7. Ježišovo detstvo

Ježiš prežíval svoje detstvo i mladosť v malej kopcovitej dedinke. Nebolo na zemi miesto, ktorému by jeho prítomnosť nebola poctou. Jeho návšteva by bola vyznamenaním aj pre kráľovské paláce. On však obišiel domy boháčov, vládne dvory i známe strediská vzdelanosti a zostal v zapadnutom a opovrhovanom Nazarete.

Stručný záznam o jeho mladosti je pozoruhodný svojím významom: „Dieťatko však rástlo a mocnelo, plné múdrosti, a milosť Božia spočívala na ňom“ (Luk 2,40). Na výslní lásky svojho Otca Ježiš „prospieval múdrosťou, vekom a milosťou u Boha aj u ľudí“ (Luk 2,52). Na svoj vek bol mimoriadne duševne čulý a bystrý, rozvážny a múdry. Mal ušľachtilo vyvážený charakter. Jeho duševné a telesné schopnosti sa rozvíjali podľa zákonitostí detského veku.

Ako dieťa bol Ježiš neobyčajne vľúdny. Jeho rúčky boli vždy pohotové ochotne poslúžiť iným. Prejavoval bezmedznú trpezlivosť a neúchylnú vernosť. Jeho život pri všetkej neochvejnej zásadovosti zdobil pôvab nesebeckej láskavosti.

Ježišova matka bedlivo sledovala rozvoj jeho duševných a telesných schopností a v povahe dieťaťa postrehla pečať dokonalosti. S radosťou povzbudzovala túto bystrú a vnímavú myseľ. Pod múdrym vedením Ducha Svätého vedela svoje úsilie prispôsobiť nebeskému vplyvu pri rozvoji tohto dieťaťa, ktoré za Otca pokladalo len Boha.

Verní Izraelci od prvopočiatku venovali mnoho pozornosti výchove mládeže. Pán Boh prikázal, aby rodičia poúčali svoje deti už od najútlejšieho veku o jeho dobrote a majestáte, ako sa javí obzvlášť v jeho zákone a vo svedectve izraelských dejín. Vnímavej mysli sa mal prispôsobiť spev, modlitba i napomenutia Písma. Otcovia a matky mali poúčať svoje deti, že Boží zákon je výrazom Božieho charakteru a prijatím zásad tohto zákona do srdca sa v mysli a duši človeka utvára Boží obraz. Vyučovalo sa ponajviac ústne, no mládež sa učila čítať aj hebrejské spisy a z pergamenových zvitkov poznávala obsah Starej zmluvy.

Obce a mestá, ktoré v Kristovej dobe zanedbávali náboženskú výchovu mládeže, boli pokladané za Bohom zlorečené. Výchova však sformálnela. Tradícia veľkou mierou nahrádzala Písmo. Pravá výchova mala mladých ľudí viesť k tomu, „aby hľadali Boha, či by ho azda nenahmatali a nenašli“ (Sk 17,27). Židovským učiteľom šlo predovšetkým o obrady. Žiakovu myseľ zaťažovali bezcenné podrobnosti, ktoré nemajú nijaký význam pre vyššiu, nebeskú školu. Skúsenosť získaná osobným prijatím Božieho slova nenašla miesto vo vtedajšom výchovnom systéme. Žiaci zaujatí množstvom podružných poznatkov nenachádzali pokojné chvíle pre spoločenstvo s Bohom. Nepočuli Boží hlas oslovujúci srdce. V túžbe po poznaní strácali zo zreteľa samotný Zdroj múdrosti. V bohoslužbe sa zanedbávalo to najpodstatnejšie. Zásady Božieho zákona zostávali zatemnené. To, čo sa pokladalo za vrchol vzdelania, bolo vlastne najväčšou prekážkou skutočného rozvoja. Rabínska výchova ubíjala duchovné schopnosti mládeže. Ochromovala myslenie a obmedzovala rozhľad.

