62. Hostina v Šimonovom dome

Šimon z Betánie bol pokladaný za Ježišovho učeníka. Bol jedným z mála farizejov, ktorí sa verejne hlásili ku Kristovým nasledovníkom. Uznal, že Ježiš je učiteľ; pripúšťal, že by mohol byť Mesiáš, ale ako Spasiteľa ho neprijal. Jeho povaha a zásady sa nezmenili.

Ježiš uzdravil Šimona z malomocenstva, a tým si ho získal. Z vďačnosti za to Šimon pripravil Ježišovi a jeho učeníkom pri ich poslednej návšteve Betánie veľkú hostinu, na ktorú sa zišlo mnoho Židov. V tom čase bol v Jeruzaleme akýsi rozruch. Kristus svojím dielom upútal väčšiu pozornosť než kedykoľvek predtým. Návštevníci pozorne sledovali každý jeho krok, ba podaktorí z nich na neho nepriateľsky zazerali.

Spasiteľ prišiel do Betánie šesť dní pred Veľkou nocou a podľa svojho zvyku šiel si odpočinúť do Lazárovho domu. Zástupy pútnikov, ktorí prichádzali do mesta, rozšírili správu, že Ježiš je na ceste do Jeruzalema a v sobotu bude odpočívať v Betánii. Medzi ľuďmi zavládlo veľké nadšenie. Do Betánie sa nahrnulo veľa ľudí; mnohí sa zaujímali o Ježiša, iní chceli vidieť toho, ktorého Ježiš vzkriesil z mŕtvych.

Viacerí očakávali, že Lazár im z vlastnej skúsenosti vyrozpráva o tom, čo sa deje po smrti. Boli prekvapení, že nehovoril nič. Veď ani nemal, čo by im o tom povedal. Písmo hovorí: „Mŕtvi nič nevedia... ich láska aj ich nenávisť, aj žiarlivosť zanikla“ (Kaz 9,5.6). Lazár však vydal jedinečné svedectvo o Kristovom pôsobení. Preto bol vlastne vzkriesený. S istotou a rozhodne oznámil, že Ježiš je Boží Syn.

Správy, ktoré návštevníci Betánie prinášali späť do Jeruzalema, len zvyšovali napätie. Každý chcel Ježiša vidieť a počuť. Boli zvedaví, či ho bude Lazár sprevádzať do Jeruzalema a či prorok bude na Veľkú noc korunovaný za kráľa. Kňazi a poprední muži cítili, že ich vplyv medzi ľudom stále slabne, čo ešte viac roznecovalo ich hnev proti Ježišovi. Nevedeli sa už dočkať chvíle, keď ho navždy umlčia. Čas ubiehal a oni sa obávali, že do Jeruzalema možno už ani nepríde. Pamätali, ako často zmaril ich vražedné plány, a obávali sa, že aj teraz ich zámery proti nemu predvídal, a preto sem nepríde. Nevedeli skryť svoje obavy a navzájom sa vypytovali: „Čo myslíte, príde na sviatky?“ (Ján 11,56). 

Kňazi a farizeji zvolali radu. Po Lazárovom vzkriesení bol ľud celkom na Kristovej strane a bolo by nebezpečné zmocniť sa ho verejne. Vládcovia sa teda rozhodli, že ho chytia tajne a výsluch vykonajú pokiaľ možno nebadane. Dúfali, že po oznámení rozsudku nad ním bude nestála verejná mienka na ich strane.

Takto sa chceli zbaviť Ježiša. Kňazi a rabíni však vedeli, že kým žije Lazár, nemôžu mať istotu. Samotná existencia tohto človeka, ktorý bol štyri dni v hrobe a na Ježišovo slovo z neho vyšiel, by skôr či neskôr mohla vyvolať vzburu. Ľud by sa pomstil svojim vodcom, že zabili toho, ktorý tento div urobil.

Preto sa veľrada rozhodla, že zomrieť musí aj Lazár. Tak ďaleko vedú predsudky a závisť svojich otrokov! Zloba a nevera židovských vodcov boli už tak veľké, že chceli usmrtiť aj toho, ktorého Božia moc vyviedla z hrobu.

