64. Odsúdený národ

Kristov triumfálny vjazd do Jeruzalema bol len slabým zábleskom jeho príchodu na nebeských oblakoch v moci a sláve za víťazoslávneho jasotu anjelov a radosti svätých. Vtedy sa naplní, čo Kristus povedal kňazom a farizejom: „Odteraz ma neuvidíte dovtedy, kým nepoviete: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ (Mat 23,39). V prorockom videní smel Zachariáš zahliadnuť onen deň konečného víťazstva a vidieť aj záhubu tých, čo Krista zavrhli pri jeho prvom advente: „Pohliadnu na mňa, ktorého prebodli, budú nad ním nariekať ako sa narieka nad jedináčikom, a budú nad ním trpko žialiť, ako sa žiali nad prvorodeným“ (Zach 12,10). Kristus to všetko predvídal, keď hľadel na mesto a plakal nad ním. V dočasnom zničení Jeruzalema videl konečné zničenie tých, čo sa previnili preliatím krvi Božieho Syna.

Učeníci pozorovali nenávisť Židov voči Kristovi, no nevedeli odhadnúť jej následky. Dosiaľ nechápali skutočnú situáciu Izraela a nerozumeli trestu, ktorý mal postihnúť Jeruzalem. Kristus im to vysvetlil názorným podobenstvom.

Posledná výzva Jeruzalemu bola márna. Na svoju otázku: „Kto je to?“ počuli kňazi a poprední muži prorockú ozvenu zo zástupu. Oni to však nepokladali za inšpirovaný hlas Boží. Rozhnevaní a zmätení snažili sa ľud umlčať. V zástupe boli aj rímski úradníci a Ježišovi nepriatelia žalovali naňho ako na vodcu vzbury. Tvrdili, že sa chce zmocniť chrámu a v Jeruzaleme vládnuť ako kráľ.

Ježiš svojím tichým hlasom hlučný dav na chvíľu upokojil a znova objasnil, že neprišiel založiť nijakú pozemskú vládu. Čoskoro mal odísť k Otcovi a jeho žalobníci ho neuvidia, kým sa znova neobjaví vo svojej sláve. Mali ho spoznať až potom, keď už bude neskoro hľadať záchranu. Tieto slová povedal Ježiš smutne a dojímavo. Rímski úradníci boli umlčaní a dojatí. Aj keď im nebeský hlas dosiaľ neovplyvnil srdcia, predsa sa im neobvykle zachveli. V Ježišovej pokojnej a vyrovnanej tvári čítali lásku, vľúdnosť a tichú dôstojnosť. Pocítili zvláštny súcit s ním. Miesto aby Ježiša uväznili, boli mu skôr svojou úctou naklonení. Obrátili sa proti kňazom a starším a obvinili ich z tejto vzbury. Namrzení a sklamaní vodcovia sa so svojím obvinením obrátili na ľudí a zlostne sa medzi sebou dohadovali. 

Ježiš medzitým nepozorovane vošiel do chrámu. Bol tu pokoj, pretože udalosť na Olivovom vrchu privábila všetok ľud. Ježiš sa na chvíľu zdržal v chráme a zarmúteným pohľadom si ho prehliadal. Potom sa aj so svojimi učeníkmi vrátil do Betánie. Keď ho ľudia hľadali a chceli ho dosadiť na trón, nemohli ho nájsť.

Ježiš strávil celú noc na modlitbe; ráno prišiel opäť do chrámu. Cestou šli okolo figového sadu. Mal hlad a „zdiaľky zbadal figovník plný lístia. Podišiel bližšie, či na ňom niečo nenájde. Keď sa k nemu priblížil, okrem listov nenašiel nič, lebo nebol čas fíg“ (Mar 11,13).

Okrem niektorých krajov čas dozrievania fíg tu ešte nebol a o pahorkoch blízkeho jeruzalemského okolia by sa mohlo právom povedať, že „nebol čas fíg“. No v záhrade, ku ktorej sa Ježiš blížil, akoby sa jeden strom predčasne rozzelenal. Mal už plno lístia. Figovník však máva skôr ovocie ako listy. Preto tento strom s hojným lístím sľuboval aj zrelé plody. Zdanie však klamalo. Od najspodnejších po najvrchnejšie vetvy Ježiš „okrem listov nenašiel nič“. Veľa sľubnej zelene, nič viac. 

