65. Chrám znova vičistený

Kristus hneď na začiatku svojej verejnej činnosti vyhnal z chrámu tých, čo ho svojím kupčením znesväcovali, a jeho prísny a nekompromisný zásah naháňal týmto ziskuchtivým prospechárom hrôzu. Na konci svojho pôsobenia prišiel znova do chrámu a videl, že toto posvätné miesto je ešte viac zneuctené. Situácia bola všeobecne horšia než predtým. Vonkajšie chrámové nádvorie sa podobalo dobytčiemu trhu. Do ručania zvierat a prenikavého cinkotu peňazí miesili sa vášnivé hlasy rozhádaných kupcov a predavačov a nechýbali tu ani hlasy mužov svätého povolania. Chrámoví hodnostári sami kupovali, predávali a menili peniaze. Ziskuchtivosť ich posadla natoľko, že pred Bohom neboli o nič lepší než zlodeji.

Kňazi a starší si málo uvedomovali vážnosť svojej posvätnej služby. Pri každej Veľkej noci a pri Sviatku stánkov zabíjali tisíce zvierat a kňazi vylievali ich krv na oltár. Obetovanie krvi bolo u Židov tak bežné, že sa im takmer strácala skutočnosť, že všetok tento krvavý ceremoniál bol následkom hriechu. Nepochopili, že šlo o symbol krvi drahého Božieho Syna, ktorá mala byť preliata na záchranu sveta, a že tieto obete mali usmerniť pozornosť ľudí k ukrižovanému Vykupiteľovi.

Ježiš hľadel na nevinné obete a pozoroval, ako Židia zneužívali tieto slávnostné zhromaždenia na prelievanie krvi a s ním spojenú krutosť. Miesto úprimnej kajúcnosti rozhojnili obete zvierat, ako keby Boha mohla uctiť bezduchá ceremoniálna služba. Srdcia kňazov a starších zatvrdilo sebectvo a lakomstvo. Samotné symboly predstavujúce Božieho Baránka sa stali predmetom zisku. Tým sa posvätnosť obetnej služby medzi ľudom značne znevážila. Ježiš bol rozhorčený; vedel, že kňazi a starší si budú práve tak málo vážiť jeho krv, ktorú obetuje za hriechy sveta, ako si nevážia ustavičný prúd krvi zvierat.

Kristus hovorieval ústami prorokov práve proti týmto neporiadkom. Samuel to pripomína: „Má vari Hospodin takú záľubu v zápaloch a zábitkoch ako v poslušnosti voči hlasu Hospodinovmu? Hľa, poslušnosť je lepšia ako obeť a počúvanie lepšie ako tuk baranov“ (1 Sam 15,22). Izaiáš, ktorý prorocky videl odpadnutie Židov, oslovil ich ako vládcov Sodomy a Gomory: „Počujte slovo Hospodinovo, kniežatá Sodomy, naslúchajte učenie nášho Boha, ľud Gomory! Načo mi množstvo vašich obetí? - hovorí Hospodin. Sýty som zápalov a baranov i tuku z kŕmnych teliat, ani krv juncov, jahniat a kozlov nemám v obľube. Keď sa prichádzate ukazovať predo mnou, kto vás žiadal, aby ste šliapali moje nádvoria?“ (Iz 1,10-12). „Umyte sa, očisťte sa, odstráňte svoje zlé skutky spred mojich očí! Prestaňte zle robiť, učte sa dobre robiť, hľadajte právo, ujímajte sa utláčaného, prisudzujte právo sirotám, zastávajte sa vdov“ (Iz 1,16.17).

Teraz ich naposledy varoval sám ten, ktorý kedysi hovorieval touto prorockou rečou. Proroctvo sa splnilo a ľudia vyhlásili Ježiša za izraelského kráľa. Ježiš prijal túto ich poctu ako kráľ. Musí teda podľa toho aj konať. Vedel, že jeho snaha o vyššiu úroveň kňazského poslania bude márna; no aj tak musí dokončiť svoje dielo a neveriacemu ľudu podať dôkaz svojho božského poslania.

