58. Lazár, poď von!

Jedným z najvernejších Kristových učeníkov bol Lazár z Betánie. Hneď pri prvom stretnutí s Kristom neochvejne v neho uveril, úprimne ho mal rád a Spasiteľ si ho tiež veľmi obľúbil. Práve kvôli Lazárovi urobil ten najväčší div. Spasiteľ bol požehnaním pre všetkých, ktorí ho žiadali o pomoc, lebo miluje všetkých ľudí, aj keď k niekomu prejavil zvlášť vrúcny vzťah. Rodine v Betánii bol veľmi priateľsky naklonený a pre jedného jej člena urobil svoj najobdivuhodnejší skutok.

V Lazárovom dome si Ježiš často odpočinul. Spasiteľ nemal vlastný domov, závisel od pohostinstva priateľov a učeníkov. Neraz vyčerpaný námahou zatúžil po spoločenstve. Rád sa utiekal do tej tichej domácnosti ďaleko od podozrievania a žiarlivosti nevraživých farizejov. Tu v ovzduší čistého a úprimného priateľstva bol vždy srdečne vítaný. Tu mohol hovoriť jednoducho, otvorene a s dôverou, že domáci jeho slová správne pochopia a ocenia.

Náš Spasiteľ si vážil tichý domov a pozorných poslucháčov. Túžil po ľudskej prívetivosti, zdvorilosti a láske. Vždy ochotne slúžil tým, čo prijímali nebeské poučenie a s ním aj veľké požehnanie. Zástupom, ktoré šli za ním cez šíre polia, odhaľoval krásy prírodného sveta. Chcel im otvoriť duchovný zrak, aby poznali, ako Božia ruka udržuje tento svet. Prial si, aby si jeho poslucháči vážili Božiu dobrotu a štedrosť; preto ich pozornosť obracal na jemne padajúcu rosu, tichý dážď a hrejivý slnečný svit. Tým všetkým Boh obdarúva dobrých i zlých. Chcel, aby lepšie chápali, ako láskyplne sa Boh stará o ľudí, ktorých stvoril. Zástupy však o to prejavovali malý záujem a v Lazárovom dome v Betánii si Kristus odpočinul od únavných sporov verejného života. Tu otváral vnímavým poslucháčom knihu prozreteľnosti. V týchto súkromných pohovoroch vyložil prítomným to, čo sa nepokúšal povedať náhodilému davu. So svojimi priateľmi nemusel hovoriť v podobenstvách.

Pri Kristových obdivuhodných výkladoch Mária mu sedela pri nohách ako úctivý a pozorný poslucháč. Keď si Marta pri istej príležitosti s prípravou jedla nevedela rady, prišla ku Kristovi so slovami: „Pane, ty nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, aby mi pomohla!“ (Luk 10,40). To sa stalo pri prvej Kristovej návšteve v Betánii. Spasiteľ a jeho učeníci mali práve za sebou namáhavú cestu pešky z Jericha. Marta sa im chcela postarať o pohodu a vo svojej ustarostenosti pozabudla na patričnú zdvorilosť k hosťovi. Ježiš jej jemne a trpezlivo odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci. Len jedno je potrebné, Mária si vybrala lepší podiel, ktorý jej nik nevezme“ (Luk 10,41.42). Mária dychtivo prijímala vzácne Spasiteľove slová a cenila si ich viac než najvzácnejšie klenoty sveta.

To „jediné“, čo Marta potrebovala, bol duch pokojnej zbožnosti, hlbší záujem o poznanie budúceho, nesmrteľného života a milosti potrebnej pre duchovný vzrast. Menej sa mala starať o veci pominuteľné a viac si všímať to, čo potrvá večne. Ježiš pripomína svojim nasledovníkom, aby si pri každej príležitosti prehlbovali poznanie, ktoré im dá múdrosť na spasenie. Kristovo dielo potrebuje starostlivých a odvážnych pracovníkov. Nábožensky horlivé Marty majú široké pole pôsobnosti. Predovšetkým by sa však mali s Máriou posadiť k Ježišovým nohám. Kristova milosť má posvätiť všetku usilovnosť, ochotu a úsilie; len tak sa život stane nepremožiteľnou silou dobra.

