61. Zachej

Cestou do Jeruzalema Ježiš „vošiel do Jericha“ (Luk 19,1). Neďaleko Jordána na západnom svahu údolia, ktoré tu prechádzalo do nížiny, ležalo toto mesto v prostredí úchvatnej krásy tropickej zelene. Svojimi palmami, nádhernými záhradami, ktoré čerpali závlahu zo sviežich potokov, žiarilo ako drahokam vo vápencovom pohorí a v osamelých pustinách, ktoré sa rozprestierajú medzi Jeruzalemom a mestom tejto roviny.

Pri príležitosti sviatkov prechádzalo Jerichom veľa karaván. Ich príchod býval vždy slávnosťou, ale teraz mal ľud iný záujem. Vedelo sa, že v zástupe je galilejský Učiteľ, ktorý nedávno vzkriesil Lazára; a hoci zámery kňazov nezostali utajené, zástupy mu predsa chceli vzdať poctu.

Jericho bolo kedysi mestom vyhradeným pre kňazov a mnohí kňazi tu bývali ešte aj teraz. Bolo to však aj mesto populačne veľmi pestré. Jericho bolo významným obchodným strediskom a bývali v ňom rímski úradníci a vojaci, cudzinci z rôznych krajín a žilo tu aj mnoho colníkov, ktorí vyberali clo.

„Vrchný colník“ Zachej bol Žid a jeho súkmeňovci ním pohŕdali. Svoje postavenie i majetok získal v povolaní, ktorého sa štítili a ktoré bolo len iným názvom pre nespravodlivosť a vydieračstvo. Tento zámožný colný úradník však nebol najhorším človekom na svete, akým sa mohol javiť. Pod jeho svetáckym a sebavedomým zjavom bolo srdce citlivé na Boží vplyv. Zachej počul o Ježišovi. Zvesť o tom, ktorý sa k opovrhovaným správal láskavo a súcitne, rozniesla sa doširoka. V tomto vrchnom colníkovi sa prebudila túžba po lepšom živote. Pri Jordáne neďaleko Jericha kázal Ján Krstiteľ a Zachej počul jeho výzvu k pokániu. Rada adresovaná publikánom: „Nevymáhajte viac, ako vám patrí“ (Luk 3,13), zostávala síce zjavne bez účinku, no predsa len Zacheja znepokojovala. Poznal Písmo a vedel, že nežije správne. Keď sa teraz dozvedel, čo učí veľký učiteľ, uvedomil si, že pred Bohom je len úbohý hriešnik. To, čo o Ježišovi počul, predsa v ňom prebudilo nádej. Aj jemu je ponúknuté pokánie a nový život; napokon, či jeden z najvernejších učeníkov nie je tiež publikán? Zachej sa bezodkladne začal správať podľa presvedčenia, ktoré sa ho zmocnilo, a vracať ľuďom to, o čo ich nepoctivo pripravil. 

Len čo začal s nápravou vlastnej minulosti, Jerichom sa rozniesla správa, že do mesta prichádza Ježiš. Zachej sa rozhodol, že ho musí vidieť. Začal si uvedomovať, aké trpké je ovocie hriechu a ako obťažne sa človek vracia z nesprávnej cesty. Ťažko znášal, že jeho snaha o nápravu omylov narážala na nepochopenie, podozrievanie a nedôveru. Túžil vidieť tvár toho, ktorého slová mu do srdca vniesli nádej.

Ulice boli preplnené a Zachej pre svoju malú postavu nevidel ponad hlavy tých, čo stáli pred ním. Keďže mu nikto nechcel uvoľniť cestu, rozhodol sa predbehnúť zástup až ta, kde sa nad cestu skláňa košatý figovník. Zámožný výberca daní vyliezol do koruny stromu, odkiaľ mohol pozorovať prichádzajúci sprievod. Zástup sa blíži, ide okolo a Zachej dychtivo hľadá tvár, ktorú chce uvidieť.

Ježiš napriek hluku kňazov a rabínov i jasavému volaniu davu pozná nevyslovenú túžbu tohto vrchného colníka. Sprievod ľudí sa náhle zastavuje práve pod figovníkom. Ľudia vpredu i vzadu hľadia hore a do koruny stromu a díva sa ta aj ten, ktorý svojím pohľadom akoby čítal v duši človeka. Zachej skoro neverí svojim zmyslom, keď počuje slová: „Zachej, poď chytro dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome“ (Luk 19,5).

Zástup ustupuje a Zachej akoby vo sne mieri k svojmu domu. Keď to rabíni vidia, zamračene hľadia; rozladene a posmievačne repcú: „K hriešnemu človekovi si vošiel oddýchnuť“ (Luk 19,7). Zachej bol krajne prekvapený a udivený, nemal slov nad toľkou láskou a blahosklonnosťou, že Kristus sa zastavuje v príbytku človeka tak nehodného, za akého sa pokladá. Úprimná láska k Majstrovi, ktorého práve poznal, mu teraz otvára ústa. Chce verejne vyznať hriechy a kajať sa.  Zachej pred celým zástupom pristúpil k Pánovi a povedal: „Hľa, Pane, polovicu svojho majetku dávam chudobným a ak som niekoho v niečom oklamal, vraciam to štvornásobne.“ Ježiš mu odpovedal: „Dnes sa uskutočnila spása tohto domu. Pretože aj on je Abrahámovým synom“ (Luk 19,8.9).

