6. Videli sme jeho hviezdu

„Keď sa Ježiš narodil v judskom Betleheme za čias kráľa Herodesa, tu hľa, prišli do Jeruzalema mudrci z východu. Pýtali sa: Kde je ten narodený židovský kráľ? Videli sme totiž na východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť“ (Mat 2,1.2).

Mudrci od východu boli vlastne myslitelia. Vo svojom národe patrili k početnej a vplyvnej vrstve ľudí vznešeného rodu bohatých a vzdelaných. Mnohí spomedzi nich zneužívali ľahkovernosť ľudu. Iní boli poctiví, ktorí skúmali prejavy Božej prozreteľnosti v prírode, a ľudia si ich vážili pre ich čestnosť a múdrosť. K nim patrili aj mágovia, ktorí prišli k Ježišovi.

Božie svetlo stále svieti v temnote pohanstva. Pri skúmaní hviezdnatej oblohy v snahe odhaliť tajomstvo skryté v dráhach planét poznávali slávu Stvoriteľa. V túžbe po hlbšom poznaní začali študovať hebrejské spisy. V ich krajine boli starostlivo uchované prorocké zvitky, ktoré predpovedali príchod nebeského učiteľa. Balám patril tiež k týmto mágom, aj keď bol svojho času Božím prorokom. Duchom Svätým pudený predpovedal Izraelovi blahobyt aj príchod Mesiáša a jeho proroctvo sa z veku na vek šírilo ústnym podaním. Príchod Spasiteľa bol však v Starej zmluve zjavený oveľa jasnejšie. Mudrci sa potešili, keď sa dozvedeli, že jeho príchod je blízko a že celý svet má byť naplnený poznaním slávy Pánovej.

Onej noci, keď Božia sláva osvietila betlehemské pahorky, mudrci uzreli na nebi tajuplné svetlo. Keď svetlo pohaslo, objavila sa žiarivá hviezda a zostala na oblohe. Nebola to ani stálica ani planéta, a tento úkaz vzbudil veľký záujem. Šlo o vzdialenú skupinu slávou žiariacich anjelov, o čom však mudrci nevedeli. Boli presvedčení, že táto hviezda má pre nich zvláštny význam. Radili sa s kňazmi i ďalšími mágmi a pozorne skúmali zvitky starých záznamov. Z Balámovho proroctva sa dozvedeli, že „vyjde hviezda z Jákoba, povstane žezlo z Izraela“ (4 Moj 24,17). Nemohla by táto hviezda byť predzvesťou Zasľúbeného? Mágovia uvítali svetlo nebeskej pravdy; teraz ich osvecovalo jasnejšími lúčmi. Vo sne boli poučení, aby šli hľadať novorodené Knieža.

Ako kedysi Abrahám poslúchol Boží hlas a vo viere šiel, hoci „nevedel, kam ide“ (Žid 11,8); ako Izrael šiel vierou za oblačným stÍpom do zasľúbenej zeme, tak šli títo pohanskí mudrci hľadať predpovedaného Spasiteľa. Východ oplýval drahocennosťami a mudrci nešli s prázdnymi rukami. Bývalo zvykom prinášať dary kniežatám alebo iným vznešeným osobnostiam na znamenie úcty a títo muži priniesli tie najvzácnejšie dary svojej krajiny ako dar tomu, v ktorom mali byť požehnaní všetci ľudia na zemi. Museli putovať nocou, ak chceli sledovať smer hviezdy. Čas si krátili opakovaním tradičných výrokov a prorockých predpovedí o tom, ktorého hľadali. Vo chvíľach odpočinku skúmali proroctvá, čím sa utvrdzovali v presvedčení, že ich vedie Božia ruka. Okrem hviezdneho znamenia zvonku mali aj vnútorný dôkaz Ducha Svätého, ktorý pôsobil na ich srdce a dodával im nádej. Cesta bola síce dlhá, no radostná.