Počas týchto nástrah v Jeruzaleme sa v Šimonovom dome konala hostina, na ktorú bol pozvaný Ježiš i jeho priatelia. Spasiteľ sedel pri stole so Šimonom, ktorého uzdravil z obávanej choroby, a na druhej strane sedel vzkriesený Lazár. Marta posluhovala a Mária pozorne počúvala každé Ježišovo slovo. Ježiš jej vo svojom milosrdenstve odpustil hriechy, jej brata vyviedol z hrobu a jej srdce prekypovalo vďačnosťou. Počula Ježiša hovoriť o jeho blížiacej sa smrti a vo svojej hlbokej láske, no i zármutku, chcela mu prejaviť svoju úctu. Za cenu osobnej obete kúpila alabastrovú nádobu „vzácneho nardového oleja“, aby mu pomazala telo. Mnohí však tvrdili, že bude korunovaný za kráľa. Máriin zármutok sa zmenil na radosť; chcela byť prvá, čo poctí svojho Pána. Rozbila nádobu a vzácny olej vyliala Ježišovi na hlavu a nohy, potom mu slzami zmáčala nohy a utierala ich svojimi dlhými rozpustenými vlasmi.

Týmto skutkom nechcela budiť pozornosť a mohol zostať celkom bez povšimnutia. Vôňa oleja však naplnila miestnosť a upútala pozornosť všetkých prítomných na to, čo vykonala. Judáša tento čin pobúril. Miesto toho, aby vyčkal, čo na Máriin prejav povie Majster, začal o tom pošepkávať tým, čo boli nablízku a obviňovať Krista, že túto márnotratnosť neodsudzuje. Jeho zákerná pripomienka mohla ľahko vyvolať rozruch.

Judáš bol pokladníkom medzi učeníkmi. Z ich skromných zásob tajne brával pre vlastný úžitok, čím sa ich aj tak nepatrný majetok ešte rýchlejšie míňal. Všetko, čo dostal, pohotovo dával do mešca. Z mešca sa často brávalo na výpomoc chudobným, a keď sa niečo kúpilo, čo Judáš nepokladal za naliehavo nutné, hovorieval: „Načo také márnenie? Prečo sa peniaze radšej nedali do mešca pre chudobných?“ Máriin skutok bol pravým opakom jeho sebectva, a to ho zahanbovalo, preto chcel svoju námietku proti jej daru zdôvodniť nejakou ušľachtilou pohnútkou. Obrátil sa na učeníkov a spýtal sa ich: „Prečo nepredali tento olej za tristo denárov a nerozdali ich chudobným? Lenže to nepovedal preto, že mu šlo o chudobných, ale že bol zlodej. Mal mešec a nosil to, čo doň vkladali“ (Ján 12,5.6). Judáš nemal súcit s chudobnými. Keby sa bol Máriin olej predal a peniaze by prišli do mešca, chudobní by z toho aj tak nič nemali.

Judáš si veľmi zakladal na svojich schopnostiach. Nazdával sa, že ako pokladník značne prevyšuje ostatných učeníkov a chcel, aby si ho aj oni tak vážili. Získal ich dôveru a veľmi ich ovplyvňoval. Klamal ich predstieraným záujmom o chudobných a svojím chytráckym obvinením ich presviedčal o neúprimnosti Máriinej oddanosti. Okolo stola sa začalo nespokojne reptať: „Načo také plytvanie. Mohlo sa to draho predať a rozdať chudobným“ (Mat 26,8.9).

