu patrí, zhromažďujú si poklad, ktorý dostanú, keď budú počuť slová: „Správne, dobrý a verný sluha, vojdi do radosti svojho Pána!“ On totiž „namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu“ (Mat 25,27; Žid 12,2). Radosť z pohľadu na vykúpených a pre večnosť zachránených je odmenou všetkým, čo sa rozhodli ísť v šľapajach toho, ktorý povedal: „Nasleduj ma!“