Svoju neľúbosť nad tým vyjadril Ježiš slovami: „Nech z teba už nikto nikdy viac neje ovocie“ (Mar 11,14). Keď nasledujúceho rána aj s učeníkmi šiel touto cestou do mesta, všimli si vyschnuté vetvy a opadnuté lístie. Peter povedal: „Majstre, pozri, figovník, ktorý si preklial, vyschol“ (Mar 11,21). Tento Kristov čin veľmi udivil učeníkov. Zdalo sa im, že to nezodpovedá jeho povahe ani správaniu. Často im hovoril, že neprišiel svet odsúdiť, ale zachrániť. Spomenuli si na jeho slová: „Syn človeka neprišiel ľudí zahubiť, ale zachrániť“ (Luk 9,56). Svojimi obdivuhodnými činmi dosiaľ všetko oživoval, nikdy neničil. Apoštolovia ho poznali ako darcu života, lekára, ale tento čin bol výnimkou. Pýtali sa: „Aký to môže mať zmysel?“

Boh „rád udeľuje milosť“. „Akože žijem - znie výrok Hospodina Pána - nemám záľubu v smrti bezbožného“ (Mich 7,18; Ez 33,11). Zničenie a odsúdenie mu je „nezvyčajným skutkom“. (Pozri Iz 28,21.) Z milosti a s láskou však odhaľuje clonu budúcnosti a ukazuje ľuďom následky hriešneho konania.

Zlorečenie figovníku bolo názorným podobenstvom. Neplodný strom s hojným lístím v Kristovej prítomnosti bol symbolom židovského národa. Spasiteľ chcel svojim učeníkom objasniť príčinu a istotu záhuby Izraela. Za tým účelom prisúdil stromu mravnú hodnotu a urobil ho vykladačom nebeskej pravdy. Židia boli zo všetkých národov najpozoruhodnejší ľud, ktorý vyznával vernosť Bohu. Pán im bol obzvlášť naklonený, preto sa nazdávali, že sú spravodlivejší než všetky iné národy. Láska k svetu a ziskuchtivosť ich však skazili. Vystatovali sa svojím poznaním, ale v skutočnosti nepoznali Božie požiadavky a boli plní pokrytectva. Honosili sa svojimi vetvami ako neplodný figovník, no „okrem listov nemali nič“. Židovské náboženstvo so svojím veľkolepým chrámom, posvätnými oltármi, skvostne oblečenými kňazmi a dojímavými obradmi skutočne oslňovalo, ale chýbala v ňom pokora, láska a vľúdnosť.

V uvedenom sade boli aj iné figovníky bez ovocia. Tie však boli aj bez lístia, nič nesľubovali a neboli dôvodom sklamania. Predstavovali pohanov. Aj im, podobne ako Židom, chýbala pravá zbožnosť; oni však nepredstierali, že slúžia Bohu, a nechválili sa zdanlivou dobrotou. Nepoznali Božie skutky ani cesty. Pre nich totiž „nebol čas fíg“. Oni dosiaľ čakali deň svetla a nádeje. Židia, ktorí dostali viac požehnania od Boha, boli zodpovední za zneužitie svojich darov. Prednosti, ktorými sa chválili, len znásobovali ich vinu.

Ježiš prišiel k figovníku hladný a hľadal občerstvenie. Aj k Izraelcom prišiel hladný a hľadal ovocie spravodlivosti. Svojimi darmi ich hojne požehnával, aby priniesli ovocie pre blaho sveta. Mali všetky prednosti a príležitosti, preto Pán predpokladal ich pochopenie a spoluprácu v diele milosti. Túžobne od nich očakával sebaobetavosť a zľutovanie, horlivosť pre Hospodina a úprimnú túžbu po spáse spolublížnych. Keby boli zachovávali Boží zákon, mohli podobne nesebecky slúžiť, ako slúžil Kristus. Pýcha a sebectvo v nich zatienili lásku k Bohu a k ľuďom. Privolali na seba záhubu tým, že odmietli slúžiť iným. Poklady pravdy, ktoré im zveril Boh, nerozdali svetu. Na príklade neplodného figovníka mohli poznať svoj hriech i následný trest. Figovník, zasiahnutý Spasiteľovým zlorečením, chradol. Zvädol, od koreňa vyschol a stal sa výstražným symbolom možnej osamelosti židovského ľudu, kým ho Božia milosť celkom neopustí. Keďže sa nechcel s nikým rozdeliť o požehnanie, ktoré dostal, nemal ho už ďalej dostávať. Hospodin hovorí: „Je to tvoja záhuba, Izrael“ (Hoz 13,9). 