Ježiš sa znova prísne podíval na znesvätené chrámové nádvorie. Oči všetkých sa upreli na neho. Kňaz i starší, farizej i pohan hľadeli s údivom a bázňou na toho, ktorý stál pred nimi v majestáte nebeského Kráľa. Jeho ľudským zjavom presvitalo božstvo a zdobilo ho nevídanou dôstojnosťou a slávou. Tí najbližší cúvli, pokiaľ to len v návale šlo. Okrem niekoľkých učeníkov Spasiteľ tu zostal sám, všetko zmĺklo. Hlboké ticho sa zdalo byť neznesiteľným. Kristus prehovoril mohutným, akoby hromovým hlasom: „Môj dom sa bude volať domom modlitby, ale vy z neho robíte pelech lotrov“ (Mat 21,13). Jeho hlas sa rozliehal chrámovými priestormi ako hlas trúby. Výraz nespokojnosti v jeho tvári pripomínal spaľujúci oheň. Rázne rozkázal: „Odneste to!“ (Ján 2,16).

Pred tromi rokmi sa predstavitelia chrámu hanbili, že na Ježišov príkaz utiekli. Potom sa divili, ako mohli len tak bez slova uposlúchnuť tohto obyčajného, skromného človeka. Usúdili, že ak ich dôstojnosť nemá utrpieť ujmu, nič podobné sa už nesmie stať. No teraz sa vyľakali ešte viac a jeho príkaz poslúchli skôr než predtým. Nik sa neodvažoval pochybovať o jeho moci. Kňazi a predavači utekali z jeho prítomnosti a vyháňali svoj dobytok.

Cestou z chrámu stretávali mnohých, čo privádzali svojich chorých k veľkému Lekárovi. Viacerí z nich sa vrátili, keď počuli, čo sa deje. Nechceli sa stretnúť s tým, pred ktorého pohľadom utekali kňazi a starší. Väčšina z nich sa však predrala týmto náhlivým davom k tomu, ktorý bol ich jedinou nádejou. Keď zástup utiekol z chrámu, mnohí zostali v úzadí. K nim sa pripájali práve prichádzajúci. Chrámové nádvorie opäť zaplnili chorí a zomierajúci a Ježiš im znova slúžil. 

Kňazi a starší sa po chvíli odvážili prísť znova do chrámu. Keď sa upokojili, pozorne sledovali, čo Ježiš urobí ďalej. Nazdávali sa, že zasadne na Dávidov trón. Keď sa potichu vrátili do chrámu, počuli, ako muži, ženy a deti chvália Boha. To, čo uvideli, ich ohromilo. Chorí boli uzdravení, slepí opäť videli, hluchým bol vrátený sluch a chromí od radosti poskakovali. Najviac sa tešili deti. Ježiš ich uzdravil, bral ich do náručia a prijímal bozky ich vďačnej lásky. Keď potom učil ľud, niektoré z nich mu v náručí zaspali. Detské hlasy mu teraz radostne prevolávali na slávu. Opakovali: „Hosanna,“ ktoré počuli predchádzajúceho dňa, a víťazoslávne mávali palmovými vetvami. Z chrámu sa ozývalo volanie: „Požehnaný, kto prichádza v mene Hospodinovom!“ „Ajhľa, tvoj kráľ prichádza k tebe, spravodlivý a plný spásy“ (Ž 118,26; Zach 9,9). „Hosanna Synovi Dávidovmu!“ (Mat 21,15).

Predstaviteľov chrámu tieto prejavy šťastia a spontánnej radosti urážali. Chceli ich všemožne prekaziť. Ľudí upozorňovali, že šantenie detí a ich radostný pokrik znesväcuje Boží dom. Keď však videli, že ich slová na ľud nepôsobia, obrátili sa na Krista: „Počuješ, čo títo hovoria?“ No Ježiš im odpovedal: „Pravdaže! Nikdy ste nečítali: Z úst nemluvniat a kojencov pripravil si si chválu?“ (Mat 21,16). Podľa proroctva mal byť Kristus vyhlásený za kráľa, a to sa muselo naplniť. Keďže kňazi a starší Izraela odmietli zvestovať jeho slávu, Boh si za svedkov povolal deti. A keby aj deti boli umĺkli, potom by Spasiteľovu slávu zvestovali chrámové stĺpy.