Na tento pokojný domov, v ktorom Ježiš odpočíval, padol tieň smútku. Lazár náhle ochorel a jeho sestry poslali Spasiteľovi odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý“ (Ján 11,3). Videli, ako choroba prudko zachvátila ich brata, no vedeli aj to, že Kristus podal dôkaz o svojej uzdravujúcej moci, ktorou vie chorých vyliečiť z každej choroby. Verili, že v tomto zármutku bude mať s nimi súcit, preto ani nenaliehali, aby okamžite prišiel, iba dôverne mu odkázali: „Ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Nazdávali sa, že na ich posolstvo odpovie bez meškania a čím skôr príde do Betánie.

S úzkosťou očakávali na Ježišovu správu. Kým v bratovi bola ešte iskra života, modlili sa a čakali na Spasiteľa. Keď sa však posol vrátil bez neho s odkazom: „Táto choroba nie je na smrť,“ utešovali sa, že Lazár bude žiť. Láskyplne sa snažili potešiť a povzbudiť trpiteľa, ktorý to už sotva vnímal. Keď Lazár zomrel, sestry boli trpko sklamané. Cítili však Kristovu povzbudzujúcu moc, preto Spasiteľa nijako neobviňovali.

Keď Kristus počul odkaz, učeníkom sa zdalo, že ho prijal akosi chladno. Podľa nich neprejavil patričný zármutok. Povedal im: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“ (Ján 11,4). Ježiš zostal ešte dva dni tam, kde bol. Učeníci si tento odklad nevedeli vysvetliť. Uvažovali o tom, akú útechu mohol svojou prítomnosťou poskytnúť zarmúteným. Keďže dobre vedeli, ako rád mal túto rodinu v Betánii, tým viac ich udivovalo, že okamžite neodpovedal na smutnú správu: „Ten, ktorého miluješ, je chorý.“ 

Kristus celé dva dni o Lazárovi nehovoril, akoby bol na správu celkom zabudol. Učeníci mysleli na Jána Krstiteľa, Ježišovho predchodcu. Nechápali, prečo Ježiš obdarený divotvornou mocou pripustil, že Ján musel vo väzení trpieť a nakoniec tam aj násilnou smrťou zomrieť. Prečo Kristus touto mocou nezachránil Jánovi život? Neraz sa podobne pýtali aj farizeji, ktorí to pokladali za nezvratný dôkaz proti Kristovmu tvrdeniu, že je Boží Syn. Spasiteľ upozorňoval svojich učeníkov na skúšky, straty a prenasledovania. Opustí ich v súžení? Niektorí zaváhali, či jeho poslanie správne pochopili. Všetci boli hlboko znepokojení.

Po dvoch dňoch Ježiš povedal učeníkom: „Poďme znova do Judey“ (Ján 11,7). Učeníci nechápali, prečo Ježiš musel čakať dva dni, keď sa chcel vrátiť do Judey. Boli však veľmi ustarostení nielen o Krista, ale aj o seba. Plánovaná cesta sľubovala len samé nebezpečenstvo. Vraveli: „Rabbi, len nedávno ťa chceli Židia ukameňovať a zasa ta ideš?!“ Ježiš povedal: „Nemá deň dvanásť hodín?“ (Ján 11,8.9). Mňa vedie môj Otec; kým konám jeho vôľu, som v bezpečí. Mojich dvanásť hodín ešte neskončilo. Prežívam zvyšok svojho dňa, ale až do jeho konca som bezpečný.

Potom dodal: „Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohto sveta“ (Ján 11,9). Kto koná vôľu Božiu a ide cestou, ktorú vyznačil Boh, nemôže sa potknúť a padnúť. Svetlo Božieho Ducha mu objasňuje povinnosť a vedie ho priamo, kým sa dielo neskončí. „Kto však chodí v noci, potkne sa, lebo v ňom nieto svetla“ (Ján 11,10). Kto ide vlastnou cestou, na ktorú ho Boh nepovolal, určite sa potkne. Takému človekovi akoby sa deň stával nocou a nech je už kdekoľvek, nikde nie je v bezpečí.