Toto varovné napomenutie platí pre všetky časy. Kristovo zlorečenie stromu, ktorý stvorila jeho ruka, je výstrahou všetkým cirkvám i všetkým kresťanom. Kto chce žiť podľa Božieho zákona, musí slúžiť iným. Mnohí však predsa nežijú Kristovým láskyplným, nesebeckým životom. Niektorí sa pokladajú za príkladných kresťanov, no nechápu, v čom spočíva pravá služba Bohu. Ich plány a zámery sledujú len sebecký cieľ. Hlavnou pohnútkou ich konania je vlastné ja. Sebecká ziskuchtivosť im určuje hodnotu času. To je cieľ ich každodenného života. Slúžia sebe, nie iným. Boh ich stvoril pre svet, kde treba nesebecky slúžiť. Určil ich nato, aby svojim blížnym všemožne pomáhali. Vlastné ja vyrástlo do tej miery, že im zacláňa všetko ostatné. S inými ľuďmi nemajú nijaké živé spojenie. Tí, čo žijú len pre seba, podobajú sa navonok sľubnému, no neplodnému figovníku. Majú len formu pobožnosti, bez pokánia a viery. Svojím vyznaním sa hlásia k Božiemu zákonu, no chýba im poslušnosť. Hovoria, ale nekonajú. Kristus svojím súdom nad figovníkom ukázal, ako sa mu táto prázdna okázalosť oškliví. Oznámil, že verejný hriešnik má menšiu vinu ako ten, kto predstiera, že Bohu slúži, no nijaké ovocie na jeho slávu neprináša.

Podobenstvo, ktoré Kristus rozprával pred svojou návštevou Jeruzalema, priamo súvisí s poučením o inom figovníku. Záhradník sa prihováral za neplodný strom, aby ho majiteľ ešte jedno leto ponechal, kým ho okope a pohnojí. Ak donesie plody, bude dobre, ak nie, môže ho vyťať. Neplodný strom mal dostať zvýšenú opateru. Malo sa mu dať všetko potrebné. Keby však ani potom nepriniesol ovocie, nič ho pred zánikom nezachráni. V podobenstve sa nehovorí, aký výsledok malo záhradníkovo úsilie. Závisel od ľudí, ktorým Kristus tieto slová povedal. Prirovnával ich k neplodnému stromu a nechal na nich, aby o vlastnom určení rozhodli sami. Dostali všetko nebeské požehnanie, oni však toto bohatstvo nezužitkovali. Kristovo zlorečenstvo neplodnému figovníku naznačovalo výsledok. Sami rozhodli o svojej záhube.

Židovský národ viac ako tisícročie zneužíval Božiu milosť a privolával na seba Božie súdy. Zavrhol nebeské varovanie a vraždil Božích prorokov. Ľudia Kristovej doby šli tou istou cestou a dopúšťali sa rovnakých hriechov. Vinou tohto pokolenia bolo zavrhnutie ponúkanej milosti a varovného posolstva. Za Kristových čias si ľud priťahoval okovy, ktoré národ koval po celé stáročia.

V každej dobe je ľuďom poskytnutý určitý deň svetla a jedinečnej príležitosti, skúšobný čas, keď sa môžu zmieriť s Bohom. Táto milosť má však svoje medze. Jej hlas nás môže celé roky oslovovať; možno ho zľahčiť a zavrhnúť, no príde chvíľa, keď sa milosť ozve naposledy. Srdce stvrdlo natoľko, že na volanie Božieho Ducha už nereaguje. Ten vľúdny a presvedčivý hlas už hriešnika neoslovuje a prestáva aj varovanie a napomínanie.