Farizeji boli celkom zmätení a zúfalí. Rozkazoval tu ten, ktorého nemohli zastrašiť. Ježiš zaujal postavenie predstaviteľa chrámu. Nikdy predtým neprejavil takú zvrchovanú moc. Nikdy predtým neboli jeho slová a skutky tak závažné. V Jeruzaleme vykonal mnoho zázračných divov, no nikdy predtým tak slávnostne a dojímavo. Kňazi a starší sa neodvážili správať sa voči nemu nepriateľsky pred ľudom, ktorý bol svedkom jeho zázračných skutkov. Aj keď ich jeho odpoveď nahnevala a zmiatla, onoho dňa už nemohli nič urobiť.

Nasledujúceho rána veľrada opäť zvažovala, aký postoj má k Ježišovi zaujať. Pred tromi rokmi žiadali od neho dôkaz, že je Mesiáš. Odvtedy vykonal v celej krajine mnoho veľkých divov. Uzdravil chorých, zázračne nasýtil tisíce ľudí, chodil po vode a utíšil rozbúrené more. Opätovne čítal v ľudských srdciach ako v otvorenej knihe. Vyháňal démonov a kriesil mŕtvych. Poprední muži mali dôkaz jeho mesiášstva. Teraz už nežiadali znamenie jeho moci; skôr chceli počuť nejaký výrok či vyhlásenie, na základe ktorého by ho potom odsúdili.

Vrátili sa do chrámu, kde učil, a začali sa ho vypytovať: „Akou mocou to robíš? A kto ti dal túto moc?“ Nazdávali sa, že sa odvolá na Boha. Také tvrdenie chceli rozhodne vyvrátiť. No Ježiš sa ich protiotázkou spýtal na niečo zdanlivo iné a od ich odpovede závisela jeho odpoveď. Povedal: „Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?“ (Mat 21,23.25). Kňazi videli, že z rozpakov si nepomôžu nijakým chytráctvom. Ak povedia, že Jánov krst bol z neba, Kristus ich usvedčí z nedôslednosti. Povie: „Prečo ste mu neuverili?“ Ján predsa svedčil o Kristovi: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1,29). Ak uverili Jánovmu svedectvu, ako mohli popierať Kristovo mesiášstvo? Keby sa priznali, že Jánovmu posolstvu pripisujú ľudský pôvod, vyvolali by proti sebe búrku nevôle, pretože Jána pokladali všetci za proroka.

Zástup napäto čakal na rozhodnutie. Ľudia vedeli, že Jánovo poslanie kňazi formálne uznávajú, a očakávali, že jeho božský pôvod bez váhania potvrdia. Kňazi sa však pri rozhovore medzi sebou zhodli na tom, že sa neprezradia. Pokrytecky prehlásili: „Nevieme“. On im potom povedal: „Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím“ (Mat 21,27).

Zákonníci, kňazi a starší umĺkli. Stáli tu zamračení, sklamaní a neodvažovali sa už od Krista nič vyzvedať. Svojou zbabelosťou a nerozhodnosťou do značnej miery stratili na úcte medzi ľudom, ktorý to všetko pozoroval a v duchu sa z porážky týchto pyšných, samospravodlivých mužov úprimne tešil.

Všetky Kristove slová a skutky mali hlboký význam, pretože ich vplyv sa po jeho ukrižovaní a nanebovstúpení ešte posilnil. Mnohí z tých, čo úzkostlivo čakali na výsledok diskusie s Ježišom, stali sa nakoniec jeho učeníkmi, pretože slová onoho dňa ich pritiahli k nemu. Nikdy nemali zabudnúť na udalosť z chrámového nádvoria. Pri rozhovore bol príznačný rozdiel medzi Ježišom a veľkňazom. Pyšný hodnostár chrámu mal na sebe drahé ozdobné rúcho. Na hlave mal skvostný turban. Svojím správaním i vekom, prešedivenými vlasmi a dlhou striebornou bradou pôsobil majestátne. Svojím zjavom vzbudzoval posvätnú úctu prítomných. Kristus, Majestát neba, stál pred touto vznešenou osobnosťou bez okázalej nádhery. Bol len obvykle oblečený, v tvári pobledlý s výrazom pokojného smútku; no aj tak prezrádzala dôstojnosť a dobrotu, bola teda opakom veľkňazovho pyšného, sebavedomého a mrzutého výzoru. Mnohí z tých čo počuli Ježišove slová a videli jeho činy v chrámovom nádvorí prijali do srdca tohto Božieho proroka. Len čo sa však verejná mienka začala prikláňať k nemu, zvýšila sa aj nenávisť kňazov k Ježišovi. Ich nástrahám unikal síce uvážlivo, čo bolo ďalším dôkazom jeho božstva, to však ich hnev ešte viac roznecovalo. 

