72. Na moju pamiatku

„Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť na moju pamiatku. A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor 11,23-26).

Kristus dospel na rozhranie dvoch bohoslužobných systémov: dvoch zmlúv a dvoch veľkých slávností. On, nepoškvrnený Boží Baránok, bol pripravený stať sa obeťou za hriech, a tým ukončiť predobrazný ceremoniálny systém, ktorý štyritisíc rokov oznamoval jeho smrť. Keď so svojimi učeníkmi jedol veľkonočného baránka, ustanovil miesto toho úkon, ktorý mal zostať pripomienkou jeho veľkej obete. Táto národná slávnosť Židov sa mala navždy skončiť. Kristovo ustanovenie mali jeho nasledovníci zachovávať vo všetkých krajinách všetkých vekov.

Veľká noc bola ustanovená ako pripomienka vyslobodenia Izraela z Egypta. Boh prikázal, aby rodičia na otázku detí ohľadne zmyslu tohto ustanovenia, každoročne im pripomínali túto udalosť. Všetci si mali na toto obdivuhodné vyslobodenie zachovať sviežu spomienku. Ustanovenie Večere Pánovej malo pripomínať ono veľké vyslobodenie, ktoré bolo ovocím Kristovej smrti. Táto pamiatka sa má sláviť dotiaľ, kým Kristus druhýkrát nepríde v moci a sláve. Ona nám má stále pripomínať jeho veľké dielo pre nás.

Pri vyjdení z Egypta Izraelci jedli baránka postojačky, s prepásanými bedrami a s palicou v ruke, pripravení na cestu. Spôsob slávenia tohto ustanovenia zodpovedal ich situácii, lebo zakrátko mali odísť z Egypta a vydať sa na bolestnú a neľahkú cestu púšťou. V Kristovej dobe bola však iná situácia. Neodchádzali z cudzej krajiny, lebo bývali vo vlastnej. V pokoji a v pohode mali sláviť veľkonočnú večeru. Hostia ležali na pohovkách okolo stola opretí o ľavú ruku a pravou pokojne jedli. V tejto polohe si hostia mohli položiť hlavu na prsia najbližšieho stolovníka. Nohy účastníkov vyčnievali na druhej strane pohovky a okoloidúci im ich mohol umyť.

Kristus sedí pri stole s veľkonočnou večerou. Pred sebou má obvyklý nekvasený chlieb. Na stole je aj veľkonočné nekvasené víno. Pán používa pripravené jedlo a nápoj ako symbol svojej nepoškvrnenej obete. Kvas, symbol hriechu a smrti, nemohol v nijakej podobe predstavovať „bezúhonného a nepoškvrneného baránka“ (1 Pet 1,19).

„Keď jedli, Ježiš vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom so slovami: Vezmite, jedzte! Toto je moje telo. Potom vzal kalich, poďakoval a dal im ho so slovami: Pite z neho všetci! Lebo toto je moja krv zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov. Vravím vám však, že odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do toho dňa, keď ho budem s vami piť v kráľovstve svojho Otca“ (Mat 26,26-29).

Pri tomto posvätnom úkone bol prítomný aj zradca Judáš. Od Pána prijal znamenie jeho obetovaného tela a preliatej krvi. Počul slová: „Toto robte na moju pamiatku.“ Zradca tu sedel v prítomnosti Božieho Baránka. Rozmýšľal o svojich temných zámeroch a utešoval sa svojimi zlomyseľnými, pomstychtivými myšlienkami.

Kristus dal presvedčivý dôkaz, že pozná Judášovu povahu, keď pri umývaní nôh poznamenal: „Nie všetci ste čistí“ (Ján 13,11). Tieto slová mohli presvedčiť pokryteckého učeníka, že Pán vie o jeho tajných zámeroch. Kristus sa však vyjadril ešte jasnejšie, keď pri pohľade na učeníkov sediacich pri stole povedal: „Nehovorím o vás všetkých. Ja viem, koho som si vyvolil, ale má sa splniť Písmo: Ten, ktorý je môj chlieb, zdvihol proti mne pätu“ (Ján 13,18). Učeníci ani teraz nemysleli na Judáša. Videli však, že Kristus je krajne zarmútený. Všetkých sa zmocnila nejasná predtucha niečoho strašného, čo nevedeli pochopiť. Keď potom spolu mlčky jedli, Ježiš povedal: „Amen, hovorím vám, že jeden z vás ma zradí“ (Mat 26,21). Tieto slová ich ohromili. Nevedeli si predstaviť, ako by sa mohol niekto tak hanebne zachovať voči nebeskému Učiteľovi. Veď prečo by ho mali zrádzať? A komu? V koho srdci by sa mohol zrodiť taký zámer? Iste sa to nemôže týkať niekoho z vyvolených dvanástich, ktorí dostali jedinečné prednosti, že smeli počúvať jeho učenie, tešiť sa z jeho obdivuhodnej priazne a žiť v tak úzkom spoločenstve s ním.

