71. Sluha sluhov

Vo večeradle jedného z jeruzalemských príbytkov sedel Ježiš pri stole so svojimi učeníkmi. Zišli sa k veľkonočnej slávnosti. Spasiteľ chcel byť s nimi pri tejto príležitosti sám. Vedel, že prišla jeho hodina; on sám je tým skutočným veľkonočným baránkom a bude obetovaný v deň, keď sa podávalo toto sviatočné jedlo. Bol pripravený vypiť kalich hnevu a čoskoro podstúpiť konečný krst utrpenia. Zostávalo mu však ešte niekoľko pokojných chvíľ, ktoré chcel venovať svojim milovaným učeníkom.

Celý Kristov život bol prejavom nesebeckej služby. Každý jeho čin svedčil o tom, že „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť “ (Mat 20,28). Učeníci sa to ešte dosiaľ nenaučili. Preto pri tejto poslednej veľkonočnej večeri Ježiš prakticky opakoval toto svoje naučenie príkladom, ktorý im mal navždy zostať v mysli i v srdci.

Rozhovory Ježiša s učeníkmi bývali chvíľami radostnej pohody, z ktorých sa všetci tešievali. Veľkonočné večere bývali obzvlášť zaujímavou príležitosťou; no Ježiš bol teraz zarmútený. Srdce mal obťažené a na tvári sa zračil tieň bolesti. Keď prišiel do vrchnej siene, učeníci spoznali, že ho niečo trápi, a hoci netušili príčinu, mali s ním súcit.

Keď zasadli k stolu, dojímavo a smutne povedal: „Túžobne som si želal jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho viac nebudem jesť, kým nebude dokonaný v Božom kráľovstve. Potom vzal kalich, dobrorečil a povedal: Vezmite ho a rozdeľte si ho medzi sebou. Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, až kým nepríde Božie kráľovstvo“ (Luk 22,15-18).

Kristus vedel, že prišiel čas, keď odíde z tohto sveta k svojmu Otcovi. Miloval svojich nasledovníkov, ktorí boli na svete a miloval ich do konca. Teraz bol v tôni kríža a žiaľ mu zvieral srdce. Vedel, že vo chvíli, keď bude zradený, bude aj opustený. Vedel, že ho čaká najpotupnejšia smrť, ktorou bývajú trestaní zločinci. Poznal nevďačnosť a krutosť tých, ktorých prišiel zachrániť. Vedel, akú veľkú obeť musí priniesť a pre koľkých ľudí bude márna. Keďže vedel všetko, čo ho čaká, mohol celkom prirodzene podľahnúť predstave hlbokého poníženia a utrpenia. Myslel však na svojich dvanástich učeníkov, ktorí boli s ním ako jeho najbližší a ktorí po všetkej tej hanbe, zármutku a utrpení budú musieť na svete sami bojovať. V predstave svojho utrpenia myslel aj na svojich učeníkov. Nepremýšľal o sebe. Predovšetkým pamätal na nich.

Tento posledný večer, ktorý Ježiš trávil spolu s učeníkmi, mal im mnoho čo povedať. Keby boli pripravení pochopiť to, čo im chcel oznámiť, boli by ušetrení srdcervúcich úzkostí, sklamania a nevery. Ježiš videl, že by nezniesli, čo by im povedal. Keď na nich pohliadol, z úst mu nevyšli varovné a utešujúce slová. Čas ticho plynul. Ježiš akoby vyčkával. Učeníci sa necítili dobre. Zdalo sa, že súcit a neha, ktorú vzbudil Kristov zármutok, pominuli. Smutné slová o vlastnom utrpení zanechali len nepatrný dojem. Ich vzájomné pohľady svedčili o určitej žiarlivosti a napätí.