Kristus v sporoch s rabínmi nemával v úmysle svojich odporcov ponížiť. Neradoval sa z ich tiesnivého postavenia. Mal pre nich významné poučenie. Jeho nepriatelia boli obvykle odzbrojení tým, že padli do osídla, ktoré chystali jemu. Svojím priznaním, že o pôvode Jánovho krstu nič nevedia, poskytli mu príležitosť, aby im pohotovo poukázal na ich skutočný stav a k mnohým varovným radám z minulosti pripojil ďalšiu.

Povedal: „Čo myslíte? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: Syn môj, choď dnes pracovať na vinicu. Ale ten mu odpovedal: Nechce sa mi. Neskôr to však oľutoval a šiel. Prišiel teda k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: Idem, pane, ale nešiel. Kto z tých dvoch splnil otcovu vôľu?“ (Mat 21,28-31).

Táto náhla otázka prekvapila jeho poslucháčov. Pozorne sledovali podobenstvo a okamžite odpovedali: „Ten prvý.“ Ježiš sa na nich uprene zadíval a s krajnou vážnosťou im povedal: „Amen, hovorím vám, že colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo Ján k vám prišiel cestou spravodlivosti, no neuverili ste mu, ale colníci a neviestky mu uverili. Vy ste to videli, ale ani potom ste neprejavili ľútosť a neverili ste mu“ (Mat 21,32).

Kňazi a starší museli dať správnu odpoveď na Kristovu otázku, a tým vyjadriť súhlas s konaním prvého syna. Tento syn predstavoval publikánov, ktorými farizeji pohŕdali a ktorých nenávideli. Publikáni o zásady mravnosti nedbali. Boli skutočnými priestupníkmi Božieho zákona; svojím životom krajne odporovali Božím požiadavkám. Boli to ľudia nevďační a neposvätení; akúkoľvek výzvu k práci na vinici Pánovej bezočivo odmietli. Keď však prišiel Ján a hlásal potrebu pokánia a krstu, publikáni prijímali jeho slovo a dali sa pokrstiť.

Druhý syn znázorňoval popredných vodcov židovského národa. Niektorí z farizejov sa kajali a prijali Jánov krst, ale vodcovia nechceli uznať, že prišiel od Boha. Jeho varovné a karhavé slová neprebudili v nich túžbu po náprave, „ale farizeji a zákonníci odmietli Boží zámer, keď neprijali jeho krst“ (Luk 7,30). Pohrdli jeho posolstvom. Ako druhý syn, ktorý povedal: „Áno, pane,“ a nešiel, aj kňazi a starší naoko poslúchli, ale neboli poslušní. Boli okázalo zbožní, tvrdili, že Boží zákon zachovávajú, no šlo im len o zdanlivú poslušnosť. Farizeji tupili publikánov a zlorečili im ako ľuďom krajne bezbožným; oni však svojou vierou a skutkami dokázali, že do Božieho kráľovstva predchádzajú aj samospravodlivých, veľmi osvietených mužov, ktorých skutky nezodpovedajú vyznaniu. 

Kňazi a starší nechceli počuť tieto ostré pravdy; ticho vyčkávali, kedy Ježiš povie niečo, čo by mohli obrátiť proti nemu; no pritom museli vypočuť ďalšie slová.