Keď si uvedomili dosah jeho slov a pripomenuli pravdivosť toho, čo hovorieval, zmocnila sa ich obava a začali samých seba podozrievať. Uvažovali, či v skrytosti srdca naozaj neklíči nejaká myšlienka proti Majstrovi. Boli veľmi znepokojení, preto sa začali jeden po druhom spytovať: „Či som to ja, Pane?“ (Mat 26,22). Len Judáš mlčal. Nakoniec sa spýtal zarmútený Ján: „Pane, kto je to?“ (Ján 13,23). Ježiš odpovedal: „Ten, komu podám omočenú skyvu, kto so mnou omočil ruku v mise, ten ma zradí. Syn človeka síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda človekovi, ktorý zrádza Syna človeka. Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa vôbec nebol narodil“ (Mat 26,23.24). Učeníci si navzájom skúmavo hľadeli do tváre, keď sa pýtali: „Či som to ja, Pane?“ Teraz sa pozornosť všetkých obrátila na zamĺkleho Judáša. Ten v zmätku otázok a prejaveného údivu prepočul Ježišovu odpoveď Jánovi. Aby však unikol zvedavým otázkam učeníkov, aj on sa spýtal: „Či som to ja, Majstre?“ Ježiš dôstojne odpovedal: „Ty si povedal“ (Mat 26,25).

Judáš celý prekvapený a zmätený, že jeho zámer je odhalený, vstal a hodlal opustiť miestnosť. „Ježiš mu povedal: Čo chceš urobiť, urob čo najskôr!... On vzal teda skyvu a hneď vyšiel von. A bola noc“ (Ján 13,27-30). Zradcovi nadišla noc, keď sa odvrátil od Krista a odišiel von do tmy.

Judáš mal až dosiaľ možnosť kajať sa. Keď však opustil prítomnosť svojho Pána a spoluučeníkov, urobil konečné rozhodnutie. Prekročil poslednú medzu. Ježišova zhovievavosť voči tomuto pokúšanému človekovi bola obdivuhodná. Pre Judáša urobil všetko, čo sa urobiť dalo. Dával mu príležitosť, aby sa kajal, a to aj po dvojnásobne dohodnutej zrade. Kristus dal Judášovi vrcholný, presvedčivý dôkaz o svojom božstve tým, že čítal tajný zámer jeho zradného srdca. Bola to posledná výzva falošnému učeníkovi na pokánie. Kristus neopomenul nijakú výzvu, ktorú mu mohlo ponúknuť jeho božsko-ľudské srdce. Príliv milosrdenstva, ktorý Judáš svojou tvrdošijnou pýchou odmietal, vracal sa stále s mocnejším prúdom podmanivej lásky. Judáša síce odhalenie jeho viny prekvapilo a vyľakalo, no ešte viac ho zatvrdilo. Opustil túto posvätnú večeru a šiel dokonať dielo zrady.

Kristus však výrokom „beda“ nad Judášom prejavil aj milosrdenstvo voči svojim učeníkom. Tým podal korunný dôkaz svojho mesiášstva. Povedal: „Hovorím vám to už teraz, skôr ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane, že ja som“ (Ján 13,19). Keby bol Ježiš mlčal a zdanlivo si nevšimol, čo sa chystá, učeníci sa mohli nazdávať, že ich Majster nič nepredvídal, bol zaskočený a zradne vydaný do rúk vražedného davu. Ježiš však už pred rokom povedal učeníkom, že si ich vyvolil dvanásť a jeden z nich je diabol. Slová, ktoré Judášovi povedal teraz a ktoré plne potvrdili, že Pán poznal jeho zradné zámery, mali posilniť vieru pravých Kristových nasledovníkov v čase jeho poníženia. Pred Judášovým strašným koncom sa mali rozpamätať na Ježišovo „beda“, ktoré vyslovil nad zradcom.

