70. Najmenší bratia

„Keď príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Zhromaždia sa pred neho všetky národy a oddelí jedných od druhých“ (Mat 25,31.32). Tak stručne opísal Kristus na Olivovom vrchu svojim učeníkom veľký deň súdu. Podľa jeho slov tu bude rozhodovať jedno jediné. Keď sa pred neho zhromaždia všetky národy, budú len dve triedy ľudí a o ich večnom určení sa rozhodne podľa toho, čo urobili alebo neurobili pre neho, totiž pre chudobných a trpiacich.

V ten deň Kristus nebude ľuďom vykladať, čo všetko pre nich vykonal, keď pre ich záchranu obetoval svoj život. Bude hovoriť o tom, čo dobrého oni vykonali pre neho. Tým po pravici povie: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste piť, prišiel som ako cudzinec a prichýlili ste ma. Bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste za mnou“ (Mat 25,34-36). Tí však, ktorých Kristus chváli, nevedia, že by boli niečo pre neho vykonali. Na ich prekvapivú otázku odpovedá: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mat 25,40).

Ježiš povedal svojim učeníkom, že ich všetci budú nenávidieť, prenasledovať a utláčať. Mnohí budú vyhnaní zo svojich domov a o všetko pripravení. Mnohých bude tiesniť choroba a nedostatok. Mnohí budú uväznení. Všetkým, ktorí pre jeho meno opustia priateľov alebo domov, prisľúbil stonásobnú odmenu už v tomto živote. Teraz sľúbil zvláštne požehnanie tým, čo pomôžu jeho bratom. Podľa Ježišových slov majú ľudia vo všetkých, čo trpia pre neho, spoznať jeho samého. Majú im pomáhať, akoby slúžili jemu. To je dôkaz, že sú jeho učeníkmi.

Všetci, čo sa znovuzrodením stali členmi nebeskej rodiny, sú vo zvláštnom zmysle bratmi nášho Pána. Kristova láska spája členov jeho rodiny, a kdekoľvek sa táto láska prejavuje, tam sa zjavuje aj príbuzenstvo s Bohom. „Každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha“ (1 Ján 4,7).

Možno, že tí, ktorých Kristus pri súde pochváli, vedeli o teológii málo, ale žili podľa jeho zásad. Pod vplyvom Božieho Ducha boli požehnaním pre svojich blížnych. Aj medzi pohanmi sa nájdu ľudia láskaví. Skôr ako počuli slová života, spriatelili sa s misionármi a slúžili im aj s nasadením vlastného života. Mnohí pohania uctievajú Boha bez toho, že by o tom vedeli. Nikto im totiž nepriniesol svetlo. Ani tí nezahynú. Aj keď písaný Boží zákon nepoznajú, počuli jeho hlas v prírode a robili to, čo zákon požaduje. Ich skutky sú dôkazom, že Duch Svätý sa dotkol ich srdca a že sa stali Božími deťmi.

Akí prekvapení a potešení budú tí najmenší medzi národmi a pohanmi, keď im Spasiteľ povie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Radosť z prekvapenia nad týmto pochvalným uznaním nájde radostnú ozvenu aj v Božom láskyplnom srdci.

Kristova láska sa však neobmedzuje len na určitú vrstvu ľudí. Kristus sa stotožňuje s každým človekom. On sa stal členom pozemskej rodiny, aby sme my mohli byť členmi rodiny nebeskej. On je Synom človeka, a teda bratom každého potomka prvých rodičov. Jeho nasledovníci nemajú mať pocit odlúčenosti od okolitého hynúceho sveta. Sú predsa časťou ľudského tkaniva a nebo v nich vidí bratov ľudí hriešnych i svätých. Kristova láska patrí padlým, blúdiacim i hriešnym a Kristus prijíma každý láskavý skutok na povznesenie padlého človeka a každý milosrdný čin ako prejav lásky jemu samému.  Poslaním nebeských anjelov je služba dedičom spasenia. Dnes ešte nevieme, kto títo dedičia sú, dosiaľ sa neukázalo, kto zvíťazí a bude mať podiel „v dedičstve svätých vo svetle“, ale nebeskí anjeli sú na celej zemi a potešujú zarmútených, chránia ohrozených a získavajú srdcia pre Krista. Nikoho neobídu ani neopomenú. Boh nerobí rozdiel v ľuďoch a rovnako sa stará o každú stvorenú bytosť.