Ježiš nezískal svoje vzdelanie v synagogálnych školách. Prvým učiteľom mu bola matka. Z jej úst a z prorockých zvitkov sa dozvedal o nebeských veciach. To, čo pred svojím vtelením sám povedal Mojžišovi v záujme Izraela, učil sa teraz od svojej matky. Nielen v detstve, ale ani vo veku dospievania nechodil do rabínskych škôl. Nepotreboval vzdelanie z tohto zdroja, lebo učiteľom mu bol sám Boh.

Z otázky vyslovenej počas Spasiteľovho pôsobenia: „Ako zná tento Písma, keď sa neučil?“ (Ján 7,15) nijako nevyplýva, že by Ježiš nevedel čítať, ale že nedostal rabínsku výchovu. Keďže svoje poznanie získaval podobne ako my, jeho dôkladná znalosť Písma svedčí o veľkom záujme o Božie slovo už v ranom veku. Otvorenú mal aj veľkú knižnicu Božieho stvorenia. Ten, ktorý pred svojím vtelením stvoril všetky veci, zaujímal sa teraz o to, čo sám vlastnoručne napísal na zem, more a oblohu. Bez akejkoľvek hriešnej záťaže svetských prístupov zbieral zásoby hlbokého poznania z prírody. Skúmal život rastlín, zvierat i život človeka. Od útlej mladosti sledoval jediný cieľ: žiť pre blaho iných. Zdroje videl v prírode; pri skúmaní života rastlín a zvierat nachádzal nové východiská a možnosti. Z toho, čo videl, snažil sa stále odvodiť príklady na objasnenie Božích životodarných výrokov. Podobenstvá, ktorými za svojho pôsobenia tak rád spríkladňoval svoje naučenia o pravde, svedčia o tom, ako pohotovo vnímal vplyvy prírody a ako získaval duchovné poznanie z každodenného života.

Pri skúmaní príčin vecí Ježiš poznával nerozlučnosť Božieho slova a Božích činov. Sprevádzali ho nebeské bytosti a on rád premýšľal a rozprával o tom, čo je sväté. Od samých začiatkov rozumového chápania neprestal duchovne rásť v milosti a poznávaní pravdy.

Každé dieťa môže nadobúdať poznanie, ako ho získaval Ježiš. V snahe poznať nášho nebeského Otca z jeho Slova budeme v blízkosti nebeských anjelov, myseľ sa posilní, povaha zjemní a zušľachtí. Budeme bližšie svojmu Spasiteľovi. Poznávanie krás a vznešenosti v prírode posilní našu lásku k Bohu. Spoločenstvo s Večným prostredníctvom jeho diela napĺňa dušu odvahou a ducha posvätnou bázňou. Modlitebné spojenie s Bohom rozvíja duševné i mravné schopnosti a časté premýšľanie o duchovných veciach posilňuje duchovný život.

Ježiš žil v súladnom spoločenstve s Bohom. Kým bol dieťaťom, zmýšľal a hovoril ako dieťa, no Boží obraz v ňom nepoškvrňovala ani stopa hriechu. Nebol však bez pokušenia. Nazaretčania boli príslovečne bezbožní. Všeobecné pohŕdanie nimi vyjadruje Natanaelova otázka: „Či z Nazareta môže byť niečo dobrého?“ (ROH Ján 1,47; ECAV Ján 1,46). Ježiš žil v prostredí, ktoré bolo stálou skúškou jeho charakteru. Ustavične si musel dávať pozor, ak si chcel zachovať čistotu. Stal sa terčom všetkých útokov, ktoré ohrozujú aj nás, aby nám mohol byť príkladom v detstve, v mladom i mužnom veku.

Satan sa neúnavne snažil premôcť Dieťa z Nazareta. Aj keď Ježiša od útleho detstva chránili nebeskí anjeli, jeho život bol predsa ustavičným bojom proti mocnostiam temna. Pre knieža temnosti by bolo urážkou a nešťastím, keby mal na svete žiť niekto bez poškvrny. Nevynechal nijaký prostriedok, aby Ježiša zviedol. Nikto z ľudí nebude nikdy povolaný k svätému životu za tak ťažkej paľby pokušenia, akou prešiel náš Spasiteľ.