Mária počula túto výčitku. Srdce ju zabolelo. Obávala sa, že sestra jej bude vyčítať márnivosť. Možno aj Majster si bude myslieť, že je nerozvážna. Bez slova sa chcela z miestnosti vytratiť, ale prehovoril Pán: „Dajte jej pokoj! Prečo ju trápite?“ (Mar 14,6). Všimol si jej bezradnosť. Vedel, že svojím činom vyjadrila vďačnosť za odpustenie hriechov, a upokojil ju. Potom rázne umlčal prejavy nespokojnosti: „Veď mi preukázala dobrý skutok. Chudobných máte predsa vždy medzi sebou. Keď im chcete pomôcť, môžete to vždy urobiť, ale mňa nemáte vždy. Urobila, čo mala. Už vopred pomazala moje telo na pohreb“ (Mar 14,6-8).

Voňavý dar, ktorým by bola Mária pomazala mŕtve telo Spasiteľa, vyliala naňho zaživa. Pri pohrebe by vôňa naplnila len hrob; teraz však potešila jeho srdce uistením o svojej viere a láske. Jozef z Arimatie a Nikodém nepriniesli dar svojej lásky Ježišovi, kým bol živý. Svoje vzácne oleje doniesli plačúce ženy pre chladné, mŕtve telo. Ženy, ktoré priniesli svoje masti k hrobu, prišli márne, lebo Ježiš vstal. Mária však prejavom svojej lásky vo chvíli, keď si jej oddanosť Spasiteľ uvedomoval; pomazala ho „na pohreb“. Do tiesnivých chvíľ veľkého utrpenia šiel so spomienkou na tento skutok ako závdavok lásky, ktorú mu jeho vykúpení budú preukazovať večne.

Mnohí ľudia nosia svoje vzácne dary mŕtvym. Keď stoja nad chladným, nehybným telom, nešetria láskavými slovami, oplývajú nehou, uznaním a oddanosťou, hoci mŕtvy už nevidí ani nepočuje. Ako príjemne mohli tieto prejavy znieť vtedy, keď ich unavený človek veľmi potreboval a keď ich ucho mohlo počuť a srdce precítiť! 

Mária nechápala plný dosah svojho láskyplného skutku. Nemohla odpovedať svojim žalobcom. Nevedela vysvetliť, prečo sa práve pri tejto príležitosti rozhodla pomazať Ježiša. Konala pod vplyvom Ducha Svätého a poslušne sa podriadila jeho vnuknutiu. A vnuknutie nedáva vysvetlenie. Jeho neviditeľná prítomnosť oslovuje myseľ i dušu a srdce nabáda k činu. V tom je ospravedlnenie tohto skutku.

Kristus vysvetlil Márii význam jej činu, a tým jej dal viac, než prijal. Povedal: „Keď vyliala ten olej na moje telo, urobila mi to na pohreb“ (Mat 26,12). Ako z rozbitej alabastrovej nádoby vôňa naplnila celý dom, tak mal zomrieť Kristus, jeho telo sa malo, obrazne povedané, rozbiť; no mal vstať z hrobu a vôňa jeho života mala naplniť celú zem. Kristus „nás miluje a vydal seba samého Bohu za nás, ako dar a obetu ľúbeznej vône“ (Ef 5,2).

Kristus oznámil: „Amen, vravím vám: Kdekoľvek sa bude zvestovať na celom svete evanjelium, bude sa hovoriť na jej pamiatku aj o tom, čo vykonala“ (Mar 14,9). Spasiteľ pri pohľade do budúcna hovoril s istotou o svojom evanjeliu. Malo sa zvestovať po celom svete. Spolu s ním sa bude všade šíriť aj vôňa Máriinho daru a jej úprimný skutok poteší srdce mnohých. Kráľovstvá povstávajú a zanikajú, mená vládcov a dobyvateľov upadajú do zabudnutia, ale čin tejto ženy zostane trvalo na stránkach posvätných dejín. Rozbitá alabastrová nádoba bude svedectvom o prehojnej Božej láske k padlému ľudstvu.