Keď otvárate dvere Kristovým chudobným a trpiacim, prijímate neviditeľných anjelov. Pozývate nebeské bytosti. S nimi prichádza k vám posvätné ovzdušie radosti a pokoja. Prichádzajú s nimi aj chválospevy s ozvenou v nebesiach. Tam znie každý milosrdný skutok ako hudba. Náš nebeský Otec počíta nebeských pracovníkov medzi svoje najvzácnejšie klenoty.

Tí vľavo od Krista, čo oňho v osobe chudobných a trpiacich nedbali, si svoju vinu neuvedomovali. Satan ich tak zaslepil, že nepochopili, čo dlhujú svojim bratom. Starali sa len o seba a potrieb trpiacich si nevšímali.

Bohatým Boh zveril majetok, aby odstraňovali biedu a pomáhali jeho trpiacim deťom. Majetní ľudia sú však voči potrebám iných často ľahostajní. Mávajú pocit nadradenosti nad svojimi chudobnými bratmi. Nevedia sa vžiť do situácie chudobného človeka. Nechápu, aké pokušenia a boje prežíva chudobný, a milosrdenstvo v srdci im hasne. Bohatí bývajú v prepychových príbytkoch, navštevujú nádherné chrámy a bočia od chudobných. Prostriedky, ktoré dostali od Boha na pomoc chudobným, vydávajú na ukojenie neovládanej pýchy a sebectva. Každodenne bránia chudobným poznať Božie láskyplné milosrdenstvo, lebo Boh sa náležite postaral o všetko, čo potrebujú pre život. Chudobní sú prinútení cítiť chudobu, ktorá tiesni život, takže neraz sú v pokušení závidieť, žiarliť a podozrievať. Tí, čo nikdy nepoznali tieseň nedostatku, častokrát sa k chudobným správajú pohŕdavo a hľadia na nich ako na úbožiakov.

Kristus to všetko vidí a hovorí: Bol som hladný a smädný. Tým cudzincom som bol ja. Aj chorý som bol. Väznili ma. Kým ste vy hodovali pri bohato prestretých stoloch, ja som v biednej chatrči alebo na opustenej ulici hladoval. Kým ste vy vo svojich prepychových domoch mali hojnosť, ja som nemal kde hlavu skloniť. Kým váš šatník bol preplnený drahým ošatením, ja som bol nahý. Vy ste sa zabávali, kým ja som hynul vo väzení. Keď ste hladnému pohodili krajec chleba a v krutej zime mu dali obnosené šaty, uvedomili ste si, že to dávate Pánovi slávy? Po celý váš život som býval blízko vás v osobe týchto postihnutých, ale vy ste ma nevyhľadali. Nechceli ste mať so mnou nič spoločné. Nepoznám vás.

Mnohí by si pokladali za veľkú prednosť, keby mohli navštíviť pamätné miesta Kristovho pozemského života, chodiť, kadiaľ chodil on, zadívať sa na jazero, pri ktorom učil a hľadieť na okolité vrchy a údolia, na ktoré sám často hľadieval. Nemusíme však chodiť do Nazareta, do Kafarnauma či do Betánie, ak chceme ísť v Ježišových šľapajach. Jeho stopy nájdeme pri lôžku chorých, v chudobných príbytkoch, v preľudnených uliciach veľkomesta a všade tam, kde ľudské srdce potrebuje útechu. Ak budeme konať to, čo na zemi konal Ježiš, pôjdeme v jeho šľapajach.

