60. Zákon nového kráľovstva

Blížili sa sviatky Veľkej noci a Ježiš šiel opäť do Jeruzalema. Vo svojom srdci mal dokonalý pokoj jednoty s Otcovou vôľou a odvážne kráčal na obetné miesto. Učeníkov sa však zmocňovali akési pochybnosti a strach. Spasiteľ „išiel pred nimi a oni tŕpli a so strachom išli za ním“ (Mar 10,32).

Kristus si opäť povolal svojich dvanásť učeníkov a s väčšou určitosťou než kedykoľvek predtým im otvorene vyložil, ako bude zradený a čo musí vytrpieť. Povedal: „Vstupujem do Jeruzalema, a vyplní sa o Synovi človeka všetko, čo napísali proroci. Vydajú ho pohanom, vysmejú, potupia a opľujú ho. Zbičujú ho a zabijú, ale on na tretí deň vstane z mŕtvych. Lenže oni z toho ničomu nerozumeli. Obsah tohto výroku im zostal skrytý a nechápali, čo hovorí“ (Luk 18,32-34).

Či ešte pred krátkym časom nezvestoval všade: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo“? A nesľúbil sám Kristus, že mnohí sa posadia s Abrahámom, Izákom a Jákobom v Božom kráľovstve? Či nesľúbil všetkým, čo kvôli nemu opustia všetko, stonásobnú odmenu v tomto živote a podiel v jeho kráľovstve? A nedal svojim dvanástim učeníkom zvláštne zasľúbenie o vysokom a čestnom postavení vo svojom kráľovstve - že zasadnú na trón a budú súdiť dvanásť izraelských pokolení? A teraz povedal, že sa vyplní všetko, čo o ňom napísali proroci. A nepredpovedali proroci slávu Mesiášovho kráľovstva? Vo svetle týchto myšlienok sa im zdali jeho slová o zrade, prenasledovaní a smrti nejasné a temné. Nech by už prišli akékoľvek ťažkosti, verili, že Božie kráľovstvo sa čoskoro uskutoční.

Ján, Zebedeov syn, bol jedným z prvých dvoch učeníkov, ktorí sa rozhodli nasledovať Ježiša. On a jeho brat Jakub boli medzi prvou skupinou, ktorá všetko opustila pre jeho službu. Ochotne opustili dom i priateľov, aby mohli byť s ním; chodili a rozprávali sa s ním; boli s ním v domácom súkromí i vo verejných zhromaždeniach. On tíšil ich obavy, vyslobodzoval ich z nebezpečenstva, zmierňoval ich utrpenie, tešil ich v zármutku a trpezlivo, s láskou ich učil. Zdalo sa, že ich srdcia sú spojené s jeho srdcom a v zápale svojej lásky túžili byť mu v jeho kráľovstve čo najbližšie. Ján si pri každej príležitosti našiel miesto vedľa Spasiteľa a Jakub chcel tiež mať česť byť blízko neho. 

Ich matka nasledovala Krista a ochotne mu slúžila svojimi prostriedkami. Vo svojej materinskej láske a ctižiadosti im vyprosovala to najčestnejšie miesto v novom kráľovstve. Povzbudzovala ich, aby aj sami o to Majstra žiadali. S matkou prišli k Ježišovi jej synovia a prosili ho, aby splnil ich prianie. Spýtal sa ich: „Čo chcete, aby som vám urobil?“ Matka odpovedala: „Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli jeden po tvojej pravici a druhý po tvojej ľavici v tvojom kráľovstve“ (Mar 10,36; Mat 20,21).

Ježiš ich trpezlivo počúva, nekarhá ich preto, že sebecky chcú predstihnúť svojich bratov. Číta v ich srdciach, vie, aká hlboká láska ich k nemu viaže. Vie, že to nie je len prechodná vrtošivá nálada a aj keď je poznamenaná pozemskosťou a ľudskou porušenosťou, pramení zo zdroja jeho spasiteľnej lásky. Nezatratí ju, ale prehĺbi a očistí. Povedal: „Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja pokrstený?“ (Mar 10,38). Pripomínajú si jeho tajomné slová znamenajúce skúšky i utrpenia a dôverčivo odpovedajú: „Môžeme.“ Veď pre nich by to bola tá najvyššia pocta, aby mohli dokázať svoju vernosť účasťou vo všetkom, čo stihne ich Pána.

Kristus im povedal: „Kalich, ktorý ja pijem, budete piť, aj krstom, ktorým som krstený ja, budete pokrstení“ (Mar 10,39). Čakal ho kríž miesto trónu a dvaja zločinci ako jeho spoločníci po pravici a po ľavici. Jakub a Ján mali mať podiel na Majstrovom utrpení; jeden, prvý z bratov, zahynie mečom, druhý bude musieť najdlhšie zo všetkých znášať únavu, pohanu a prenasledovanie.

Ježiš pokračoval: „Ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo po ľavici nepatrí mne. To dostanú tí, ktorým je to pripravené“ (Mar 10,40). O postavení v Božom kráľovstve nerozhoduje priazeň. Nemožno ho získať záslužne ani svojvoľným rozhodnutím. Je výsledkom charakteru. Koruna a trón sú dôkazom duchovnej dospelosti; sú znamením víťazstva nad sebou skrze nášho Pána Ježiša Krista.