„Nastala medzi nimi aj hádka, kto je z nich najväčší“ (Luk 22,24). Krista zarmútil a ranil tento spor, ktorý viedli v jeho prítomnosti. Učeníci sa zaoberali svojou obľúbenou predstavou, že Kristus potvrdí svoju moc a zasadne na Dávidov trón. V srdci každý z nich túžil po najvyššom mieste v Božom kráľovstve. Každý sa cenil viac, než hodnotil svojho brata; namiesto toho, aby jedni druhých mali za dôstojnejších, zápolili o prvenstvo. Jakubovo a Jánovo prianie, aby mohli sedieť po ľavici a pravici Kristovho trónu, vyvolalo nevôľu ostatných. Trúfalosť týchto dvoch bratov žiadať najvyššie postavenie tak podnietila ostatných desiatich učeníkov, že hrozilo vzájomné odcudzenie. Cítili sa podcenení, lebo ich vernosť a schopnosti boli znevážené. Jakuba a Jána najprísnejšie odsudzoval Judáš. Keď učeníci vošli do večeradla, ich srdcia boli plné urazených pocitov. Judáš chcel byť Kristovi najbližšie po ľavici; Ján bol po pravici. Ak pôjde o miesto najvyššie, Judáš bol rozhodnutý získať ho; malo to byť miesto vedľa Krista. A Judáš bol zradca.

Pribudol však ďalší dôvod nezhody. Pri slávnostiach nohy hosťom obvykle umýval sluha, a pri tejto príležitosti bolo na to tiež všetko pripravené. Bol tu džbán, umývadlo i uterák; nebolo však toho, kto by poslúžil, mali to teda urobiť sami učeníci. Tých však zmietali pocity urazenej pýchy; boli rozhodnutí, že slúžiť nebudú. Všetci prejavovali zrejmú neochotu a tvárili sa, akoby sa ich to netýkalo. Svojím mlčanlivým nezáujmom naznačovali nechuť k pokore.

Ako mal Kristus ovplyvniť týchto úbohých ľudí, aby nad nimi satan nezvíťazil? Ako im mal dokázať, že číre vyznávanie na učeníctvo nestačí a nezabezpečuje im miesto v jeho kráľovstve? Ako im mal ukázať, že skutočná veľkosť sa prejavuje v službe lásky a v pravej pokore? Ako mal roznietiť lásku v ich srdciach a pomôcť pochopiť, čo im chcel povedať? 

Učeníci nemali ani najmenší záujem vzájomne si poslúžiť. Ježiš chvíľu čakal a pozoroval ich. Potom on, božský Učiteľ, vstal od stola, odložil vrchné rúcho, aby mu neprekážalo, vzal uterák a opásal sa. Prekvapení učeníci len hľadeli a ticho pozorovali, čo bude ďalej. „Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný“ (Ján 13,5). Tento čin otvoril učeníkom oči. Boli hlboko zahanbení. Pochopili nevyslovené pokarhanie a videli sa v novom svetle.

Tak prejavil Kristus lásku k svojim učeníkom. Ich sebectvo ho zarmútilo, ale neprel sa s nimi o ich záujmy. Miesto toho im dal príklad, ktorý nemali nikdy zabudnúť. Jeho láska k nim zostala neochvejná a stála. Vedel, že mu Otec všetko zveril do rúk a že prišiel od Boha a vracia sa k nemu. Bol si plne vedomý svojho božstva. Odložil však svoju kráľovskú korunu i vznešené rúcho a prijal poslanie služobníka. Aj pred koncom svojho pozemského života sa opásal ako sluha a slúžil.

Pred Veľkou nocou sa Judáš druhýkrát stretol s kňazmi a zákonníkmi a dohodol sa s nimi, že im Ježiša zradí. Potom šiel znova medzi učeníkov, akoby sa nič nestalo a zaujímal sa o prípravy na sviatky. Učeníci nevedeli nič o Judášovom zámere. Len Ježiš mohol poznať jeho tajomstvo. Napriek tomu však o ňom nehovoril, lebo ho chcel zachrániť. Bol zarmútený nad ním ako nad Jeruzalemom, keď nad týmto hynúcim mestom zaplakal. Celým srdcom volal: Ako sa ťa mám zrieknuť? Judáš cítil moc tejto lásky. Keď Spasiteľove ruky umývali jeho zaprášené nohy a keď mu ich utieral uterákom, Judášovo srdce bolo naklonené vyznať svoj hriech. Nechcel sa však pokoriť. Zatvrdil si srdce pred pokáním a znova ho ovládli staré pohnútky. Teraz sa pohoršil, keď Kristus umýval nohy svojim učeníkom. Domnieval sa, že ak sa Kristus môže takto ponížiť, nemôže byť izraelským kráľom. Všetky nádeje na svetskú slávu v pozemskom kráľovstve boli zmarené. Judáš sa nakoniec zmieril s tým, že nasledovaním Krista nič nezíska. Keď videl Ježiša v zjavnom ponížení, ako sa nazdával, utvrdil sa vo svojom zámere zradiť ho a vyznať, že sám bol oklamaný. Ovládol ho zlý duch a rozhodol sa dokonať dielo zrady svojho Pána.