„Toto povedal a dodal: Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť“ (Ján 11,11). „Náš priateľ Lazár spí.“ Aké dojemné a súcitné slová! Učeníci premýšľali o nebezpečenstve, ktoré ich Majstrovi hrozí cestou do Jeruzalema a takmer zabudli na zarmútenú rodinu v Betánii. Kristus však nezabudol. Učeníci prijali jeho slová ako pokarhanie. Nechápali, prečo Kristus na odkaz neodpovedal hneď, a boli v pokušení nazdávať sa, že Lazárov dom nemohol mať tak rád, ako predpokladali, inak by sa bol s poslom okamžite vrátil. Slová: „Náš priateľ Lazár spí“ ich však upokojili. Presvedčili sa, že Kristus na svojich trpiacich priateľov nezabudol.

„Učeníci mu povedali: Pane, ak spí, ozdravie, Ježiš však hovoril o jeho smrti, a oni si mysleli, že hovorí o spánku“ (Ján 11,12.13). Kristus predstavuje svojim nasledovníkom smrť ako spánok. Ich život je skrytý s Kristom v Bohu a oni spia v ňom do okamžiku, keď zaznie hlas poslednej trúby.

„Vtedy im Ježiš povedal otvorene: Lazár zomrel a kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili. Poďme k nemu!“ (Ján 11,14.15). Tomáš mienil, že Majstra na ceste do Judey čaká len smrť; no vzchopil sa a povedal ostatným učeníkom: „Poďme aj my a umrime s ním“ (Ján 11,16). Vedel, že Židia Krista nenávidia. Chceli ho zabiť, ale tento zámer sa im nezdaril, lebo z vymeraného času mu ešte určitý čas zostával. Nebeskí anjeli vtedy chránili Ježiša a ani v Judei, kde sa rabíni radili, ako by ho chytili a pripravili o život, nemohlo sa mu nič stať.

Učeníci sa zadivili, keď Kristus povedal: „Lazár zomrel. A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol.“ Rozhodol sa azda Spasiteľ dobrovoľne sa vyhnúť domovu svojich trpiacich priateľov? Zdanlivo boli Mária, Marta i umierajúci Lazár opustení. Neboli však sami. Kristus videl všetko a po Lazárovej smrti zarmútené sestry posilňoval svojou milosťou. Ježiš bol svedkom ich zármutku, keď ich brat zápasil so strašným nepriateľom - smrťou. Keď povedal svojim učeníkom: „Lazár zomrel,“ cítil každý záchvev úzkosti. Kristus však nemyslel len na svojich vzácnych priateľov v Betánii, ale aj na výchovu svojich učeníkov. Oni mali byť na svete jeho zástupcami, aby Otcovo požehnanie poznali všetci. Kvôli nim dovolil, aby Lazár zomrel. Keby ho bol uzdravil, nebol by sa stal div, ktorý je najmocnejším dôkazom jeho božstva.

Keby bol Kristus pri lôžku chorého, Lazár by nebol zomrel. Satan by nad ním nebol mal nijakú moc. Smrť by nebola premohla Lazára v prítomnosti Darcu života. Preto Kristus otáľal. Dovolil, aby nepriateľ použil svoju moc. Potom ho však premohol a vyhnal. Pripustil, aby Lazár podľahol smrti a aby trpiace sestry museli byť svedkami toho, ako ich brata kladú do hrobu. Kristus vedel, že pri pohľade do mŕtvej tváre svojho brata bude ich viera vo Vykupiteľa ťažko skúšaná. Vedel však aj to, že po skončení tohto zápasu ich viera zažiari ešte väčším jasom. Prežíval každý záchvev ich zármutku. Jeho láska k týmto priateľom otáľaním neochabla; vedel však, že musí zvíťaziť kvôli nim, kvôli Lazárovi, kvôli sebe i kvôli svojim učeníkom.