Oveľa neskôr, keď sa učeník Ján stal Kristovi blízkym práve spoločenstvom jeho utrpenia, Pán mu zjavil podmienku vstupu do jeho kráľovstva. Kristus povedal: „Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne.“ „Toho, kto zvíťazí, urobím stÍpom v chráme svojho Boha a už viac nevyjde von. A napíšem naň meno svojho Boha... aj svoje nové meno“ (Zj 3,21.12). Apoštol Pavol napísal: „Lebo ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán“ (2 Tim 4,6-8).

Kristovi bude najbližšie ten, kto sa na zemi najviac napil z ducha sebaobetavej lásky - lásky, ktorá „sa nevypína, nevystatuje sa... nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé“ (1 Kor 13,4.5), lásky, ktorá vedie učeníka, ako viedla aj nášho Pána, aby sa vzdal všetkého, žil, pracoval a obetoval sa až na smrť pre záchranu ľudstva. Tento duch sa prejavil aj v živote apoštola Pavla. Povedal: „Veď pre mňa žiť je Kristus“, pretože jeho život zjavoval Krista; „a zomrieť zisk“ - zisk pre Krista, pretože aj smrť mala zvestovať moc jeho milosti a ľudí privádzať k nemu. Povedal: „Kristus bude oslávený v mojom tele, či už životom alebo smrťou“ (Fil 1,21.22).

Keď ostatní desiati učeníci počuli, o čo Jakub a Ján žiadajú, veľmi ich to pohoršilo. Každý z nich si totiž predstavoval, že to najvyššie miesto v kráľovstve patrí jemu, a poburovalo ich, keď videli, akoby títo dvaja chceli mať prednosť. 

Keď sa opäť zdalo, že sa obnovuje spor o to, kto má byť v popredí, Ježiš zavolal rozhnevaných učeníkov k sebe a povedal im: „Viete, že vládcovia panujú nad národmi a mocnári ich utláčajú. Medzi vami to tak nemá byť!“ (Mat 20,25.26).

Vo svetských kráľovstvách postavenie znamenalo osobné povýšenie. Zdalo sa, že ľud je tu len nato, aby dbal o blaho vládnucich vrstiev. Vplyv, bohatstvo, vzdelanie - to boli prostriedky vládcov na ovládnutie más. Vyššie vrstvy mali rozmýšľať, rozhodovať, užívať si a vládnuť; nižšie museli poslúchať a slúžiť. Náboženstvo - ako všetko ostatné - bolo otázkou moci. Ľud mal veriť a konať podľa toho, ako mu prikazuje vrchnosť. Právo človeka slobodne myslieť a konať sa vôbec neuznávalo.

Kristus zriaďoval kráľovstvo na iných zásadách. Ľudí povolával, aby slúžili, nie aby vládli; silní mali niesť slabosť bezvládnych. Moc, postavenie, nadanie, vzdelanie zaväzovali k službe blížnym. Aj pre najmenšieho z Kristových učeníkov platí uistenie: „A to všetko pre vás“ (2 Kor 4,15).

„Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a dať svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mat 20,28). Medzi svojimi učeníkmi bol Kristus ako ten, ktorý znáša starosti a bremeno ostatných. Delil sa o ich chudobu, pre nich sa zapieral, predchádzal ich a urovnával im neschodné miesta a čoskoro malo skončiť aj jeho pozemské dielo obetovaním vlastného života. Zásada, podľa ktorej sa Kristus správal, má viesť aj členov cirkvi, ktorá je jeho telom. Základom a ) zmyslom spasenia je láska. V Kristovom kráľovstve sú najvyššie tí, čo napodobňujú jeho príklad ako pastieri jeho stáda.

Pavlove slová vystihujú pravú dôstojnosť a česť kresťanského života: „Hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých ... nehľadám, čo mne vyhovuje, ale čo osoží mnohým, aby boli spasení“ (1 Kor 9,19; 10,33).

V otázkach svedomia sa nesmie uplatňovať nijaké násilie. Nikto nemá ovládať myseľ iného, rozmýšľať za neho alebo mu ukladať povinnosti. Boh dal každému človekovi slobodu myslieť a rozhodovať sa podľa vlastného presvedčenia. „Tak každý z nás sa bude Bohu zodpovedať za seba“ (Rim 14,12). Nikto nemá právo zasahovať do osobnosti iného. Tam, kde ide o zásady, „nech je každý presvedčený o svojom“ (Rim 14,5). V Kristovom kráľovstve neexistuje nijaký vrchnostenský útlak či donucovanie. Nebeskí anjeli neprichádzajú na zem vládnuť a prijímať poctu, ale sú poslami milosrdenstva a pomáhajú ľuďom povznášať ľudstvo.

Zásady i doslovné znenie Spasiteľovho učenia si v celej ich kráse v živej pamäti zachoval milovaný učeník. Ján neprestal do konca svojho života pripomínať cirkevným zborom: „Toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali.“ „Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov“ (1 Ján 3,11.16).

Tento duch vanul v prvej cirkvi po vyliatí Ducha Svätého. „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.“ „Medzi nimi nebolo núdzneho,“ „apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť“ (Sk 4,32.34.33).