Judáš si vybral predné miesto pri stole a Kristus mu ako sluha prvému poslúžil. Ján, nad ktorým sa Judáš toľko roztrpčoval, bol posledný. Ale Ján to nepokladal ani za pokarhanie ani za poníženie. Pri pohľade na Krista boli učeníci veľmi dojatí. Keď došlo na Petra, udivene zvolal: „Pane, ty mi chceš umývať nohy?“ (Ján 13,7). Kristova blahosklonnosť ho dojala. Bol zahanbený pomyslením, že sa nenašiel učeník, ktorý by vykonal túto službu. Kristus povedal: „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš“ (Ján 13,7). Peter nemohol zniesť pohľad, ako jeho Pán, ktorého pokladal za Božieho Syna, robí úkon sluhu. Jeho vnútro sa búrilo proti tomuto poníženiu. Neuvedomil si, že to je zmysel Kristovho príchodu na svet. Dôrazne povedal: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ (Ján 13,8).

Kristus slávnostne povedal Petrovi: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou.“ Služba, ktorú Peter odmietol, bola obrazom vyššieho očistenia. Kristus prišiel umyť srdce od poškvŕn hriechu. Odmietnutím dať si umyť nohy Peter vlastne odmietol vznešenejšie očistenie, ktoré bolo zahrnuté v tomto nižšom úkone. Pre Majstra nie je pokorujúce, ak sa mu dáme očistiť. Najúprimnejšou pokorou je prijať s vďačným srdcom čokoľvek, čo pre nás koná, a s celou opravdivosťou slúžiť Kristovi.

Pri Ježišových slovách: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou“ (Ján 13,8) Peter sa zriekol svojej pýchy a umienenosti. Bolo mu neznesiteľné pomyslieť, že by mal byť od Krista odlúčený; to by znamenalo pre neho smrť. Povedal: „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu! Ježiš mu na to: Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý“ (Ján 13,9.10).

Zmyslom týchto slov nie je len telesná čistota. Kristus stále hovorí o vyššom stupni očistenia, ktorého symbolom bol tento nižší úkon. Kto sa vykúpal, bol čistý, ale nohy v sandáloch sa čoskoro zaprášili a bolo ich treba stále umývať. Tak boli Peter i jeho bratia obmytí v tej veľkej studnici, ktorá bola prichystaná pre hriech a nečistotu. Kristus ich uznal za svojich. Pokušenie ich však viedlo do zlého a stále potrebovali jeho očisťujúcu milosť. Keď sa Ježiš opásal, aby im z nôh zmyl prach, chcel im vlastne umyť srdcia, zbaviť ich odcudzenia, žiarlivosti a pýchy. To bolo dôležitejšie než im z nôh zmyť prach. Pôvodne nebol nikto z nich pripravený na spoločenstvo s Kristom. Kým neboli pokorní a láskaví, neboli pripravení mať účasť na veľkonočnej večeri a pamätnej službe, ktorú Kristus hodlal ustanoviť. Ich srdcia museli byť očistené. Pýcha a sebecké záujmy plodia nezhody a nenávisť, ale to všetko Kristus zmyl, keď im umýval nohy. Začali inak zmýšľať. Pri pohľade na nich mohol Ježiš povedať: „Ste čistí.“ Teraz boli úprimne zjednotení a jeden k druhému láskaví. Stali sa pokornými a učenlivými. Okrem Judáša bol každý ochotný prenechať prvé miesto inému. Teraz mohli s pokorným a vďačným srdcom prijať Kristove slová.