Máriin skutok bol pravým opakom Judášových plánov. Ako rázne ho mohol Kristus poučiť za to, že zasial semeno kritiky a zlomyseľnosti do sŕdc učeníkov! Žalobca mohol byť právom obžalovaný! Ten, ktorý pozná pohnútky každého srdca a rozumie každému skutku, mohol pri hostine otvorene hovoriť o temných stránkach Judášovho života. Mohol strhnúť masku pokrytectva, ktorým si tento zradca prizdoboval slová, lebo miesto súcitu s chudobnými ich sebecky okrádal a pripravoval o peniaze, ktorými sa im malo pomáhať. Kristus mohol proti nemu podnietiť opovrhnutie, lebo Judáš olupoval vdovy, siroty i nádenníkov. Keby to bol Kristus zverejnil, Judáš to mohol pokladať za dôvod, aby Majstra zradil. Keby ho bol odhalil ako zlodeja, Judáš mohol získať súcit aj medzi učeníkmi. Spasiteľ mu nič nevytýkal, a tým mu nedal zámienku k zradnému rozhodnutiu.

Ježišov pohľad však presvedčil Judáša o tom, že Spasiteľ spoznal jeho pokrytectvo a vie o jeho nízkej povahe hodnej opovrhnutia. Pochvalným slovom o Máriinom skutku, ktorý bol tak prísne posúdený, Kristus karhal vlastne Judáša. Spasiteľ ho nikdy predtým priamo nepokarhal. Judáša toto pokarhanie teraz v srdci pálilo. Rozhodol sa pre pomstu. Od večere šiel priamo k veľkňazovi do paláca, kde práve zasadala rada, a ponúkol sa, že im Ježiša zradí.

Kňazi sa veľmi potešili. Izraelským predstaveným bola ponúknutá jedinečná príležitosť - smeli prijať Krista ako svojho Spasiteľa ako dar, bez peňazí, celkom zadarmo. Oni však odmietli tento prevzácny dar, ktorý im Boh čo najvľúdnejšie z neodolateľnej lásky ponúkal. Odmietli prijať spasenie vzácnejšie nad zlato a kúpili si Pána za tridsať strieborných.

Judáš sa vycvičil v lakomstve do tej miery, že premohlo každý dobrý rys jeho povahy. Nevraživo hľadel na Máriin dar Ježišovi. Spaľovala ho závisť, že Spasiteľ dostal dar kráľovského významu. Svojho Pána zradil za cenu menšiu, než čo stála nádoba voňavého oleja.

Učeníci neboli ako Judáš. Milovali Spasiteľa. Ani oni však správne nedocenili jeho vznešenú povahu. Keby si boli uvedomili, čo pre nich vykonal, nijaký dar pre neho by im nebol príliš drahý. Mudrci od východu vedeli len málo o Ježišovi, a predsa výstižnejšie odhadli, akú poctu zasluhuje. Spasiteľovi priniesli vzácne dary a úctivo sa mu poklonili ešte ako dieťaťu v jasliach.

Kristus si cenil prejavy úprimnej zdvorilosti. Každú láskavosť odmeňoval nebeským požehnaním. Neodmietol ani kvietok, ktorý odtrhla a s láskou podávala nežná rúčka dieťaťa. Prijal dary detí a požehnával darcov; ich mená zapisoval do knihy života. Písmo zaznamenáva Máriino pomazanie Ježiša ako čin, ktorý ju odlišuje od ostatných Márií. Skutky lásky a úcty k Ježišovi sú dôkazom viery v neho ako Božieho Syna. Duch Svätý pripomína, že táto žena preukázala svoju vernosť Kristovi tým, že „umývala nohy svätým, pomáhala sužovaným a vždy sa usilovala o všetko dobré“ (1 Tim 5,10). Kristus sa tešil, že Mária úprimne túžila konať vôľu svojho Pána. On prijal prejav čistej lásky, ktorému učeníci nerozumeli a nechceli rozumieť. Kristus si Máriinu túžbu preukázať mu túto službu cenil viac než všetky vzácne oleje sveta, lebo svojím činom vyjadrila, ako si váži Vykupiteľa sveta. Pudila ju Kristova láska. Ustavične rozmýšľala o nepoškvrnenom majestáte Kristovej povahy. Olej bol určitým symbolom srdca darkyne. Bol to vonkajší prejav prekypujúcej lásky z nebeských zdrojov. 