Kristus povedal: „Počujte iné podobenstvo! Bol raz hospodár, ktorý vysadil vinicu, ohradil ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby mu prevzali úrodu. Ale vinohradníci pochytali jeho sluhov a jedného zbili, druhého zabili a ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale urobili im takisto. Napokon k nim poslal svojho syna, pretože si myslel: Iste budú mať rešpekt pred mojím synom. Pri pohľade na syna si však vinohradníci povedali: Toto je dedič! Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše. Chytili ho, vyhodili von z vinice a zabili. Keď potom príde majiteľ vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“ (Mat 21,33-40).

Ježiš to povedal všetkým prítomným, ale odpovedali kňazi a poprední muži: „Zlých bez milosti zničí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odvádzať úrodu“ (Mat 21,41). Predstavitelia spočiatku nepostrehli zmysel tohto podobenstva. Čoskoro však zistili, že sa sami odsúdili. Hospodárom podľa podobenstva bol sám Boh. On bol majiteľom vinice židovského národa, a on ju ohradil plotom Božieho zákona. Hliadková veža predstavovala chrám. Majiteľ vinice ju všemožne pripravil na dobrý zber úrody. Hovorí: „Čože ešte bolo treba spraviť na mojej vinici, čo by som nebol na nej urobil?“ (Iz 5,4). Tým je znázornená Božia neúnavná starostlivosť o Izrael. Ako mali vinári hospodárovi načas odovzdať plody vinice, podobne mu mal aj Boží ľud vzdávať patričnú česť životom, ktorý zodpovedá prednostiam svätého povolania. No ako vinári zabili služobníkov, ktorých hospodár posielal k nim po ovocie, tak Židia zabíjali prorokov, ktorí z Božieho poverenia vyzývali ľudí k pokániu. Zabíjali ich jedného za druhým. Potiaľ im podobenstvo bolo jasné, ale nemenej zrejmé bolo aj to ďalšie. V milovanom synovi, ktorého hospodár nakoniec poslal k svojim neposlušným vinohradníkom a ktorého oni tiež chytili a zabili, kňazi a poprední muži poznali Ježiša a jeho blízky koniec. Veď už vtedy boli pripravení zabiť toho, ktorého im Otec poslal ako poslednú výzvu. V odplate, ktorá stihla nevďačných vinohradníkov, bola znázornená záhuba tých, čo sa pričinili o Kristovu smrť.

Spasiteľ na nich súcitne hľadel a pokračoval: „Nikdy ste nečítali v Písmach: Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa uholným kameňom. Pán to urobil a je to divné v našich očiach? Preto vám vravím, že sa vám odoberie Božie kráľovstvo a dá sa národu, ktorý bude prinášať jeho úrodu. Kto padne na ten kameň, doláme sa, a na koho on padne, rozmliaždi ho“ (Mat 21,42-44).

Židia si toto proroctvo často opakovali v synagógach a vzťahovali ho na prichádzajúceho Mesiáša. Kristus bol uholný kameň židovského národa a celého plánu spasenia. Tento základný kameň židovskí stavitelia, kňazi a poprední muži Izraela práve teraz zavrhovali. Spasiteľ ich upozornil na tieto proroctvá, aby im názorne ukázal ich nebezpečenstvo. Všemožne sa im snažil objasniť podstatu toho, čo chceli vykonať.

Jeho slová mali ešte ďalší zámer. Kristus chcel, aby na otázku: „Keď potom príde majiteľ vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“ odpovedali práve tak, ako odpovedali. Sami nad sebou mali vysloviť súd. Napriek všetkým varovaniam sa nekajali, čím spečatili svoju záhubu. Spasiteľ im chcel pripomenúť, že túto záhubu si pripravili sami; chcel im ukázať, že Božia spravodlivosť ich zaslúžene zbavuje národných predností, čo môže končiť nielen zničením chrámu a mesta, ale rozohnaním celého národa.

Poslucháči pochopili toto varovanie. Kňazi a starší boli napriek vlastnému súdu nad sebou pripravení splniť obraznú reč: „Toto je dedič! Poďte, zabime ho.“ „Len sa báli zástupov, lebo ony ho pokladali za proroka“ (Mat 21,46). Verejná mienka stála totiž za Kristom.