„Kvôli vám..., aby ste uverili.“ Tí, čo sa chcú chopiť Božej starostlivej ruky, pocítia práve vo chvíľach najväčšieho zúfalstva, že Božia pomoc im je najbližšie. Vďačne sa potom budú pozerať aj na ten najtemnejší úsek svojej cesty. „Pán vie vytrhnúť pobožných“ (2 Pet 2,9). Vyvedie ich z každého pokušenia a súženia a ich viera bude pevnejšia a o skúsenosti bohatšia. 

Kristus sa chcel zľutovať aj nad tými, čo ho neprijali, preto neprišiel k Lazárovi hneď. Otáľal, aby vzkriesením Lazára podal tvrdošijnému a neveriacemu ľudu ďalší dôkaz, že je skutočne „vzkriesením i životom“. Kristus sa nechcel úplne vzdať nádeje na záchranu svojho ľudu, úbohých, blúdiacich oviec izraelského domu. Ich nekajúcnosť mu zvierala srdce. Vo svojom milosrdenstve sa rozhodol dať im ďalší dôkaz o tom, že je jediným záchrancom, ktorý môže priviesť na svetlo život a nesmrteľnosť. Mal to byť dôkaz, ktorý kňazi nebudú môcť vyvrátiť. To bol dôvod, prečo otáľal ísť do Betánie. Tento vrcholný zázrak, vzkriesenie Lazára, mal dať Božiu pečať na jeho dielo a potvrdiť jeho božstvo. Cestou do Betánie podľa svojho zvyku uzdravoval chorých a pomáhal trpiacim. Po svojom príchode do mesta poslal k sestrám posla s odkazom, že prišiel. Kristus nevošiel hneď do domu, ale zostal v bočnom zátiší neďaleko cesty. Spasiteľ neobľuboval okázalé obrady Židov pri smrti priateľov a príbuzných. Počul kvílenie najatých oplakávačiek a nechcel sa so sestrami mŕtveho stretnúť pri tejto rušnej scéne. Medzi plačúcimi priateľmi boli príbuzní rodiny a niektorí z nich zastávali v Jeruzaleme významné postavenie. Boli tu aj niektorí z Kristových najúhlavnejších nepriateľov. On poznal ich zámery, a preto sa hneď nedal poznať.

Marta vypočula správu tak ticho, že ostatní v miestnosti nič nepočuli. Do svojho žiaľu pohrúžená Mária tiež nič nezbadala. Sestra Marta náhle vstala a vyšla v ústrety Pánovi, zatiaľ čo zarmútená Mária zostala sedieť a myslela si, že jej sestra odišla k Lazárovmu hrobu.

Marta sa ponáhľala privítať Ježiša so zmiešanými pocitmi v srdci. V jeho tvári pozorovala rovnakú vľúdnosť a lásku ako kedykoľvek predtým. Jej dôvera v neho ostala neotrasená. Myslela však na svojho milovaného brata, ktorého aj Ježiš mal rád. V ľútosti nad tým, že Spasiteľ neprišiel skôr, no s nádejou, že aj teraz ich môže nejako potešiť, povedala „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel“ (Ján 11,21). Počas kvílenia plačúcich sestry viackrát zopakovali tieto slová.

Ježiš uprel svoj pohľad plný ľudského i božského súcitu na Martinu zarmútenú a ustarostenú tvár. Marta nechcela pripomínať minulosť; svojimi dojemnými slovami: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel“ vyjadrila všetko. Keď však pohliadla do jeho láskavej tváre, dodala: „Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá“ (Ján 11,22).

Ježiša potešil prejav jej viery a povedal: „Tvoj brat vstane.“ Svojou odpoveďou nehodlal prebudiť v nej nádej nejakej okamžitej zmeny. Od okamžitej záchrany brata obracal jej myšlienky na vzkriesenie spravodlivých. Robil to preto, aby vo vzkriesení Lazára videla záruku zmŕtvychvstania všetkých spravodlivých mŕtvych a ubezpečenie o Spasiteľovej moci. Marta odpovedala: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení“ (Ján 11,24).