Spasiteľ myslel aj na niečo iné. Svoju službu neodriekol ani svojmu zradcovi. Učeníci nepochopili jeho slová pri umývaní nôh: „Nie všetci ste čistí,“ ba ani to, čo povedal pri stole: „Ten, ktorý je môj chlieb, zdvihol proti mne pätu“ (Ján 13,11-18). Neskôr však, keď všetko bolo vyjasnené, mohli uvažovať o Božej trpezlivosti a milosrdenstve voči najzatvrdilejšiemu hriešnikovi.

Ježiš poznal Judáša od začiatku, umyl mu nohy. A zradca mal prednosť s Kristom slávnostne povečerať. Dlhozhovievajúci Spasiteľ sa všestranne snažil priviesť tohto hriešnika k pokániu, očistiť ho od poškvŕn hriechu a prijať ho. Je to príklad pre nás. Náznaky poblúdeného a hriešneho konania nie sú dôvodom vzájomného odcudzenia. Ľahostajná odlúčenosť zaháňa človeka do pokušenia, ba priamo do satanovej náruče. Kristus sa tak nesprával. Práve zblúdilým a všelijako porušeným učeníkom umyl nohy a všetkých dvanástich okrem jedného priviedol k pokániu.

Kristov príklad nepripúšťa výlučnosť pri Večeri Pánovej. Je pravda, že zjavný hriech vinníka vylučuje. O tom Duch Svätý jasne hovorí (1 Kor 5,11), súdiť však nad to neprislúcha nikomu. Boh nepoveril ľudí, aby rozhodovali o tom, kto sa týchto slávnostných chvíľ môže zúčastniť. Veď kto pozná ľudské srdce? Kto vie odlíšiť kúkoľ od pšenice? „Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha.“ Lebo „kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi“. „Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie“ (1 Kor 11,28.27.29).

Keď sa veriaci zhromažďujú, aby slávili pamiatku Večere Pánovej, prítomní sú aj neviditeľní posli. Môže tu byť aj nejaký Judáš, a teda aj služobníci kniežaťa temnoty, lebo tí sú spoločníkmi všetkých, čo odmietajú Ducha Svätého. Prítomní sú aj nebeskí anjeli. Títo nepozorovaní hostia sú pri každej podobnej príležitosti. Môžu sem prísť aj ľudia, ktorí srdcom neslúžia pravde a svätosti, ale chcú sa slávnosti zúčastniť. Nemali by sme im v tom brániť. Prítomní sú svedkovia, ktorí kedysi videli, ako Ježiš umýval nohy svojim učeníkom i Judášovi. Na tento úkon teda nehľadia len ľudia.

Kristus prítomnosťou Svätého Ducha spečaťuje svoje ustanovenie. Presviedča a obmäkčuje ľudské srdce. Neunikne mu ani jediný skrúšený pohľad či myšlienka. Čaká na kajúcnu a skrúšenú dušu. Všetko má pre ňu pripravené. Ten, ktorý umyl nohy Judášovi, chce umyť každé srdce od poškvrny hriechu.

Nikto by sa nemal zriekať stolovania pre prípadnú účasť niekoho nehodného. Každý učeník je povolaný k verejnej účasti a tým aj k vyznaniu, že prijíma Krista za svojho osobného Spasiteľa. Práve pri týchto príležitostiach sa Kristus stretáva so svojím ľudom a posilňuje ho svojou prítomnosťou. Azda aj srdce a ruky tých, čo prisluhujú Večeru Pánovu, sú nehodné, no napriek tomu Kristus slúži veriacim svojou prítomnosťou. Ktokoľvek prichádza s pohľadom viery upreným na neho, bude hojne požehnaný. Všetci, čo zanedbávajú tieto chvíle nebeského spoločenstva, utrpia stratu. Právom možno o nich povedať: „Nie všetci ste čistí.“

Svojou účasťou na jedení chleba a pití vína s učeníkmi Kristus sa slávnostne zaručil, že je ich Vykupiteľ. Zveril im novú zmluvu, podľa ktorej všetci, čo ho prijímajú, stávajú sa Božími deťmi a Kristovými spoludedičmi. Táto zmluva im zaručovala všetky časné i večné požehnania. Musela však byť podpísaná Kristovou krvou. Pri tomto posvätnom úkone si mali všetci pripomínať nekonečnú obeť prinesenú za nich osobne ako za časť veľkého celku padlého ľudstva.