Máriin skutok bol výstižným poučením pre apoštolov, aby si uvedomili, že Kristus si váži každý prejav ich lásky. Bol pre nich všetkým a oni netušili, že čoskoro budú bez neho a už nebudú mať príležitosť prejaviť mu svoju vďačnosť za jeho veľkú lásku. Učeníci nikdy nechápali a patrične neocenili, ako osamelo žil Kristus svojím ľudským životom, ďaleko od nebeských príbytkov. Neraz ho zarmútilo, že mu učeníci nevedeli prejaviť patričnú vďačnosť. Vedel, že keby boli pod vplyvom nebeských anjelov, ktorí ho sprevádzali, ani im by nebol nijaký dar príliš drahý, aby ním nevyjadrili city svojho srdca. Len neskôr si náležite uvedomili, čím všetkým mohli prejaviť Ježišovi lásku a úprimnú vďačnosť, kým boli blízko neho. Keď už Ježiš nebol s nimi a oni sa naozaj cítili ako ovce bez pastiera, začali si uvedomovať, akú pozornosť mu mohli prejaviť, aby ho potešili. Už neobviňovali Máriu, ale seba. Keby sa len dali odvolať všetky tie odsudzovačné slová, ktorými dávali najavo, že si Krista vážia menej ako „chudobných“ ľudí! Keď z kríža snímali zmučené telo svojho Pána, tiesnila ich bolestná výčitka.

Podobný nedostatok sa prejavuje aj v našom svete. Málokto vie oceniť, čím všetkým mu je Kristus. Keby si to ľudia uvedomovali, vyjadrili by to rovnako, ako to urobila Mária - ochotne by ho pomazali. Ani najdrahší olej by nepokladali za stratu. Pre Krista by im nič nebolo príliš drahé a nijaké sebazaprenie preňho by nepokladali za príliš veľké.

Slová rozhorčenia: „Načo takého plytvanie?“ Kristovi živo pripomenuli tú najväčšiu zo všetkých obetí. Dar seba samého ako výkupné za hynúci svet. Pán býval k ľuďom tak štedrý, že sa o ňom nemohlo povedať, že by mohol urobiť viac. Boh dal v Ježišovi Kristovi celé nebo. Z ľudského hľadiska bola taká obeť celkom zbytočným plytvaním. Ľudskému rozumu sa celý plán spasenia zdá byť zbytočným plytvaním všetkými darmi milosti. Všade sa stretávame so sebazaprením a nezištnou obetavosťou. Nebeské zástupy právom žasnú nad odmietavým postojom ľudstva, ktoré nie je ochotné dať sa povzniesť a obohatiť nesmiernou láskou vyjadrenou v Kristovi. Nebešťania by mohli právom volať: „Načo takéto plytvanie?“

Výkupné za stratený svet bolo úplné, hojné a dokonalé. Kristova obeť bola krajne postačujúca, aby zachránila každú stvorenú bytosť. Nemohla sa obmedziť len na určitý počet tých, čo tento veľký dar prijmú. Všetci ľudia nie sú spasení, no plán vykúpenia nie je stratou, aj keď nedosahuje všetko to, čo mala na zreteli jeho veľkorysosť. Všetkého je tu dostatok, ba až nadbytok.

Hostiteľ Šimon pocítil vplyv Judášových kritických slov, ktorými posudzoval Máriin dar a divil sa Ježišovmu správaniu. Jeho farizejská pýcha sa cítila dotknutá. Vedel, že mnohí z jeho hostí hľadeli na Krista nedôverčivo a so znepokojením. Šimon si povedal: „Keby to bol prorok, vedel by, čo je to za ženu, ktorá sa ho dotýka, vedel by, že je to hriešnica“ (Luk 7,39). 