Konečne prišli do izraelskej krajiny. Keď zostúpili z Olivového vrchu a zahliadli Jeruzalem, hviezda, ktorá ich celou tou únavnou cestou viedla, zastavila sa nad chrámom a po chvíli sa im stratila z obzoru. Rýchlo vykročili v pevnej dôvere, že narodenie Mesiáša bude radostne ospevovať každý jazyk. Vypytovali sa, no márne. Vošli do svätého mesta a vstúpili do chrámu. K svojmu údivu nestretli nikoho, kto by o novorodenom kráľovi niečo vedel. Ich otázky nebudili nijaké nadšenie, skôr prekvapenie, strach a opovrhnutie.

Kňazi opakovali tradície. Vychvaľovali svoje náboženstvo a vlastnú zbožnosť. Grékov a Rimanov označovali za pohanov a mimoriadne hriešnych ľudí. Mudrci však neboli modlári a Boh si ich cenil viac než okázalých vyznavačov spomedzi svojho ľudu. No Židia ich predsa pokladali za pohanov. Ani u povolaných strážcov svätých proroctiev sa ich nedočkavé otázky nestretli s porozumením.

V Jeruzaleme sa správa o príchode mágov rýchlo rozletela. Zvláštny účel ich návštevy vzrušil ľudí a v paláci sa o tom dozvedel sám kráľ Herodes. Tohto úskočného Edomca znepokojilo podozrenie, že môže ísť o jeho soka. Herodesovu cestu na trón poškvrnili nespočetné vraždy. Ľud, ktorému vládol, ho nenávidel pre jeho cudzí pôvod. Vládol len z milosti Ríma. Novorodený kráľ mal však väčšie právo. Narodil sa pre kráľovstvo.

Herodes podozrieval kňazov, že sa spolčujú s cudzincami, aby podnietili nespokojnosť ľudu a zvrhli ho z trónu. Svoju nedôveru síce neprejavil, bol však rozhodnutý ešte prefíkanejšie skrížiť ich plány. Povolal si popredných kňazov a zákonníkov a vypytoval sa ich na výroky posvätných kníh ohľadne miesta Mesiášovho narodenia.

Táto otázka uchvatiteľa trónu podnietená žiadosťou cudzincov urazila pýchu židovských učiteľov. Ľahostajnosť, s akou obracali staré prorocké zvitky, rozzúrila žiarlivého tyrana. Zdalo sa mu, že chcú zatajiť, čo o celej záležitosti vedia. S dôrazom, ktorému sa neodvážili odporovať, rozkázal im dôkladne všetko preskúmať a oznámiť mu miesto narodenia ich očakávaného Kráľa. „Odvetili mu: V judskom Betleheme, ako to napísal prorok: A ty, Betlehem, v judskej krajine, vôbec nie si najmenší medzi poprednými judskými mestami, lebo z teba vyjde vodca,  ktorý bude pastierom môjho ľudu, Izraela“ (Mat 2,5.6).

Herodes potom pozval mudrcov na súkromný rozhovor. V srdci sa mu prehnala búrka hnevu a strachu, no navonok bol pokojný a cudzincov prijal zdvorilo. Vypytoval sa, kedy sa hviezda zjavila, a predstieral, že správu o Kristovom narodení radostne víta. Svojich návštevníkov vyzval: „Choďte a podrobne zistite všetko o tom dieťati. Keď ho nájdete, oznámte mi to, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť“ (Mat 2,8). S tým ich prepustil, aby pokračovali vo svojej ceste do Betlehema.

Kňazi a starší v Jeruzaleme neboli o Kristovom narodení natoľko nevedomí, ako to predstierali. Zvesť o návšteve anjelov medzi pastiermi sa doniesla do Jeruzalema, ale rabíni ju nepokladali za hodnú povšimnutia. Sami mohli nájsť Ježiša a pohotovo priviesť k nemu aj mudrcov. Miesto toho ich na narodenie Ježiša upozornili mudrci. Pýtali sa: „Kde je ten narodený židovský kráľ? Videli sme totiž na východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť“ (Mat 2,2).

