67. Beda farizejom

Bol posledný deň, čo Ježiš učil v chráme. Pozornosť všetkých v Jeruzaleme zhromaždených sa obrátila na neho. Ľudia sa tiesnili v chrámovom nádvorí, pozorovali priebeh debaty a dychtivo sledovali jeho slová. Nikdy predtým nič podobné nevideli. Stál tu mladý Galilejčan bez pozemskej slávy a kráľovskej hodnosti. Okolo neho boli skvostne oblečení kňazi, poprední muži v slávnostných rúchach so stavovskými odznakmi i zákonníci so zvitkami v rukách, na ktoré sa často odvolávali. Ježiš stál pred nimi pokojne a s kráľovskou dôstojnosťou. Obdarený nebeskou mocou uprene hľadel na svojich odporcov, ktorí zavrhovali jeho učenie, pohŕdali ním a najradšej by ho boli pripravili o život. Márne sa už toľkokrát pokúšali zákerne ho chytiť a odsúdiť. Čistou a jasnou pravdou stále znova odrážal bludné názory kňazov a farizejov. Týmto vodcom vyložil ich skutočný stav a upozornil ich na trest, ktorý ich určite stihne, ak zotrvajú vo svojich prevrátených skutkoch. Krajne úprimne ich varoval. Kristus však musel splniť ešte niečo iné. Čakal ho ďalší zámer.

Záujem ľudí o Krista a jeho dielo stále rástol. Jeho učenie ľudí vábilo, ale aj veľmi narúšalo ich predstavy. Ľudia si vážili kňazov a rabínov pre ich vzdelanosť a okázalú zbožnosť. Vo všetkých náboženských záležitostiach sa vždy poslušne podriaďovali ich autorite. Teraz však videli, že títo ľudia sa snažia znevážiť Ježiša, učiteľa, ktorého cnosť a poznanie bolo tým výraznejšie, čím viac naňho útočili. V zamračených tvárach kňazov a starších pozorovali porážku a rozpaky. Divili sa, že poprední muži nechceli uveriť v Ježiša, keď jeho učenie je tak jasné a jednoduché. Sami sa nevedeli rozhodnúť. Úzkostlivo pozorovali správanie tých, ktorých rady vždy prijímali.

Kristus svojimi podobenstvami chcel varovať popredných mužov a poučiť ľud, ktorý ho ochotne počúval. Bolo však treba prehovoriť ešte jasnejšie. Ľudí zotročovala úcta k tradíciám, slepá dôvera v nehodných kňazov. Kristus musel zlomiť tieto okovy. Bolo treba dôkladne obnažiť povahu kňazov, vodcov a farizejov.

Povedal: „Na Mojžišovu stolicu zasadli zákonníci a farizeji. Robte teda a zachovávajte všetko, čo vám hovoria, ale podľa ich skutkov nerobte, lebo hovoria, ale nerobia“ (Mat 23,2.3). Zákonníci a farizeji tvrdili, že majú podobne božskú moc ako Mojžiš. Ako vykladači zákona a sudcovia ľudu pokladali sa za jeho dôstojných nástupcov, pritom požadovali od ľudí krajnú úctu a poslušnosť. Ježiš radil svojim učeníkom, aby robili to, čo rabíni učia podľa zákona, ale aby sa neriadili ich príkladom. Oni sami totiž nežili podľa toho, čo učili.

Mnohé z ich učenia odporovalo Písmu. Ježiš povedal: „Zväzujú ťažké bremená, ktoré nemožno uniesť a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami nechcú ani prstom pohnúť“ (Mat 23,4). Farizeji vyžadovali zachovávanie mnohých pravidiel, ktoré boli odvodené z tradície a nerozumne obmedzovali osobnú slobodu. Výkladom určitých častí zákona ukladali ľudu také povinnosti, ktoré sami tajne prehliadali a ktorým sa aj zámerne vyhýbali.