Ježiš sa ešte stále snažil správne usmerniť jej vieru, preto povedal: „Ja som vzkriesenie a život!“ V Kristovi je život pôvodný, nevypožičaný, neodvodený. „Kto má Syna, má život“ (1 Ján 5,12). Kristovo božstvo je istotou veriaceho o večnom živote. Ježiš povedal: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ (Ján 11,25.26). Kristus hľadí dopredu k svojmu druhému príchodu. Vtedy spravodliví mŕtvi vstanú neporušení a živí spravodliví budú prenesení do neba bez toho, aby zomreli. Kristus chcel zázračným vzkriesením Lazára z mŕtvych poukázať na vzkriesenie všetkých spravodlivých mŕtvych. Svojím slovom a skutkami sa označil za pôvodcu vzkriesenia. Ten, ktorý sám mal onedlho zomrieť na kríži, stál tu s kľúčami smrti ako víťaz nad hrobom a oznámil, že má právo a moc dať večný život.

Na Spasiteľove slová: „Veríš tomu?“ Marta odpovedala: „Áno, Pane; ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet“ (Ján 11,27). Plný význam Kristových slov nepochopila, ale vyznala, že v jeho božstvo verí a dôveruje, že môže urobiť, čo sám chce.

Po týchto slovách zavolala svoju sestru Máriu a potichu jej oznámila: „Učiteľ je tu a volá ťa“ (Ján 11,28). Potichu to povedala sestre preto, lebo kňazi a poprední muži boli pripravení Ježiša kedykoľvek zajať. Jej slová však v náreku a kvílení plačúcich zanikli. 

Len čo Mária túto správu počula, náhle vstala, zvedavo sa pozrela na sestru a vyšla z izby. V domnení, že odišla plakať k hrobu, odišli za ňou aj trúchliaci. Keď prišla k Ježišovi, padla mu k nohám a rozochvene vravela: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel“ (Ján 11,32). Keďže túžila po Ježišových slovách útechy osamote, nárek plačúcich jej bolesť len zosilnil. Poznala však závisť a žiarlivosť niektorých prítomných voči Kristovi, preto svoj žiaľ stlmila.

Keď Ježiš uvidel, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, „zachvel sa v duchu“ (Ján 11,33). Čítal v srdciach všetkých zhromaždených. Videl, že mnohí zármutok len predstierajú. Vedel, že niektorí z prítomných, čo tu pokrytecky žialia, v budúcnosti budú chcieť zabiť nielen mocného divotvorcu, ale usilovať aj o život toho, kto má byť vzkriesený z mŕtvych. Kristus im mohol strhnúť masku predstieraného žiaľu, stlmil však svoj spravodlivý hnev. To, čo mohol oprávnene povedať, nepovedal kvôli tej, ktorá mu úprimne verila a v žiali kľačala pri jeho nohách.

Spýtal sa: „Kde ste ho uložili? Povedali mu: Pane, poď sa pozrieť!“ (Ján 11,34). Spoločne šli teda k hrobu. Bol to trúchlivý pohľad. Lazára mali veľmi radi. Jeho sestry ho žalostne oplakávali a jeho priatelia smútili spolu so zarmútenými sestrami. Nad týmto ľudským zármutkom i nad skutočnosťou, že smútiaci priatelia môžu oplakávať mŕtveho v prítomnosti Spasiteľa sveta, „Ježiš zaslzil“ (Ján 11,36). Kristus bol Boží Syn, no vzal na seba prirodzenosť človeka, a preto ho ľudský zármutok dojímal. Jeho láskyplné srdce má vždy súcit s trpiacimi. Plače s plačúcimi a raduje sa s radujúcimi.