Pýcha a závisť zavreli dvere pred svetlom. Keby správy pastierov a mudrcov boli hodnoverné, kňazi a rabíni by sa dostali do nezávideniahodného postavenia a ukázalo by sa, že nie sú zástancami Božej pravdy. Títo vzdelaní učitelia predsa nemohli prijať poučenie od ľudí, ktorých povýšenecky označovali za pohanov. Hovorili, že nie je možné, aby Boh obišiel svojich a oznamoval niečo nevedomým pastierom a neobrezaným pohanom. Rozhodli sa zavrhnúť správy, ktoré znepokojovali kráľa Herodesa a celý Jeruzalem. Nechceli ísť ani do Betlehema, aby sa o udalosti presvedčili. Záujem o Ježiša vykladali ľudu ako prejav fanatizmu. Tu má svoj počiatok odmietavý postoj kňazov a rabínov ku Kristovi. Tu začala klíčiť ich pýcha a tvrdošijnosť a rozrástla sa do urputnej nenávisti voči Spasiteľovi. Zatiaľ čo Boh otváral dvere pohanom, židovskí vodcovia si ich sami zatvárali.

Mudrci odišli z Jeruzalema sami. Keď opúšťali brány mesta, bola už noc. K veľkej radosti opäť uvideli hviezdu a tá ich viedla do Betlehema. Po dlhej a únavnej ceste boli sklamaní ľahostajnosťou židovských vodcov a z Jeruzalema odchádzali s ešte menšou istotou, než s akou doň vstupovali. V Betleheme nenašli kráľovskú stráž, ktorá by novorodeného kráľa ochraňovala. Nebol tu nikto zo svetských hodnostárov. Ježiš ležal v jasliach. Jeho jedinými strážcami boli rodičia, jednoduchí dedinčania. Môže to byť ten, o ktorom je napísané, že bude „na pozdvihnutie kmeňov Jákobových a na navrátenie zachránených z Izraela, že bude svetlom národov, aby ... spása siahala až po koniec zeme“? (Iz 49,6). „Potom vošli do domu, uvideli dieťatko s jeho matkou Máriou, padli a klaňali sa mu“ (Mat 2,11). V nepatrnom zjave novorodeného Ježiša poznali prítomnosť božstva. Odovzdali mu svoje srdce ako svojmu Spasiteľovi a potom vyložili dary - zlato, kadidlo a myrhu. Aká to viera! Aj o mudrcoch z východu sa mohlo povedať to, čo Spasiteľ neskôr povedal o rímskom stotníkovi: „U nikoho v Izraeli som nenašiel takú veľkú vieru“ (Mat 8,10).

Mudrci nepostrehli Herodesov skutočný zámer s Ježišom. Keď účel svojej cesty splnili, chceli sa vrátiť do Jeruzalema a oznámiť mu svoj úspech. Boží varovný hlas ich však vo sne napomenul, aby už k Herodesovi nešli. Vyhli sa teda Jeruzalemu a inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.

Podobne dostal varovanie aj Jozef, aby s Máriou a dieťaťom utiekol do Egypta. Anjel mu povedal: „Zostaň tam dotiaľ, kým ti nepoviem! Herodes bude totiž hľadať dieťatko, aby ho zmárnil“ (Mat 2,13). Jozef bezodkladne poslúchol a kvôli väčšej bezpečnosti vydal sa na cestu v noci.

Boh prostredníctvom mudrcov upozornil židovský národ na narodenie svojho Syna. Ich vyzvedanie v Jeruzaleme, prebudený záujem ľudí, ba aj Herodesova žiarlivosť, ktorá podnietila záujem kňazov a rabínov, to všetko obracalo myseľ ľudu k prorockým výrokom o Mesiášovi a k slávnej udalosti, ktorá sa práve stala.

Satan chcel zastrieť svetu božské svetlo a všetku svoju úskočnosť použil na záhubu Spasiteľa. No ten, ktorý nikdy nespí a nedrieme, bdel nad svojím milovaným Synom. Ten, ktorý Izraelovi posielal z neba mannu a v čase hladu sýtil Eliáša, pripravil Márii a Ježišovi útočište v pohanskej krajine. V daroch mudrcov z inej krajiny Pán poslal prostriedky na cestu do Egypta a na pobyt v cudzine.

Mudrci boli medzi prvými, kto privítal Vykupiteľa. Prvým bol aj dar, čo priniesli a položili mu k nohám. Akú prednosť slúžiť získali týmto darom! Boh ochotne poctí obeť milujúceho srdca a vo svojej službe ju výsostne požehná. Ak sme Ježišovi dali svoje srdce, prinesieme mu aj svoje dary. Svoje zlato a striebro. Svoje najcennejšie pozemské imanie i svoje najvzácnejšie duševné a duchovné vlohy ochotne obetujme tomu, ktorý nás miloval a sám sa za nás vydal na smrť.