Svoje hlavné poslanie videli v okázalej zbožnosti. Nič nebolo príliš sväté, aby neslúžilo tomuto cieľu. Boh povedal Mojžišovi o svojich prikázaniach: „Priviaž si ich ako znamenie na ruku, budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami“ (5 Moj 6,8). Tieto slová majú hlboký význam. Ak človek uvažuje o Božom slove a ak podľa neho žije, zušľachťuje sa mu povaha. Zásady Božieho zákona sa prejavia v spravodlivom a súcitnom konaní. Človek nepodľahne úplatkom a rôznemu inému zvodnému pokušeniu. Jeho ruky budú konať skutky lásky a milosrdenstva. Oči uprené na ušľachtilý cieľ budú jasné a úprimné. Výrazný obličaj a výrečné oči budú svedčiť o čistej povahe toho, kto miluje a váži si Božie slovo. To všetko si však Židia v Kristovej dobe neuvedomovali. Príkaz, ktorý dostal Mojžiš, chápali ako povinnosť nosiť prikázania Písma zjavne na sebe. Preto si ich vypísali na pergamenové pásy a nimi obväzovali hlavu a zápästie. Tým im však Boží zákon neprenikol hlbšie do mysle a srdca. Tieto pergameny boli len znamením pútajúcim pozornosť ľudu. Šlo im o okázalú zbožnosť, ktorá v ľuďoch prebúdza úctu. Ježiš však zasadil tvrdú ranu tejto márnomyseľnej pretvárke.

„Všetky svoje skutky konajú len preto, aby ich ľudia videli. Rozširujú svoje modlitebné remienky a zväčšujú strapce na rúchach. Radi majú popredné miesta na hostinách a prvé sedadlá v synagógach, pozdravy na námestiach a aj to, keď ich ľudia volajú: Majstre! Vy sa však nedávajte volať: Majstre, lebo jeden je váš učiteľ a vy všetci ste bratia. Ani otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať vodcami, lebo jeden je váš Vodca, Kristus“ (Mat 23,5-10). Spasiteľ tu jasne odhalil ich sebeckú ctibažnosť, derúcu sa k mocenskému postaveniu, obnažil ich falošnú pokoru, pod ktorou sa skrývalo srdce plné lakomstva a závisti. Pri slávnostných príležitostiach si pozvaní hostia sadali podľa svojho postavenia a tí, ktorí dostali najprednejšie miesta, boli stredom pozornosti a zvláštnej priazne. Farizeji sa stále usilovali o túto poctu. Ježiš tieto zvyky odsudzoval.

Karhal aj márnivú túžbu po oslovení rabbi a majster. Taký titul podľa jeho slov nepatrí ľuďom, ale Kristovi. Kňazi, zákonníci, poprední muži, vykladači a prisluhovači zákona, sú predsa všetci bratia, deti jedného Otca. Ježiš pripomínal ľudu, aby vznešeným titulom nikomu nedávali právo ovládať svoje svedomie alebo presvedčenie.

Keby Kristus bol dnes na zemi v spoločnosti všelijakých „dôstojných“ alebo „velebných pánov“, neopakoval by to, čo povedal: „Nedávajte sa volať vodcami, lebo jeden je váš Vodca, Kristus“? Písmo hovorí o Bohu, že „sväté a hrozné je jeho meno“ (Ž 111,9). O kom z ľudí by sa toto dalo povedať? Ako málo múdrosti a spravodlivosti je v človekovi! Ako mnohí takto oslovovaní nesprávne predstavujú Božie meno a Božiu povahu! Ako často sa pod skvostným rúchom a za vznešeným a posvätným úradom skrýva svetská ctižiadosť, krutovláda a najpodlejšie hriechy! Spasiteľ dodal: „Najväčší z vás bude vaším služobníkom. Kto sa povýši, bude ponížený, a kto sa poníži, bude povýšený“ (Mat 23,11.12). Kristus opätovne pripomína, že pravá veľkosť sa meria mravnou hodnotou. Podľa nebeského hodnotenia povahová vznešenosť spočíva v činorodom živote pre blaho našich spolublížnych a v skutkoch lásky a milosrdenstva. Kristus, Kráľ slávy, bol služobníkom padlého človeka.