Ježiš však neplakal s Máriou a Martou len z ľudského súcitu. Jeho slzy presahovali ľudský zármutok, ako nebesá prevyšujú zem. Kristus neoplakával Lazára, veď ho chcel vzkriesiť. Plakal preto, že mnohí, čo tu teraz nad Lazárom trúchlia, čoskoro budú chcieť usmrtiť toho, ktorý sa predstavil ako vzkriesenie i život. Ako nechápavo si však neveriaci Židia vykladali jeho slzy! Tí, čo za príčinu jeho zármutku pokladali len vonkajšie okolnosti, ticho povedali: „Hľa, ako ho miloval“ (Ján 11,36). Iní chceli do sŕdc prítomných zasiať semeno nevery a posmešne vraveli: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?“ (Ján 11,37). Ak Lazára mohol Kristus zachrániť, prečo teda dovolil, aby zomrel?

Kristus prorockým okom videl nenávisť farizejov a saducejov. Bolo mu zrejmé, že uvažujú o tom, ako ho usmrtiť. Vedel, že podaktorí tu teraz okázalo plačú, no čoskoro si zavrú dvere nádeje i brány Božieho mesta. Neodkladne sa blížilo Kristovo poníženie a ukrižovanie, ktoré malo za následok zničenie Jeruzalema, a vtedy už mŕtvych nikto neoplače. Jasne videl blížiacu sa odplatu, ktorá stihne Jeruzalem. Videl, ako Jeruzalem obkľúčia rímske légie. Vedel, že mnohí z tých, čo teraz nad Lazárom plačú, pri obliehaní mesta zomrú bez akejkoľvek spásnej nádeje.

Kristus však neslzil len preto. Spočívala na ňom ťarcha žiaľu všetkých vekov. Bol svedkom strašných následkov prestúpenia Božieho zákona. Videl, že od Ábelovej smrti v dejinách sveta prebieha neustály boj medzi dobrom a zlom. Údelom ľudstva i v budúcnosti malo byť utrpenie a žiaľ, slzy a smrť. Srdce mu rozrývala bolesť ľudstva všetkých vekov a všetkých krajín. Utrpenie hriešneho ľudstva mu zvieralo dušu a on v túžbe pomôcť všetkým trpiacim zaplakal.

„Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu“ (Ján 11,38). Lazár bol uložený do skalnej jaskyne, ktorej otvor zavalili kameňom. Spasiteľ rozkázal: „Odvaľte kameň!“ (Ján 11,39). Marta si myslela, že chce vidieť mŕtveho, preto namietala, že telo je štyri dni pochované a podlieha už rozkladu. Povedala to pred vzkriesením Lazára, a preto nepriatelia nemohli Krista obviniť z podvodu. V minulosti farizeji šírili falošné správy o najobdivuhodnejších prejavoch Božej moci. Keď Kristus vzkriesil Jairovu dcéru, povedal: „Dievča nezomrelo, ale spí“ (Mar 5,39). Pretože dievča bolo len krátky čas choré a hneď po smrti bolo vzkriesené, farizeji tvrdili, že vôbec nezomrelo, a aj podľa Kristových slov len spalo. Snažili sa vysvetľovať, že Kristus nemôže uzdravovať a že jeho divy sú holý podvod. Teraz však nemohol nikto popierať, že Lazár je mŕtvy.

Keď Pán hodlá vykonať nejaké dielo, satan vždy podnieti niekoho, aby odporoval. Kristus povedal: „Odvaľte kameň!“ To znamená, pokiaľ možno, pripravte všetko pre môj zásah. Tu sa však prejavila Martina rázna a horlivá povaha. Nechcela, aby ľudia videli telo mŕtveho v rozklade. Ľudské srdce neochotne prijíma Kristove slová a Martina viera nepostihla vlastný význam Pánovho zasľúbenia.

Kristus veľmi ohľaduplne Martu napomenul: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ (Ján 11,40). Prečo by si pochybovala o mojej moci? Prečo odporuješ mojim príkazom? Máš moje slovo. Ak budeš veriť, uvidíš Božiu slávu. Fyzické prekážky nemôžu mariť dielo Všemohúceho. Pochybovanie a nevera nepatria k pokore. Pravá pokora a odovzdanosť predpokladá vieru v Kristovo slovo.