Keď Kristus uzdravil Šimona z malomocenstva, zbavil ho pozvoľného zomierania. A Šimon tu zrazu pochybuje, či Spasiteľ je prorok, keď dovolil, aby táto žena smela k nemu pristúpiť, keď ju rázne neodmietol ako veľkú hriešnicu, pre ktorú odpustenie dávno neplatí, keď ani náznakom neprejavil, že vie o jej hriešnom živote. Pre toto bol Šimon v pokušení neuznávať ho za proroka. Podľa jeho náhľadu Ježiš nevedel nič o tejto tak spustlej žene, inak by jej nedovolil, aby sa ho dotýkala.

Takto povrchne zmýšľal Šimon preto, lebo nepoznal ani Boha ani Krista. Neuvedomoval si, že Boží Syn sa musí správať Božím spôsobom: zľutovne, vľúdne a súcitne. Šimon by sa zrejme ku kajúcej Márii správal celkom nevšímavo. Vo svojej zatvrdilosti sa veľmi pohoršoval nad tým, že bozkávala Kristove nohy a pomazala ho olejom. V duchu usúdil, že keby Kristus bol prorok, rozpoznal by hriešnikov a pokarhal by ich.

Na túto nevyrieknutú myšlienku Spasiteľ odpovedal: „Šimon, chcem ti niečo povedať. On mu odvetil: Učiteľ, povedz. Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden mu dlhovať päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keď nemali z čoho vrátiť, odpustil obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej? Domnievam sa - odpovedal Šimon - že ten, ktorému odpustil viac. Ježiš odvetil: Správne si povedal“ (Luk 7,40-43).

Kristus zahalil ostrie svojho napomenutia do podobenstva, ako kedysi Nátan v rozhovore s Dávidom. Hostiteľ mal vyrieknuť rozsudok sám nad sebou. Šimon totiž sám zviedol k hriechu ženu, ktorou teraz pohŕdal. Hlboko ju ranil. Dvaja dlžníci z podobenstva predstavovali Šimona a túto ženu. Ježiš tým nechcel naznačiť, že by tieto dve osoby mali rozdielnu povinnosť, pretože každý z nich bol zaviazaný vďačnosťou, ktorú nemohli nikdy odplatiť. Šimon sa však pokladal za spravodlivejšieho, než bola Mária, a Ježiš mu chcel ukázať skutočnú veľkosť jeho viny. Chcel mu ukázať, že jeho hriech prevyšuje jej vinu o toľko, o koľko je päťsto denárov viac než päťdesiat.

Šimon sa teraz začal poznávať v inom svetle. Videl, ako si Máriu vážil ten, ktorý bol viac ako prorok. Poznal, že Kristus prenikavým prorockým zrakom čítal v jej srdci lásku a odovzdanosť. Zahanbil sa a uvedomil si, že je v prítomnosti niekoho väčšieho.

Kristus pokračoval: „Vošiel som do tvojho domu a nedal si mi vody na nohy, no táto žena mi slzami zmáčala nohy a svojimi vlasmi poutierala. Nepobozkal si ma, avšak ona odvtedy, ako som vošiel, mi neprestala bozkávať nohy“ (Luk 7,44.45). Spasiteľ pripomenul Šimonovi príležitosti, keď mu mohol prejaviť láskavosť a vyjadriť vďačnosť za to, čo Kristus pre neho urobil. Spasiteľ jasne, láskyplne ubezpečil svojich učeníkov, že je zarmútený, keď jeho deti nemajú pre neho slová vďaky a nie sú ochotné konať skutky lásky.

Skúmateľ sŕdc čítal pohnútky, ktoré viedli Máriu k jej činu; poznal aj ducha, ktorý podnietil Šimonove slová. Ježiš mu povedal: „Vidíš túto ženu?“ Je to hriešnica. „Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa málo odpúšťa, ten málo miluje“ (Luk 7,47).