Ježiš povedal: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci. Zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi. Sami doň nevchádzate a tým, čo by chceli vojsť, nedovolíte“ (Mat 23,13). Kňazi a zákonníci prekrucovaním Písma zaslepovali tých, čo by bez nich boli poznali Kristovo kráľovstvo i vnútorný božský život, tak podstatne dôležitý pre skutočnú svätosť.

„Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Vyžierate domy vdov pod zámienkou dlhých modlitieb. Preto prepadnete prísnejšiemu súdu“ (Mat 23,14). Farizeji silne ovplyvňovali ľud a zneužívali to pre vlastné záujmy. Získavali dôveru zbožných vdov a za povinnosť im ukladali, aby svoj majetok obetovali na náboženské účely. Títo úskoční intrigáni sa potom zmocnili ich peňazí a používali ich pre vlastné ciele. Dlhými verejnými modlitbami a krajne okázalou zbožnosťou prikrývali svoju nepoctivosť. Kristus vyhlásil, že pre toto pokrytectvo ich stihne ťažší súd. Tá istá výčitka je aj dnes aktuálna; týka sa všetkých zdanlivo veľmi zbožných ľudí. Ich život je poškvrnený sebectvom a lakomstvom, aj keď to zakrývajú zdanlivou čistotou a načas sa snažia oklamať svojich spolublížnych. Boha však nemôžu oklamať. On číta každý zámer srdca a súdiť bude každého podľa skutkov.

Kristus neúprosne odsudzoval neprávosti; starostlivo však dbal, aby nezľahčil povinnosť človeka. Karhal sebectvo, ktoré vydieralo a zneužívalo vdovské dary. Súčasne však pochválil vdovu, ktorá priniesla svoj dar do Božej pokladnice. Ľudia síce mohli dar zneužiť, ale Boh darcu bohato požehnal.

Ježiš bol na nádvorí, kde boli pokladničné schránky, a pozoroval prichádzajúcich darcov. Mnohí boháči prinášali veľké obnosy a odkladali ich príliš okázalo. Ježišovi bolo smutno, no nič nepovedal o ich štedrých daroch. Jeho tvár zažiarila, keď videl váhavo pristupovať chudobnú vdovu, ktorá akoby sa bála, že ju niekto uvidí. Keď videla bohatých a pyšných vkladať dary, zaváhala, akoby sa ani neodvažovala ísť ďalej. No predsa by rada aspoň niečo obetovala pre to, čo milovala. Podívala sa na dar, čo mala v ruke. V porovnaní s tým, čo dávali iní, bol to dar veľmi nepatrný, no bolo to všetko, čo mala. Vo vhodnej chvíli rýchlo hodila svoje dva peniaze a náhle chcela odísť. Pritom však spozorovala, ako sa Ježiš na ňu uprene zadíval.

Spasiteľ pozval k sebe svojich učeníkov a upozornil ich na chudobnú vdovu. Potom počula slová uznania: „Verte mi, že táto chudobná vdova vhodila viac, ako všetci“ (Luk 21,3). Oči sa jej naplnili slzami radosti, keď pocítila, že jej skutok bol pochopený a ocenený. Mnohí by jej boli radili, aby si svoj nepatrný dar ponechala; v rukách blahobytných kňazov by sa stratil medzi toľkými hojnými darmi, ktoré padali do pokladnice. Ježiš však rozumel ženinej pohnútke. Verila, že chrámovú službu ustanovil Boh, a úzkostlivo dbala, aby niečím prispela. Urobila, čo mohla, a jej čin sa jej mal stať trvalým pamätníkom i radosťou vo večnosti. S darom dávala celé svoje srdce, hodnotu daru nevyjadroval peniaz, ale láska k Bohu a záujem o dielo, ktoré ju viedlo k tomuto činu. O tejto chudobnej vdove Ježiš povedal, že „ona zo svojej chudoby dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie“. Boháči obetovali zo svojej hojnosti, mnohí okázalo, ľuďom na obdiv. Ich hojné dary im nijako nechýbali a neboli na úkor ich pohodlného a prepychového života. Nebola to vlastne nijaká obeť a nebolo ju možné zrovnávať s cenou nepatrného daru vdovy.