Ježišovi rodičia boli chudobní a závislí od svojho každodenného zárobku. On teda dôverne poznal chudobu, sebazapieranie a nedostatok. Táto skúsenosť mala v jeho živote strážne poslanie. Svojou usilovnosťou maril nástrahy pokušenia. Nemárnil čas v pochybnej spoločnosti. Ako mohol, zatváral dvere pred pokušiteľom. K zlému činu ho nemohol zviesť ani zisk ani záľuba, pochvala ani kritika. Zlo vedel prezieravo rozpoznať a rázne ho odraziť.

Kristus bol jediným bezhriešnym človekom na zemi, a predsa temer tridsať rokov žil medzi bezbožnými obyvateľmi Nazareta. Táto skutočnosť je výčitkou tým, čo si myslia, že bezhriešny život závisí od okolia, šťastia alebo úspechu. Pokušenie, chudoba a protivenstvo sú priam výchovné prostriedky pre rozvoj čistoty a stálosti.

Ježiš vyrastal vo vidieckej domácnosti, svedomito a radostne vykonával domáce povinnosti. Pred svojím narodením bol veliteľom nebies a anjeli radi plnili jeho príkazy; teraz bol ochotným služobníkom, vľúdnym a poslušným synom. Vyučil sa remeslu a s Jozefom pracoval v tesárskej dielni. V obyčajnom robotníckom odeve chodieval ulicami mestečka, keď šiel do práce alebo sa z nej vracal. Svoju božskú moc nikdy nepoužil na to, aby sa vyhol životnému bremenu, alebo aby si uľahčil námahu.

Práca v detstve a mladosti prispela k rozvoju jeho telesných a duševných síl. Svoje fyzické sily nezneužíval, ale rozvážne dbal, aby zostal svieži a v každom ohľade mohol čo najlepšie pracovať. Nemohol si počínať hocijako, ba ani s pracovným náradím nezaobchádzal ledabolo. Ako bol dokonalý v práci, tak dokonalý mal aj charakter. Vlastným príkladom učil, že usilovnosť v práci je našou povinnosťou a práca má byť vykonaná presne a dôkladne, lebo len taká práca si zaslúži uznanie. Výcvik mladých ľudí zameraný k užitočnej práci a k zodpovednosti za časť životného údelu rozvíja telesnú silu i každú duchovnú schopnosť. Každý by mal robiť niečo užitočné, čo by prospelo jemu samému a pomáhalo iným. Práca je podľa Božej vôle požehnaním a len usilovný robotník poznáva skutočnú slávu a radosť života. Božie uznanie a láskyplné uistenie sprevádza tie deti a mladých ľudí, čo radostne spĺňajú svoje domáce povinnosti, a tak pomáhajú otcovi a matke niesť bremeno zodpovedností. Tieto deti sa po odchode z domova stanú užitočnými členmi ľudskej spoločnosti.

Ježiš po celý svoj pozemský život pracoval usilovne a vytrvalo. Očakával mnoho, a preto vynakladal mnoho úsilia. Na začiatku svojho pôsobenia povedal: „Ja musím konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať“ (Ján 9,4). Ježiš sa nevyhýbal starostiam ani zodpovednostiam, ako to robia mnohí z jeho zdanlivých vyznávačov. Slabí a nevýkonní sú preto, lebo neznášajú takýto výcvik. Môžu mať síce vzácnu a príjemnú povahu, ale v ťažkostiach a pred prekážkami predsa zostávajú bezradní. Výcvik, aký si zvolil Kristus, môže aj v nás podnietiť podobnú istotu a rozhodnosť, stálu a neúchylnú povahu, čo všetko sa prejavilo v jeho živote. Milosť, ktorú dostával on, smieme potom prijímať aj my.