Aj nás ako Petra a jeho bratov umyla Kristova krv, no napriek tomu v styku so zlom čistota duše býva často poškvrnená. Musíme prísť ku Kristovi a dať sa očistiť jeho milosťou. Peter nechcel dovoliť, aby sa ruky Pána a Majstra dotkli jeho zašpinených nôh; ako často však prinášame svoje hriešne, poškvrnené srdce do styku s Kristovým srdcom! Ako bolestne znáša našu zlú, márnivú a pyšnú povahu. Napriek tomu musíme prísť k nemu vo všetkej slabosti a nečistote. Len on nás môže očistiť. Ak sa mu nedáme očistiť, potom nie sme pripravení na spoločenstvo s ním.

Ježiš povedal učeníkom: „Vy ste čistí, ale nie všetci“ (Ján 13,10). Ježiš umyl Judášovi nohy, no ten mu neodovzdal srdce. Nebolo očistené. Judáš sa Kristovi neodovzdal.

Keď Kristus umyl učeníkom nohy, obliekol si vrchné rúcho, posadil sa a povedal im: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: Učiteľ a Pán, a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám. Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší, ako ten, kto ho poslal“ (Ján 13,12-16).

Kristus chcel, aby učeníci pochopili, že zo svojej dôstojnosti nič nestratil, keď im umyl nohy. „Vy ma oslovujete: Učiteľ a Pán, a dobre hovoríte, lebo to som.“ Svojou nekonečnou vznešenosťou dodal tejto službe pôvab a zmysel. Nikto nebol tak vznešený ako Kristus, a predsa sa sklonil k najponižujúcejšej službe. Kristus sám dal príklad pokory, aby jeho ľud nepodľahol presile sebectva prirodzeného srdca. Tento významný úkon nechcel prenechať človekovi. Pokladal ho za tak významný, že ho vykonal sám ako sluha, on, rovný Bohu. Kým sa učeníci preli o najprednejšie miesto, zatiaľ ten, pred ktorým sa má skloniť každé koleno a ktorému čestne slúžia anjeli slávy, sklonil sa sám, aby umyl nohy tým, čo ho nazývali svojím Pánom. Umyl nohy aj svojmu zradcovi.

Kristus svojím životom a naučením dal dokonalý príklad nesebeckej služby, ktorá má svoj pôvod v Bohu. Boh nežije sám pre seba. Tým, že stvoril svet a udržuje všetky veci, ustavične slúži iným. „On dáva vychádzať slnku nad zlými aj dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých“ (Mat 5,45). Tento ideál služby Boh zveril svojmu Synovi. Ježiš bol určený za hlavu ľudstva, aby svojím príkladom ukázal, čo znamená slúžiť. Celý jeho život bol v zhode so zákonom služby. Kristus slúžil a pomáhal všetkým. Tak prežíval Boží zákon a názorne nám ukázal ako ho máme poslúchať. 

Ježiš sa opätovne snažil upevniť túto zásadu medzi svojimi učeníkmi. Keď Jakub a Ján žiadali o výnimočné postavenie, povedal: „Kto by sa chcel stať medzi vami veľkým, nech je vaším služobníkom“ (Mat 20,26). V mojom kráľovstve neplatí zásada prvenstva a nadradenosti. Jediná veľkosť je veľkosť pokory. Jediným rozdielom je miera odovzdanosti službe iným.

Keď potom učeníkom umyl nohy, povedal: „Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“ Týmito slovami Kristus nemienil len obvyklý zdvorilostný úkon. Šlo o viac než len o číre zmytie prachu z hosťových nôh. Kristus tu ustanovil náboženský úkon. Pánovým činom sa tento obrad pokory stal posvätným ustanovením. Učeníci ho mali zachovávať, aby si vždy pripomínali, čo im povedal o pokore a službe.

Tento obrad je Kristom ustanovenou prípravou pre vysluhovanie Večere Pánovej. Srdce nemôže mať spoločenstvo s Kristom, kým je v ňom pýcha, škriepky a spory o popredné miesto. Nie sme pripravení prijímať jeho telo a krv. Z Ježišovho rozhodnutia je teda úkon pokory na začiatku.