Pripomienkou proroctva o zavrhnutom kameni dotkol sa Kristus skutočnej udalosti z dejín Izraela. Príbeh súvisel s výstavbou prvého chrámu. Aj keď sa to týkalo hlavne času Kristovho prvého príchodu, teda najmä Židov, poučné je to aj pre nás. Pri výstavbe Šalamúnovho chrámu veľké kamene, potrebné do základov a múrov, dostávali svoju konečnú úpravu priamo v kameňolome. Keď ich priviezli na stavenisko, remeselníci ich nemuseli opracovávať a mohli ich hneď použiť. Vtedy priviezli aj zvláštny kameň, neobvykle veľký, určený do základu, no remeselníci nemohli preň nájsť miesto a odvrhli ho. Nepoužitý tu len zavadzal. Dlho tu zostával ako kameň zavrhnutý. Keď však stavitelia zakladali uhol, dlho hľadali dostatočne veľký, podporný a pre toto významné miesto vhodný kameň, ktorý by uniesol patričnú záťaž. Nerozvážnou voľbou sa mohla ohroziť bezpečnosť celej stavby. Museli vyhľadať kameň, ktorý by bol odolný voči slnku, mrazu a búrke. Ľudia v rôznych dobách používali rozličné kamene, tie sa však pod veľkou ťarchou obvykle rozdrvili; iné zasa neznášali poveternostné zmeny. Stavitelia si nakoniec všimli zavrhnutý kameň. Bez najmenšej trhlinky odolával povetriu, slnku i búrke. Odborníci tento kameň preskúmali. Obstál vo všetkých uskutočnených skúškach. Zostávala len skúška posledná. Ak znesie silný tlak, použijú ho za uholný kameň. Skúsili to. Kameň vydržal; preniesli ho na určené miesto, na ktoré presne zapadol. V prorockom videní Izaiáš spozoroval, že tento kameň predstavuje Krista. Hovorí: „Hospodina mocností pokladajte za svätého, nech je on vaším postrachom a ľakom. On bude svätyňou, kameňom úrazu a skalou potknutia pre oba domy Izraela. Pascou a osídlom pre obyvateľov Jeruzalema. Mnohí sa potknú oň a padnú a roztrieštia sa, zamocú a chytia sa“ (Iz 8,13-15). V prorockom videní prvého adventu Izaiáš pozoroval, že Kristus bude musieť znášať prieskum a skúšky symbolického uholného kameňa Šalamúnovho chrámu. „Preto takto vraví Hospodin, Pán: Ajhľa, ja kladiem na Sione kameň, kameň osvedčený, vzácny, uholný kameň, pevne založený: Kto verí, nebude zahanbený!“ (Iz 28,16).

Boh vo svojej nekonečnej múdrosti vybral základný kameň a položil ho sám. Nazval ho kameňom „pevne založeným“. Celý svet môže naň položiť svoje bremeno a utrpenie; tento kameň to všetko unesie. Celkom bezpečne možno na ňom stavať. Kristus je tým „kameňom osvedčeným“. Tí, čo dúfajú v neho, nebudú sklamaní. Tento kameň bol podrobený každej skúške. Vydržal záťaž Adamovej viny i viny jeho potomstva; víťazne obstál v náporoch mocností zla. Niesol bremeno všetkých kajúcnych hriešnikov. Hriešne srdce našlo v Kristovi pomoc. On je prepevný základ. Bezpeční sú všetci, čo sa naňho spoliehajú.

Izaiášovo proroctvo nazýva Krista pevným základom i kameňom úrazu. Apoštol Peter z vnuknutia Ducha Svätého napísal celkom jasne, komu je Kristus základným kameňom a komu kameňom úrazu: „Keď ste okúsili aký dobrý je Pán, prichádzajte k nemu, živému kameňu, ktorý ľudia síce zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny, a dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista. Preto je v Písme: Hľa, kladiem na Sione kameň uholný, vyvolený a vzácny; kto v neho verí, nebude zahanbený. Vám teda, ktorí veríte, je na česť; pre tých však, čo neveria: Kameň čo stavitelia zavrhli, sa stal kameňom uholným, kameňom úrazu a skalou pohoršenia. Oni naň narážajú, lebo neveria slovu“ (1 Pet 2,3-8).