Povahu našich činov určujú pohnútky, dávajú im pečať buď hanby, alebo vysokej mravnej ceny. U Boha nemá najvyššiu hodnotu to, čo každé oko vidí a každý jazyk chváli. Radostne splnené nepatrné povinnosti, skromné dary, ktoré nijako neohromujú a ktoré sa ľuďom môžu zdať bezvýznamné, Boh si často cení najviac. Srdce plné viery a lásky mu je drahšie než najvzácnejší dar. Nepatrný dar chudobnej vdovy predstavoval celé jej živobytie. Pre dielo, ktoré milovala, ochotne sa zriekla aj jedla a priniesla obeť dvoch drobných mincí. Urobila to vo viere, že nebeský Otec pozná jej veľkú biedu. Spasiteľ ju pochválil pre jej nesebeckosť a detinskú vieru.

Medzi chudobnými sú mnohí, ktorí chcú prejaviť svoju vďačnosť Bohu za jeho milosť a pravdu. Chcú podporiť jeho dielo spolu so zámožnejšími bratmi a sestrami. Nesmieme ich odmietnuť. Nech aj oni vložia svoj peniaz do nebeskej banky. Aj zdanlivo nepatrný obnos, prinesený z lásky k Pánovi, stáva sa posvätným darom, vzácnou obeťou, ktorú Boh s radosťou prijíma a požehnáva. 

Keď Ježiš povedal vdove, že „zo svojej chudoby dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie“, potom to bola pravda nielen o pohnútke, ale aj o následkoch jej daru. Tie „dve drobné mince, dovedna kvadrant“ (Mar 12,42) prispeli do Božej pokladnice oveľa viac než obnosy bohatých Židov. Vplyv onoho nepatrného daru možno prirovnať k počiatočne nepatrnému prúdu, ktorý sa v priebehu vekov rozhojňuje a prehlbuje. Tisícerým spôsobom prispel na pomoc chudobným a na rozšírenie evanjelia. Jej sebazapieravý príklad znova pôsobil na tisíce sŕdc v každej krajine a v každom čase. Vyzýval bohatých i chudobných a ich obete umocnili hodnotu jej daru. Božie požehnanie, ktoré spočinulo na nepatrnom dare vdovy, urobilo z neho prameň veľmi bohatý. Podobne je to s každým obetovaným darom a činom vykonaným z úprimnej túžby na Božiu slávu. Taký dar zodpovedá zámerom Všemohúceho. Nikto nevie zmerať jeho blahodarné následky.

Spasiteľ znova karhal zákonníkov a farizejov: „Beda vám, slepí vodcovia, ktorí hovoríte: Kto by prisahal na chrám, to nič nie je, ale kto by prisahal na chrámové zlato, to ho zaväzuje. Blázni a slepci, čože je väčšie: zlato či chrám, ktorý to zlato posväcuje? Alebo: Kto by prisahal na oltár, to nič nie je, ale kto by prisahal na dar na ňom, to ho zaväzuje. Slepci, čo je väčšie: dar alebo oltár, ktorý ten dar posväcuje?“ (Mat 23,16-19). Kňazi vykladali Božie požiadavky podľa svojich falošných a obmedzených predstáv. Nazdávali sa, že vedia spoznať odtiene rôznych hriechov, z ktorých podaktoré prehliadali a iné, azda bezvýznamné, pokladali za neodpustiteľné. Za peniaze zbavovali ľudí aj záväznosti sľubov. Za veľké sumy prehliadali niekedy aj ťažké zločiny. Inokedy títo kňazi a poprední muži prísne súdili celkom nepatrné priestupky.

„Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Dávate desiatky z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbali ste to, čo je závažnejšie v zákone: súd, milosrdenstvo a vernosť. Toto bolo treba robiť, ale tamto nezanedbávať“ (Mat 23,33). Týmito slovami Kristus opäť odsudzuje zneužívanie svätej povinnosti. Povinnosť samu tým nevylučuje. Prinášanie desiatkov ustanovil Boh a bolo v platnosti od najstarších čias. Abrahám, otec veriacich, dával desiatky zo všetkého, čo mal. Poprední židovskí muži uznávali záväznosť desiatkov, čo bolo správne, ale nepripúšťali, aby ich ľudia prinášali z vlastného presvedčenia. Pre každý prípad mali ľubovoľné pravidlo. Tieto požiadavky boli tak zložité, že nebolo možné plniť ich. Nikto nevedel, kedy urobil svojim povinnostiam zadosť. Pôvodné Božie ustanovenie bolo spravodlivé a rozumné, ale kňazi a rabíni urobili z neho neúnosné bremeno.

Všetko, čo Boh prikazuje, má svoj význam. Kristus zdôraznil povinnosť odovzdávať desiatky, ale poukázal na to, že nemožno zanedbávať povinnosti ostatné. Farizeji prinášali veľmi často desiatky zo záhradných bylín, ako je mäta, aníz a ruta; nebolo toho veľa a ľudia ich pokladali za úctyhodných pre ich presnosť a posvätnosť. Pritom však ich zbytočné obmedzenia tiesnili ľudí a marili úctu k Božiemu posvätnému ustanoveniu. Myseľ ľudí zamestnávali malichernosťami a odvracali ich pozornosť od právd podstatne dôležitých. Závažnejšie otázky zákona, ako je spravodlivosť, milosrdenstvo a pravda, zostávali zanedbané. Kristus povedal: „Toto bolo treba robiť, ale tamto nezanedbávať.“

Rabíni podobným spôsobom prekrúcali aj iné zákony. V Mojžišových príkazoch bolo zakázané jesť čokoľvek nečisté. Nebolo dovolené jesť mäso svíň či niektorých iných zvierat, asi preto, aby sa neznečisťovala krv a neskracoval život. Farizejom však toto - pôvodne Božie - obmedzenie nestačilo. Zachádzali do neoprávnených krajností. Medziiným prikazovali ľuďom preciedzať všetku používanú vodu, aby v nej nebol ani najdrobnejší hmyz, ktorý by sa dal zaradiť medzi nečisté zvieratá. Keď Ježiš porovnával tieto malicherné požiadavky so závažnosťou ich skutočných hriechov, povedal farizejom: „Slepí vodcovia, komára preciedzate, ale ťavu prehĺtate!“ (Mat 23,24).

„Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Podobáte sa obieleným hrobom, ktoré sa zvonku zdajú pekné, ale vnútri sú plné kostí mŕtvol a všelijakej nečistoty“ (Mat 23,27). Ako obielený a ozdobený hrob skrýval zahnívajúce zbytky, tak sa pod vonkajšou svätosťou kňazov a popredných mužov halila neprávosť. Ježiš pokračoval: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Staviate hrobky prorokom a zdobíte pomníky spravodlivým. Vravíte: Keby sme boli žili za dní našich otcov, neboli by sme s nimi prelievali krv prorokov. Takto sami proti sebe svedčíte, že ste synmi tých, čo vraždili prorokov“ (Mat 23,29-31). Židia veľmi horlivo zdobili hroby prorokov, aby vystavili na obdiv svoju úctu k nim. Nedbali však na ich posolstvá a varovné slová.