„Odvaľte kameň!“ Kristus mohol poručiť kameňu a bol by sa odvalil sám. Na jeho príkaz to mohli urobiť anjeli, ktorí boli s ním. Mohol dať pokyn a neviditeľné ruky by kameň odvalili. Mali to však urobiť ľudia. Tým chcel Kristus naznačiť, že Boh si za spolupracovníkov k svojmu dielu povoláva aj ľudí. Od Božej moci nemáme očakávať to, na čo stačí ľudská sila. Boh nepohŕda ľudským úsilím. Posilňuje ho a vo svojej službe používa sily a schopnosti, ktoré zveril ľuďom.

Prítomní poslúchli a kameň odvalili. Všetko sa deje verejne a rozvážne. Všetci sa môžu presvedčiť, že nejde o nijaký podvod. Lazárovo bezduché, mŕtve telo leží v skalnom hrobe. Nárek plačúcich utícha. Prítomní sú plní očakávania, v údive obstupujú hrobku a pozorne sledujú, čo sa stane. Kristus stojí pokojne nad hrobom. Všetkých sa zmocňuje posvätná vážnosť. Spasiteľ pristupuje bližšie k hrobu, pozdvihuje oči k nebu a vraví: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul“ (Ján 11,41). Krátko predtým nepriatelia obvinili Krista z rúhania a chceli ho kameňovať, že sa vydáva za Božieho Syna. Vytýkali mu, že zázraky robí satanskou mocou. Kristus sa tu však zhovára s Bohom ako so svojím Otcom a s neochvejnou dôverou dáva najavo, že je Boží Syn. 

Čokoľvek Kristus vykonal, vždy to bolo spoločne s Otcom. Stále dbal o to, aby bolo zjavné, že nič nerobí nezávisle bez neho; každý jeho zázrak sprevádzala viera a modlitba. Kristus chcel, aby všetci poznali jeho vzťah k Otcovi. Povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal“ (Ján 11,42). Učeníci a ostatní prítomní mali dostať ten najpresvedčivejší dôkaz o vzťahu medzi Kristom a Bohom. Malo im byť zjavné, že Kristovo tvrdenie nie je klam.

„Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: Lazár, poď von!“ (Ján 11,43). Jeho jasný a prenikavý hlas oslovil mŕtveho. Pri týchto slovách sa cez Kristovo človečenstvo prejavila jeho božská prirodzenosť. V jeho tvári osvietenej nebeskou slávou ľudia poznávali Božiu moc. Každé oko uprene hľadí do jaskyne. V prítmí ľudia zbystrujú sluch, aby zachytili aj ten najmenší šum. S hlbokým, súcitným záujmom čakajú na prejav Kristovho božstva, na dôkaz, ktorým sa má potvrdiť, že je Boží Syn, alebo že nádej jeho stúpencov je navždy zmarená.

V tichom hrobe sa prejavil život a ten, čo bol ešte pred chvíľou mŕtvy, stojí pri vchode do hrobky. V pohybe mu bráni pohrebné plátno, do ktorého bol zahalený. Kristus povedal prítomným: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“ (Ján 11,44). Znova sa ukázalo, že Boh k svojmu dielu povoláva aj človeka. Ľudia si majú vzájomne pomáhať. Lazár je voľný a stojí tu pred zhromaždenými nie ako chorý, slabý a bezvládny trpiteľ, ale ako muž v najlepšom veku a v plnej sile života. Jeho oči prezrádzajú múdrosť a lásku k Spasiteľovi. V úcte sa vrhá k Ježišovým nohám.

Prítomní akoby na okamih údivom onemeli. Potom nastáva chvíľa nevýslovnej radosti a ďakovania. Sestry dostali svojho brata ako Boží dar. Slzami radosti a vzlykaním vyjadrili svoju vďaku Spasiteľovi. Kým sa brat, sestry a priatelia z tohto stretnutia radujú, Ježiš nepozorovane odchádza. Keď potom Darcu života hľadajú, nemôžu ho nájsť.