Kristus je pre veriacich ľudí pevný základ. Oni sa pri páde na túto skalu lámu. Tým je znázornená povoľnosť Kristovi a viera v neho. Padnúť na túto skalu a rozbiť sa znamená zrieknuť sa vlastnej spravodlivosti a ísť ku Kristovi v pokore dieťaťa, ľutovať svoje prestúpenia a veriť v jeho odpúšťajúcu lásku. Vo viere a poslušnosti smieme tiež budovať na Kristovi ako na svojom základe.

Na tomto živom kameni môžu rovnako budovať Židia i pohania. To je jediný základ, na ktorom môžeme bezpečne stavať. Je dosť veľký a pevný, aby uniesol záťaž a bremená celého sveta. A ktokoľvek, spojený s Kristom, tým živým Kameňom, buduje na tomto základe, sám sa stáva živým kameňom. Mnohí ľudia sa otesávajú, zjemňujú a okrášľujú vlastným úsilím, ale nemôžu sa stať „živými kameňmi“, pretože nie sú spojení s Kristom. Bez tohto spojenia nikto nemôže byť spasený. Bez Kristovho života v nás neodoláme búrke pokušenia. Naše večné blaho závisí od prepevného základu. Mnohí dnes budujú na nepreskúmaných základoch. Keď potom prídu dažde, strhnú sa búrky a záplavy, ich dom padne, pretože nebol zbudovaný na večnej skale, na uholnom kameni, Ježišovi Kristovi.

Tým, čo „naň narážajú, lebo neveria slovu“, Kristus je skalou pohoršenia. Ale „kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným“. Ako onen zavrhnutý kameň aj Kristus vo svojom pozemskom poslaní znášal opovrhnutie a potupu. Bol „opovrhnutý a opustený ľuďmi, muž bolestí, ktorý poznal nemoci; opovrhnutý bol a nevážili sme si ho“ (Iz 53,3). Blízko bol však čas jeho oslávenia. Vzkriesením z mŕtvych bol označený za „Božieho Syna v moci“ (Rim 1,4). Pri svojom druhom príchode zjaví sa ako Pán neba i zeme. Tí, čo ho teraz hodlali ukrižovať, uznajú jeho moc. Pred celým vesmírom sa zavrhnutý kameň stane uholným kameňom.

„A na koho on (kameň) padne, rozmliaždi ho“ (Mat 21,44). Ľud, ktorý zavrhol Krista, mal čoskoro byť svedkom zničenia svojho mesta i celého národa. Jeho sláva mala byť ponížená a akoby vetrom odviata. A čo bolo príčinou tejto záhuby Židov? Bola to skala, na ktorej mali stavať a byť v bezpečí. Bola to Božia dobrota, ktorou pohrdli, spravodlivosť, ktorú odmietli, milosrdenstvo, ktoré zľahčili. Ľudia odporovali Bohu a všetko, čo im malo slúžiť na spasenie, urýchlilo ich záhubu. Všetko, čo Boh určil pre život, slúžilo im na smrť. Keď Židia ukrižovali Krista, spečatili zničenie Jeruzalema. Krv preliata na Golgote, stala sa im bremenom, ktoré ich strhlo do časnej i večnej záhuby. Podobne tomu bude aj vo veľký deň posledného súdu, keď odsúdenie padne na tých, čo pohrdli Božou milosťou. Kristus, ich Skala pohoršenia, im potom bude vrchom odplaty. Sláva jeho tváre bude pre spravodlivých životom, pre bezbožných spaľujúcim ohňom. Hriešnik bude zničený preto, že pohrdol Božou láskou a jeho milosťou. 

Mnohými príkladmi a opätovným varovaním upozorňoval Ježiš Židov na následky zavrhnutia Božieho Syna. Podobne oslovoval vo všetkých dobách tých, čo ho nechcú prijať za svojho Vykupiteľa. Patrí im každé varovné slovo. Znesvätený chrám, neposlušný syn, nevďační vinohradníci, povyšovační stavitelia sú výstižným obrazom skúsenosti každého hriešnika. Ak sa nebude kajať, stihne ho podobný údel.