Každý môže vedieť, čo má robiť. „Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy“ (Ján 12,8), povedal Ježiš, a nikto si nemusí myslieť, že by pre Pána nemal kde pracovať. Milióny a milióny ľudí hynúcich v okovách nevedomosti a hriechu ani nepočuli o Kristovej láske k nám. Keby sme boli v ich situácii a oni v našej, čo by sme od nich očakávali? Je našou najsvätejšou povinnosťou urobiť pre nich všetko, čo je v našich silách. Kristovým pravidlom života, podľa ktorého každý z nás na súde obstojí alebo padne, je: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mat 7,12). 

Spasiteľ obetoval svoj prevzácny život, aby tu bola cirkev, ktorá sa vie postarať o ľudí zarmútených a pokúšaných. Zbor veriacich môže byť chudobný, nevzdelaný a neznámy, a predsa v Kristovom mene môže vykonať v rodinách, v okolí, v cirkvi i „v ďalekých krajoch“ dielo, ktorého následky budú siahať do večnosti.

Pre zanedbávanie tohto diela mnohí mladí učeníci sa nenaučia ani len abecedu kresťanskej skúsenosti. Svetlo, ktoré sa im v srdci rozsvietilo, keď ich Ježiš oslovil: „Odpúšťajú sa ti hriechy“, mohlo v nich svietiť ďalej, keby boli pomáhali trpiacim. Živelnú silu mladých ľudí, ktorá ich často zvádza do pokušenia, možno usmerniť tak, že sa stane prúdom požehnania. V ochotnej službe možno zabudnúť na vlastné ja.

Tým, čo slúžia iným, poslúži nebeský Pastier. Budú piť vodu života a budú spokojní. Nebudú túžiť po vzrušujúcich zábavách či po nejakej zmene vo svojom živote. Ich hlavným záujmom bude záchrana hynúcich. Rozvinie sa užitočné priateľstvo. Vykupiteľova láska zjednotí srdcia.

Keď si uvedomíme, že sme Božími spolupracovníkmi, nebudeme o jeho zasľúbeniach hovoriť ľahostajne. Budú nám horieť v srdci a budeme o nich nadšene svedčiť. Keď Boh povolal Mojžiša, aby slúžil nevedomému, nedisciplinovanému a vzdorovitému ľudu, dal mu zasľúbenie: „Osobne pôjdem pred tebou a dovediem ťa k odpočinku“ a dodal: „Veď ja budem s tebou“ (2 Moj 33,14; 3,12). Toto zasľúbenie platí pre všetkých pracovníkov, ktorí na Kristovom mieste pomáhajú zroneným a trpiacim.

Láska k človekovi je pozemským prejavom lásky Božej. Kráľ slávy sa stal jedným z nás práve preto, aby nám túto lásku vštepil do sŕdc a spojil nás ako deti jednej rodiny. Ak sa v našom živote splnia jeho slová, ktoré povedal pri rozlúčke s učeníkmi: „Aby ste sa vzájomne milovali, ako som vás ja miloval“ (Ján 15,12), a keď budeme svet milovať tak, ako ho miloval on, potom jeho poslanie splnilo v nás svoj účel. Sme pripravení pre nebesá, lebo nebo máme v srdci.

„Zachraňuj tých, ktorých vedú na smrť, a ušetri tých, ktorí sa tackajú na popravisko. Ak povieš: Nevedeli sme o tom - ten, kto skúma srdcia, ten to pozoruje. Veď ten, ktorý stráži tvoj život, ten to vie a odplatí človekovi podľa toho, čo vykonal“ (Prísl 24,11.12). Sudca sveta vo veľký deň súdu priradí k bezbožným všetkých tých, čo nepracovali pre Krista, mysleli len na seba a starali sa len o seba. Rovnako budú odsúdení. Každému človekovi bola zverená určitá povinnosť. Nebeský Pastier sa spýta: „Kdeže je stádo, čo ti bolo zverené, tvoje nádherné ovce?... Čo povieš?“ (Jer 13,20.21).