Za Kristových čias sa hrobom mŕtvych venovala poverčivá pozornosť a ich výzdoba si vyžadovala značné náklady. Pred Bohom to bola modloslužba. Ľudia svojím neprístojným uctievaním mŕtvych dávali najavo, že nemilujú Boha nadovšetko, ani svojich blížnych ako samých seba. Tú istú modloslužbu do značnej miery možno pozorovať aj dnes. Mnoho ľudí hriešne zanedbáva vdovy a siroty, chorých a chudobných, aby mohli stavať nákladné pomníky mŕtvym. Neuvážene vynakladajú na to čas, peniaze i námahu, pričom zanedbávajú povinnosti k živým - povinnosti, ktoré im Kristus jasne vymedzil. Farizeji stavali hroby prorokom, ozdobovali ich náhrobky a jeden druhému vraveli: „Keby sme boli žili za dní našich otcov, neboli by sme s nimi prelievali krv prorokov.“ Pritom sa však usilovali o zavraždenie Božieho Syna. To by malo byť poučením aj pre nás. Malo by nám to otvoriť oči, aby sme postrehli satanskú moc, ktorá odvracia myseľ od svetla a pravdy. Mnohí idú v šľapajach farizejov. Uctievajú tých, čo zomreli pre vieru. Divia sa slepote Židov, že zavrhli Krista. Ubezpečujú: Keby sme boli žili v jeho dobe, radostne by sme prijali jeho učenie; nikdy by sme sa neboli spolčili s tými, čo Spasiteľa zavrhli. Keď však poslušnosť Bohu vyžaduje sebazaprenie a pokoru, títo ľudia zapierajú svoje presvedčenie a odmietajú poslušnosť. Tým prejavujú toho istého ducha ako farizeji, ktorých Kristus odsudzoval.

Židia si veľmi málo uvedomovali strašnú zodpovednosť za to, že zavrhujú Krista. Odvtedy, čo bola preliata prvá nevinná krv, keď Kainova ruka zabila spravodlivého Ábela, opakovala sa tá istá tragédia s ešte väčšou ukrutnosťou. Proroci v každom čase brojili proti hriechom kráľov, vládcov i ľudu a oznamovali Božie posolstvo ako poslušní vykonávatelia Božej vôle aj za cenu života. Z pokolenia na pokolenie vŕšila sa miera hrozného trestu určeného tým, čo zavrhovali svetlo a pravdu. Kristovi nepriatelia si to teraz hromadili na vlastnú hlavu. Hriech kňazov a popredných mužov bol väčší než hriech predchádzajúcej generácie. Tým, že zavrhli Spasiteľa, vzali na seba zodpovednosť za krv všetkých spravodlivých zabitých od Ábela po Krista. Kalich ich neprávosti začínal pretekať. Čoskoro ich mal stihnúť odvetný súd. Ježiš ich na to varovne upozornil: „Aby prišla na vás všetka spravodlivá krv vyliata na zemi, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša, syna Barachiášovho, ktorého ste zavraždili medzi chrámom a oltárom. Amen, hovorím vám, to všetko príde na toto pokolenie“ (Mat 23,35.36). 

Zákonníci a farizeji, ktorí počúvali Ježiša, vedeli, že hovorí pravdu. Vedeli, ako bol zabitý prorok Zachariáš. Kým oznamoval Božiu varovnú zvesť, zradného kráľa sa zmocnila diabolská zloba a na jeho rozkaz bol prorok usmrtený. Jeho krv sa vpila do kamennej dlažby chrámového nádvoria a nebolo ju možno odstrániť; zostala svedkom proti odpadlému Izraelovi. Pokiaľ mal trvať chrám, potiaľ mala aj táto škvrna spravodlivej krvi volať k Bohu o pomstu. Keď Ježiš pripomínal tieto strašné hriechy, zástupu sa zmocnila hrôza.