Keď sa bohatý mládenec odvrátil od Ježiša, učeníci sa zadivili nad Majstrovými slovami: „Ako ťažko sa dostanú bohatí do kráľovstva Božieho!“ Udivení učeníci si hovorili medzi sebou: „Kto potom môže byť spasený?“ Teraz videli dôkaz pravdivosti Kristových slov: „Čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu“ (Mar 10,23.26; Luk 18,27). Videli, ako zásahom Božej milosti aj bohatý človek môže vojsť do Božieho kráľovstva.

Skôr ako Zachej uzrel Kristovu tvár, začal konať skutky pravého pokánia. Svoj hriech vyznal prv, než ho ľudia obvinili. Uposlúchol presvedčivý hlas Ducha Svätého a prakticky začal uvádzať do života učenie, ktoré starý Izrael dostal ako príkaz a ktoré rovnako platí aj nám. Hospodin kedysi povedal: „Ak tvoj brat schudobnie a nevládze sa udržať pri tebe, ty mu vypomôž; nech žije pri tebe ako cudzinec a usadlík. Neber od neho úroky ani príplatok, ale boj sa svojho Boha, aby tvoj brat mohol žiť pri tebe. Svoje peniaze mu nedávaj na úroky, ani svoj pokrm za príplatok.“ „Nekrivdite si navzájom; ale boj sa svojho Boha, lebo ja som Hospodin, váš Boh“ (3 Moj 25,35-37.17). Tieto slová vyriekol vlastne sám Kristus, keď ho za starodávna halil oblačný stĺp, a prvou Zachejovou odpoveďou na Kristovu lásku bol prejav súcitu voči chudobným a trpiacim.

Publikáni si vzájomne rozumeli, preto mohli ľudí zdierať a jeden druhého v podvádzaní podporovať. Vydieračstvo bolo takmer všeobecne rozšíreným zvykom. Veď sami kňazi a rabíni, ktorí publikánmi pohŕdali, sa pri svojom posvätnom povolaní nespravodlivo obohacovali. Len čo však Zachej povolil vplyvu Ducha Svätého, zavrhol každý nepoctivý skutok.

Pokánie, ktoré nepôsobí zmenu, nie je pravé. Kristova spravodlivosť nie je rúcho na zakrytie nevyznaného a ďalej páchaného hriechu; je to zásada života, ktorá mení povahu a ovláda konanie. Svätosť je úplné odovzdanie sa Bohu; je to bezvýhradné podriadenie srdca a života nebeským zásadám.

Kresťan si má vo svojich každodenných záležitostiach počínať tak, ako si počínal sám náš Pán. Pri každom uzatváraní zmluvy, rozhodovaní a konaní mu má byť zrejmé, že jeho učiteľom je Boh. Na všetkých obchodných knihách, úradných listinách, potvrdenkách a zmenkách má byť napísané: „Svätosť Hospodinovi.“ Kto vyznáva Krista a koná nepoctivo, falošne svedčí o povahe svätého, spravodlivého a milosrdného Boha. Podobne ako Zachej ohlási vstup Krista do srdca tým, že prestane páchať neprávosti, ktorými sa vyznačoval jeho doterajší život. Svoju úprimnosť prejaví podobnou nápravou, k akej sa odhodlal tento vrchný colník. Hospodin hovorí: „Bezbožný vráti zálohu a nahradí, čo ulúpil, ak sa bude spravovať ustanoveniami života, ak nespácha neprávosť... nijaké hriechy, ktorých sa dopustil, sa mu nebudú pripomínať... určite bude žiť“ (Ez 33,15.16).

Ak sme iných poškodili akýmkoľvek nespravodlivým spôsobom, ak sme niekoho oklamali alebo podviedli, aj keby to bolo v medziach zákona, mali by sme vyznať svoju neprávosť, a pokiaľ možno, škodu nahradiť. Je správne vrátiť nielen to, čo sme si neprávom privlastnili, ale dať aj patričný úrok, aký by určitá hodnota pri správnom hospodárení priniesla za čas, kým bola v našom vlastníctve. 

Zachejovi Spasiteľ povedal: „Dnes sa uskutočnila spása tohto domu.“ Požehnaný bol nielen Zachej, ale celá jeho domácnosť. Kristus prišiel do jeho domu, aby ho poučil o pravde a jeho domácim vysvetlil zásady Božieho kráľovstva. Rabíni a zbožní ľudia ich svojím pohŕdaním vylúčili zo synagóg, ale teraz táto najšťastnejšia rodina v celom Jerichu sa zišla vo svojom dome okolo nebeského Učiteľa a počúvala slová života.

Človek je len vtedy spasený, keď prijme Krista za svojho osobného Spasiteľa. Zachej prijal Ježiša nielen ako náhodného hosťa do svojho domu, ale natrvalo do svojho srdca. Zákonníci a farizeji ho obviňovali ako hriešnika, pohoršovali sa nad tým, že Kristus prijal jeho pohostinstvo, ale Pán v ňom videl Abrahámovho syna, lebo „tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi“ (Gal 3,6).