Herodes v Jeruzaleme netrpezlivo očakával návrat mudrcov. Keď sa čas míňal a oni neprichádzali, prepadli ho neblahé predtuchy. Neochota rabínov oznámiť miesto Mesiášovho narodenia naznačovala, že postrehli jeho zámer a že mudrci sa mu schválne vyhli. Pomyslenie na to ho rozzúrilo. Keď sklamala úskočnosť, zostávalo mu už len násilie. Z tohto novorodeného urobí výstražný príklad. Tí spupní Židia mali vidieť, čo ich čaká, ak sa pokúsia dosadiť na trón iného vládcu.

Bezodkladne poslal do Betlehema vojakov s príkazom povraždiť všetkých chlapcov do dvoch rokov. Pokojné príbytky Dávidovho mesta sa stali svedkami ukrutných výjavov, ktoré šesťsto rokov predtým prorok smel vidieť vo videní. „V Ráme počuť nárek, prehorký plač. Ráchel oplakáva svojich synov, nechce sa dať potešiť pre svojich synov, lebo ich niet“ (Jer 31,15).

Túto pohromu privolali na seba sami Židia. Keby boli zostali pokorní a verní Bohu, obdivuhodne by bol od nich odvrátil hnev kráľa. Ich hriechy ich však odlúčili od Boha a oni zavrhli Ducha Svätého, ktorý bol ich jedinou záštitou. Neskúmali Písmo s ochotou podriadiť sa Božej vôli. V proroctvách hľadali predovšetkým to, čo by podporilo ich národné sebavedomie a Božie pohŕdanie ostatnými národmi. Okázalo sa vystatovali, že Mesiáš príde ako kráľ, porazí nepriateľov a vo svojom hneve zašliape pohanov. Tým vyvolávali nenávisť svojich vládcov. Satan chcel poraziť Spasiteľa aj pomocou ich nesprávneho chápania Kristovho poslania. Porážka však dopadla na ich hlavu.

Tento ukrutný skutok bol jedným z posledných činov, ktorým Herodes zaťažil svoju vládu. Krátko po záhube nevinných detí musel sám prijať odplatu, ktorej sa nikto nevyhne. Zomrel strašnou smrťou.

Jozef, ktorý bol ešte stále v Egypte, dostal od Božieho anjela pokyn, aby sa vrátil do Izraela. Jozef sa chcel usadiť v Betleheme kvôli Ježišovi ako dedičovi Dávidovho trónu. Dozvedel sa však, že v Judei vládne Herodesov syn Archelaus a obával sa, že ten by po otcovi mohol dediť aj jeho zámery s Kristom. Povahou sa totiž zo všetkých Herodesových synov otcovi najviac podobal práve Archelaus. Už jeho nástup na trón sprevádzali ľudové vzbury v Jeruzaleme, pri ktorých rímski žoldnieri povraždili tisíce Židov.

Jozef znova dostal vo sne pokyn, aby šiel na bezpečné miesto. Vrátil sa do Nazareta, svojho predošlého domova; tam žil Ježiš skoro tridsať rokov. „Tak sa naplnilo to, čo povedali proroci, že sa bude volať Nazaretský“ (Mat 2,23). Galilea bola pod nadvládou Herodesovho syna. Bolo tu však viac cudzincov než v Judei, teda menší záujem o otázky čisto židovské, a tým aj menšia pravdepodobnosť, že Ježiš svojím konaním vzbudí nevraživosť vládnych kruhov.

Tak bol prijatý Spasiteľ, keď prišiel na svet. Zdalo sa, že tu pre novorodeného Vykupiteľa pokojného a bezpečného miesta niet. Boh nemohol zveriť svojho milovaného Syna ľuďom, hoci ich chcel zachrániť. Preto prikázal anjelom, aby sprevádzali Ježiša a chránili ho, kým nesplní svoje poslanie a kým ho neusmrtia tí, ktorých prišiel zachrániť.