Pri pohľade do budúcna Ježiš vyhlásil, že nekajúcnosť Židov a ich neznášanlivosť voči Božím služobníkom bude v budúcnosti tá istá, ako bola v minulosti. „Preto, hľa, ja k vám posielam prorokov, múdrych ľudí a zákonníkov. Vy niektorých z nich zabijete a ukrižujete, iných budete bičovať vo svojich synagógach a prenasledovať z mesta do mesta“ (Mat 24,34). Proroci a múdri muži plní viery a Ducha Svätého - Štefan, Jakub a mnohí iní - mali byť odsúdení a zabití. Kristus hovoril k prítomným ako sudca s rukou zodvihnutou k nebesám, obklopený slávou nebeského svetla. Svojím obvykle vľúdnym a prihovárajúcim sa hlasom teraz karhal a súdil. Poslucháči sa chveli. Na jeho slová a pohľad nemali nikdy zabudnúť.

Svoje rozhorčenie zameral Kristus proti pokrytectvu, hrubým hriechom, ktorými ľudia škodia sami sebe, klamú ľud a zneuctievajú Boha. V zdanlivo peknom, ale zvodnom uvažovaní kňazov a popredných mužov postrehol pôsobenie satanských síl. Ostro a prísne odsúdil hriech, ale ani slovom sa nepomstil. Proti kniežaťu temnoty upriamil svoj svätý hnev, no neprejavil nijakú podráždenosť. Podobne aj kresťan, ktorý žije v súlade s Bohom, obdarený láskou a milosrdenstvom pocíti sväté rozhorčenie nad hriechom, ale nikdy sa nedá strhnúť vášňou, aby tupil tých, čo ho hanobia. Ba aj pri styku s tými, čo z podnetu nepriateľa obhajujú lož, s Kristovou pomocou zachováva pokoj a rozvahu.

Tvár Božieho Syna prenikol súcit pri pohľade na chrám i na poslucháčov. Hlasom poznamenaným hlbokou úzkosťou srdca a úprimnými slzami zvolal: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo boli poslaní k tebe! Koľkokrát som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, ale nechceli ste“ (Mat 23,37). Je to zápas lúčenia. V tomto Kristovom náreku je vyjadrená bolesť Božieho srdca. Lúči sa tu dlhozhovievajúca Božia láska. Farizeji a saduceji boli umlčaní. Ježiš zvolal svojich učeníkov a chystal sa opustiť chrám. Nie ako porazený a premožený svojimi protivníkmi, ale ako ten, kto splnil svoje poslanie. Odchádzal ako víťaz.

Nejedno srdce prijalo perly pravdy, ktoré onoho pamätného dňa vychádzali z Kristových úst. Pre poslucháčov sa tieto nové myšlienky stali smernicou života, prebudili v nich nové túžby a oni smeli začať znova. Títo ľudia po Kristovom ukrižovaní a vzkriesení nastúpili do prvých radov a splnili svoje poslanie múdro a horlivo, ako si to vyžadoval aj rozsah diela. Niesli posolstvo, ktoré oslovovalo srdcia a búralo staré povery, ktoré dlho mrzačili život tisícov. Ľudské teórie a filozofické systémy boli vo svetle ich svedectva ako prázdne bájky. Mocné boli účinky Spasiteľových slov, ktoré prehovoril k tomuto užasnutému a dojatému zástupu v jeruzalemskom chráme.

Izrael však ako národ opustil Boha. Prirodzené vetvy olivy boli odlomené. Pri poslednom pohľade do vnútra chrámu Ježiš povedal pohnutým hlasom: „Hľa, váš dom sa vám zanecháva pustý, hovorím vám: Odteraz ma neuvidíte dovtedy, kým nepoviete: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ (Mat 23,38.39). Dosiaľ nazýval chrám domom svojho Otca, veď bol vystavaný na Božiu slávu. Teraz, keď Boží Syn z neho odchádzal, navždy ho opúšťala Božia prítomnosť. Všetky obrady budú odteraz bezcenné a služby v ňom budú výsmechom.