Pri tejto príležitosti si majú Božie deti pripomínať slová Pána života a slávy: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: Učiteľ a Pane a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám. Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, ste blahoslavení, ak to aj konáte“ (Ján 13,12-17). Človek má sklon pokladať sa za niečo oveľa viac, než je jeho brat, pracovať len pre seba a hľadať popredné postavenie, a to často vedie k hriešnemu podozrievaniu a nevraživosti. Ustanovenie, ktoré predchádza Večeru Pánovu, má odstrániť tieto nedorozumenia, zbaviť človeka sebectva a sebavyvyšovania, viesť k pokore srdca, ktorá ho povedie k ochotnej službe svojmu bratovi.

Svätý nebeský Strážca je sám prítomný pri tejto slávnostnej chvíli, aby sa z nej stala príležitosť spytovania vlastného srdca, presvedčenia o hriešnosti a blaženej istote odpustenia hriechov. Plnosťou svojej milosti chce Kristus zmeniť smer nášho sebeckého zmýšľania. Duch Svätý prebúdza citlivosť tých, čo nasledujú príklad svojho Pána. Pri spomienke na Spasiteľovo poníženie kvôli nám myšlienka sa pojí s myšlienkou a vyvoláva reťaz spomienok na veľkú Božiu dobrotu i na priazeň a lásku pozemských priateľov. Na myseľ prichádza mnohé zanedbanie Božieho požehnania, prípady zneváženej milosti a zľahčenej láskavosti. Objavujú sa korene trpkosti, ktoré udusili vzácny kvet lásky. Pripomíname si povahové nedostatky, nesplnené povinnosti, nevďačnosť voči Bohu a ľahostajnosť k bratom a sestrám. Hriech poznávame v Božom svetle. Tu sa končí samoľúbosť a začína sa najdôkladnejšia sebakritika a pokora. Sme odhodlaní odstrániť každú prekážku, ktorá pôsobí odcudzenie. Zriekame sa zlého zmýšľania i hovorenia. Vyznávame hriechy a prijímame odpustenie. Dušu preniká Kristova podmanivá milosť a jeho láska zapája srdcia do blaženej jednoty.

Ak pochopíme význam tejto prípravnej služby, zatúžime po vyššom duchovnom živote. Nebeský Svedok potom splní toto naše prianie. Duchovne nás pozdvihne. Môžeme mať podiel na Večeri Pánovej vo vedomí odpustenia hriechov. Jas Kristovej spravodlivosti nám osvieti myseľ i srdce. Uzrieme „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1,29).

Tí, čo prijmú ducha tohto úkonu, nikdy ho nebudú pokladať za holý obrad. Stále budú mať na pamäti príkaz: „Navzájom si slúžte v láske!“ (Gal 5,13). Umytím nôh svojim učeníkom Kristus prejavil ochotu vykonať akúkoľvek ponižujúcu službu, aby sa aj oni mohli stať spoludedičmi večného bohatstva nebeského pokladu. Týmto obradom sa aj jeho učeníci zaväzujú, že budú podobne slúžiť svojim bratom. Kedykoľvek sa tento úkon vykonáva v správnom duchu, Božie deti prežívajú sväté spoločenstvo ochoty slúžiť si navzájom a byť jedni druhým na požehnanie. Zaväzujú sa, že budú nesebecky slúžiť. A to nielen jedni druhým. Pole ich pôsobnosti je tak široké, ako kedysi Majstrovo. Na svete je mnoho tých, čo potrebujú našu službu. Na každom kroku stretávame ľudí chudobných, bezmocných a nevedomých. Tí, čo mali spoločenstvo s Kristom vo vrchnej sieni, budú slúžiť ako on.

Ježiš, ktorému v nebi všetci slúžili, stal sa služobníkom všetkých. A pretože slúžil všetkým, opäť mu budú všetci slúžiť a velebiť ho. Tí, čo chcú mať jeho božské vlastnosti a tešiť sa z pohľadu na zástup vykúpených, musia nasledovať príklad jeho nesebeckej služby.

To všetko zahrňujú Ježišove slová: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Ján 13,15). Taký bol zámer tohto obradu. Ježiš hovorí: „Chápete, čo som vám urobil?“ Ak poznáte zámer tohto naučenia, „ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte“ (Ján 13,17).