Dokiaľ náš Spasiteľ žil medzi ľuďmi, patril medzi chudobných. Zo skúsenosti poznal ich starosti a ťažkosti a mohol potešovať a povzbudzovať všetkých pracujúcich. Tí, čo správne chápu učenie jeho života, nikdy nebudú pociťovať potrebu nejakého triedenia ľudí a uprednostňovania bohatých pred chudobnými.

Ježiš pracoval radostne a ohľaduplne. Žiť podľa zásad Písma doma alebo v dielni, znášať napätie svetských starostí a pritom žiť poctivo so zreteľom na Božiu slávu, vyžaduje veľa trpezlivosti a duchovnej sily. A práve v tom bol Kristus ľuďom nápomocný. Nikdy sa nedal svetskými starosťami spútať natoľko, aby nemal čas či záujem uvažovať o nebeských veciach. Spevom žalmov a nebeských piesní neraz prejavil srdečnú radosť. Obyvatelia Nazareta ho často počuli chváliť Boha a ďakovať mu. Spev ho spájal s nebom, a keď jeho spoločníci hovorili o únave, povzbudil ich príjemnou piesňou. Akoby jeho chválospevy zaháňali zlých anjelov a miestnosť napĺňala kadidlová vôňa. Myseľ jeho poslucháčov akoby opúšťala pozemské vyhnanstvo a odlietala do nebeského domova.

Ježiš bol svetu zdrojom liečivej milosti a jeho život v nazaretskom ústraní bol plný súcitnej lásky. Prestarnutí, zarmútení a hriechom obťažení ľudia, deti pri nevinných hrách, lesní vtáci i trpezlivý ťažný dobytok - všetci boli šťastnejší v jeho prítomnosti. Ten, ktorého mocné slovo udržovalo svety, vedel sa skloniť aj k ranenému vtáčaťu. Nič neuniklo jeho pozornosti, nikomu neodoprel pomoc.

Ako Ježiš rástol vekom a múdrosťou, tak rástol aj v obľube u Boha a ľudí. Získaval lásku všetkých sŕdc, pretože vedel so všetkými súcítiť. Pre ovzdušie nádeje a odvahy, v ktorej stále žil, bol požehnaním každého domu. Často býval v sobotný deň pri bohoslužbe v synagóge vyzvaný, aby prečítal určitý úsek z prorockých spisov; srdce poslucháčov sa zachvelo, keď zo známych slov posvätného textu zažiarilo nové svetlo.

Ježiš sa však vyhýbal každej okázalosti. Za svojho dlhoročného pobytu v Nazarete neprejavil svoju divotvornú moc. Netúžil po vznešenom postavení ani po tituloch. Jeho tichý a jednoduchý život zdôraznený aj mlčaním Písma o jeho prvých rokoch, je významným naučením. Čím tichší a jednoduchší je život dieťaťa, čím menej je v ňom umelého vzruchu a viacej súladu s prírodou, tým priaznivejšie sú podmienky pre telesnú i duševnú zdatnosť a duchovnú silu.

Ježiš je nám príkladom. Mnohí so záujmom sledujú obdobie jeho verejnej činnosti a zabúdajú na poučenie z jeho detských rokov. Práve Ježišov život v domácnosti je vzorom pre všetky deti a mládež. Spasiteľ zostúpil do biedy, aby nás poučil, ako môžeme mať úzke spojenie s Bohom aj za najťažších okolností. Žil pre radosť, na česť a slávu svojho Otca v obvyklých životných podmienkach. Svoje dielo začal tým, že svedomito konal obyčajnú remeselnú prácu podobne ako tí, čo si námahou zarábajú na svoj každodenný chlieb. Dielo Božie konal práve tak v tesárskej dielni, ako keď pred zástupmi robil divy. Každý, kto nasleduje Kristovu príkladnú vernosť a poslušnosť v skromnom domove, môže sa odvolávať na slová, ktoré o ňom skrze Ducha Svätého povedal Otec: „Ajhľa, môj služobník, ktorého podopriem, môj vyvolený, ktorého som si obľúbil“ (Iz 42,1).