Tento deň navštívenia zastihol aj Jeruzalem. Ježiš nad týmto mestom žalostne zaplakal, ale nemohol ho zachrániť. Vyčerpal všetky pomocné zdroje. Zavrhnutím varovných výziev Ducha Svätého Izrael zavrhol jedinečnú možnosť pomoci. Nebolo už sily, ktorá by ho mohla zachrániť. 

Židovský národ je symbolom ľudí v každom veku - tých, čo pohŕdajú výzvami nekonečnej lásky. Slzy, ktoré Kristus prelial nad Jeruzalemom, tiekli pre ľudské hriechy všetkých čias. Tí, čo pohŕdajú napomenutím a varovnými výzvami Ducha Svätého, môžu v rozsudku nad Izraelom čítať svoje vlastné odsúdenie.

Aj dnes si mnohí počínajú podobne ako kedysi neveriaci Židia. Boli svedkami prejavu Božej moci; Duch Svätý oslovoval ich srdcia, oni však zostávali vo svojej nevere a zatvrdilosti. Boh posiela varovanie a napomenutie, no oni nie sú ochotní vyznať svoje poblúdenie a s posolstvom zavrhujú aj poslov. Prostriedky, ktorými ich chce zachrániť, stávajú sa im kameňom úrazu.

Odpadlý Izrael nenávidel Božích prorokov, pretože vynášali na svetlo jeho skryté hriechy. Achab pokladal Eliáša za svojho nepriateľa, pretože tento prorok zjavne karhal tajné hriechy kráľa. Podobne aj dnes musí Kristov služobník, ktorý karhá hriech, znášať posmech a pohŕdanie. Biblická pravda, Ježišovo náboženstvo, bojuje proti mocnému prúdu mravnej skazenosti. Dnes je v ľudských srdciach viac predsudkov, než za čias Kristových. Ježiš nesplnil očakávanie ľudí, jeho život bol súdom nad ich hriechmi, preto ho zavrhli. Podobne aj dnes tisíce ľudí zavrhujú svetlo pravdy Božieho Slova, pretože nie je v súlade s ich skutkami a ich prirodzenými sklonmi. Ľudia podnietení satanom pochybujú o Božom Slove a rozhodujú sa podľa vlastného nezávislého úsudku. Tmu milujú viac než svetlo, čím ohrozujú sami seba. Tí, čo sa nad Kristovými slovami pohoršovali, nachádzali k tomu stále viac dôvodov, až sa celkom odvrátili od pravdy a života. Podobne je to aj dnes. Boh nechce odstrániť každú námietku, ktorú prízemne zmýšľajúce srdce uvádza proti jeho pravde. Tým, čo odmietajú prevzácne lúče svetla, ktoré im mohli presvietiť temnotu, tajomstvá Božieho Slova zostanú navždy tajomstvami. Pravda im je skrytá. Blúdia v temnote a nevedia, že im hrozí blízka záhuba.

Z temena Olivového vrchu Kristus pozoroval svet v perspektíve stáročí a jeho slová sa vzťahujú na každého, kto zľahčuje varovný hlas Božej milosti. Nech si ktokoľvek, ak pohŕdaš jeho láskou, oslovuje ťa dnes. Ty, práve ty, by si mal poznať, čo ti slúži na pokoj. Možno nemáš slzy, aby si plakal nad sebou, preto miesto teba trpko plače Kristus. Možno sa už aj pri tebe prejavuje osudná zatvrdilosť srdca, ktorá zničila farizejov. Každý dôkaz Božej milosti, každý lúč nesebeckého svetla človeka buď obmäkčuje a pokoruje, alebo ho v beznádejnej nekajúcnosti zatvrdzuje. 

Kristus predvídal, že Jeruzalem zostane neoblomne nekajúcny, a predsa zodpovednosť za všetku vinu a následky zavrhnutia milosti nesie mesto samo. Tak bude s každým, kto pôjde jeho cestou. Hospodin hovorí: „Z teba je tvoja záhuba, Izrael.“ „Počuj zem: Ajhľa, ja privediem pohromu na tento ľud, ovocie to ich úmyslov, veď na moje slová nepočúvali a opovrhli mojím učením“ (Hoz 13,9; Jer 6,19).