Šimonova chladná ľahostajnosť k Spasiteľovi nasvedčovala, že si len málo cenil milosrdenstvo, ktoré dostal. Nazdával sa, že Ježišovi preukáže česť, ak ho pozve do svojho domu. Teraz sa však poznával, aký skutočne bol. Myslel si, že spoznal svojho hosťa, ale bolo to naopak, hosť poznal jeho zmýšľanie. Uvedomil si, aký pravdivý je Kristov úsudok o ňom. Jeho náboženstvo bolo holým pokrytectvom. Pohŕdal Ježišovou zľutovnou láskou. Neuznával ho za Božieho zástupcu. Zatiaľ čo Mária bola hriešnica, ktorej boli hriechy odpustené, on bol hriešnik, ktorému nebolo odpustené. Sám bol odsúdený prísnym pravidlom spravodlivosti, ktorým chcel merať ženu.

Šimon bol dojatý Ježišovou ohľaduplnosťou, že nebol verejne pokarhaný pred hosťami. Spasiteľ sa k nemu nesprával tak, ako chcel Šimom, aby sa správal k Márii. Videl, že Ježiš nechce zverejňovať jeho vinu, ale v pravom svetle ho presvedčiť a zľutovnou láskou mu obmäkčiť srdce. Prísny súd by Šimona len utvrdil v nekajúcnosti, kým trpezlivé napomenutie ho presvedčilo o vlastnej hriešnosti. Poznal nedostižnosť dlhu voči svojmu Pánovi. Jeho pýcha bola pokorená; kajal sa a z pyšného farizeja stal sa pokorný a obetavý učeník.

Mária bola pokladaná za veľkú hriešnicu, ale Kristus poznal okolnosti, ktoré ovplyvňovali jej život. Mohol v nej uhasiť každú iskru nádeje, no neurobil to. Pozdvihol ju zo zúfalstva a záhuby. Počula, ako sedemkrát pokarhal démonské sily, ktoré jej ovládali srdce a myseľ. Počula, ako úpenlivo prosil za ňu Otca. Poznala, aký odporný je hriech pred jeho nepoškvrnenou čistotou, a v jeho sile zvíťazila.

Aj keď z ľudského hľadiska sa Máriin život javil ako beznádejný, Kristus v nej videl možnosti nového života. Všímal si tie lepšie rysy jej povahy. Plán vykúpenia pripravil ľudstvu rozsiahle možnosti a tie sa mali prejaviť aj pri Márii. Jeho milosťou sa stala účastníčkou Božej prirodzenosti. Padlá bytosť ktorej myseľ bola príbytkom démonov, smela žiť v blízkosti Spasiteľa a slúžiť mu. Bola to Mária, ktorá mu sedela pri nohách a učila sa od neho. Mária mu vyliala na hlavu vzácny olej a slzami mu zmáčala nohy. Ona stála pod krížom a sprevádzala ho do hrobu. Mária bola prvá pri hrobe po jeho vzkriesení. Ona prvá zvestovala, že Spasiteľ vstal. 

Ježiš pozná životné okolnosti každého človeka. Možno povieš: Som hriešny, veľmi hriešny človek, a možno ním skutočne si; čím si však horší, tým viac potrebuješ Ježiša. On neodmieta nikoho, kto k nemu prichádza s kajúcnym a skrúšeným srdcom. Nedesí nás všetkým tým, čo o nás vie, ale každej chvejúcej sa duši dáva odvahu. Ochotne odpustí všetkým, čo k nemu prichádzajú s túžbou po odpustení a obnove.

Kristus by mohol prikázať nebeským anjelom, aby z nádob vyliali na svet hnev a zničili tých, čo nenávidia Boha. Mohol by túto temnú škvrnu vyhladiť zo svojho vesmíru. Nerobí to. Dnes stojí pri oltári zápalov a predkladá Bohu modlitby tých, čo očakávajú jeho pomoc.

Ježiš dvíha každého človeka, ktorý sa k nemu utieka, nad žaloby a sváry zlých jazykov. Takým dušiam nemôžu uškodiť ani ľudia ani zlí anjeli. Kristus sa s nimi zjednocuje svojou božsko-ľudskou podstatou. Stoja po boku toho, ktorý nesie hriechy sveta, a osvecuje ich svetlo z Božieho trónu. „Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje; a kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás“ (Rim 8,33.34).