Slávnosť Večere Pánovej by však nemala byť chvíľou smútku. Keď sa Pánovi učeníci zhromažďujú okolo jeho stola, nemajú si pripomínať svoje nedostatky alebo nariekať nad nimi. Nemajú sa zaoberať svojou dávnou náboženskou skúsenosťou, či už bola povznášajúca alebo skľučujúca. Nemajú si pripomínať vzájomné nedorozumenia. To všetko patrí do prípravy. Skúmali si vnútro, vyznali hriech a urovnali vzájomné nedorozumenia. Teraz prišli do spoločenstva s Kristom. Nemajú stáť v tôni kríža, ale v jeho spásnom svetle. Svoje srdcia majú otvoriť jasným lúčom Slnka spravodlivosti. Keďže majú srdcia očistené Kristovou predrahou krvou, smú v plnom vedomí jeho neviditeľnej prítomnosti počuť jeho slová: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, ale ja vám nedávam ako svet dáva“ (Ján 14,27).

Zmyslom Pánových slov je: Presvedčený o svojom hriechu pamätaj, že som zomrel za teba. Ak si utláčaný, prenasledovaný a ak trpíš pre mňa a pre evanjelium, nezabudni, že z veľkej lásky k tebe som obetoval svoj život. Pod ťarchou svojich zdanlivo neznesiteľných povinností a preťažkých starostí pamätaj, že som pre teba znášal kríž a nedbal na pohanu. Ak tvoje srdce desia ťažké skúšky, pripomeň si, že Vykupiteľ tvoj žije a prihovára sa za teba.

Večera Pánova je svedectvom o Kristovom druhom príchode, túto nádej mala oživovať v mysli učeníkov. Kedykoľvek sa zišli, aby si pripomínali jeho smrť, spomínali, ako „vzal kalich, poďakoval a podával im ho so slovami: Pite z neho všetci! Lebo toto je moja krv zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov. Vravím vám však, že odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do toho dňa, keď ho budem s vami piť nový v kráľovstve svojho Otca“ (Mat 26,27-29). V súžení ich potešovala nádej návratu ich Pána. Nevýslovne vzácna im bola myšlienka: „Vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor 11,26). 

Na to nesmieme nikdy zabudnúť. Stále by sme mali pamätať na podmanivú moc Ježišovej lásky. Kristus ustanovil tento obrad na svedectvo o Božej láske k nám. Bez Krista nemožno hovoriť o spojení s Bohom. Toto spoločenstvo a vzájomnú bratskú lásku musí vždy upevňovať láska Ježišova. Len Kristova smrť utvrdila jeho lásku k nám. Len jeho smrť nám umožnila radostné očakávanie jeho druhého príchodu. Jeho obeť je stredobodom našej nádeje. Na ňu musíme upierať svoju vieru.

Príliš často pokladáme ustanovenia pripomínajúce poníženie a utrpenie nášho Pána len za formálnu záležitosť. Tieto ustanovenia boli však zriadené s určitým zámerom. Naše zmysly musia byť oživené, aby sme vnikali do tajomstva zbožnosti. Všetci máme prednosť oveľa lepšie chápať Kristovo zmierujúce utrpenie než ho dosiaľ chápeme. „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život“ (Ján 3,14.15). Musíme hľadieť na Spasiteľa zomierajúceho na golgotskom kríži. Je v našom večnom záujme, aby sme v Krista verili.

Náš Pán povedal: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život... Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Ján 6,53-55). To platí o našej telesnej prirodzenosti. Kristovej smrti vďačíme aj za svoj pozemský život. Chlieb, ktorý jeme, zaplatil svojím telom; vodu, ktorú pijeme, vykúpil svojou preliatou krvou. Každý človek, svätec či hriešnik, jedáva svoj každodenný chlieb a sýtený je pritom Kristovým telom a krvou. Každý bochník chleba nesie pečať golgotského kríža. Ten sa zrkadlí aj v každom pramienku vody. To všetko je zahrnuté v symboloch jeho veľkej obete. Svetlo žiariace z onej novozmluvnej služby vo vrchnej sieni posväcuje potreby nášho každodenného života. Rodinný stôl sa stáva stolom Pánovým a každé jedlo sviatosťou.

O čo výstižnejšie sú Kristove slová o našej duchovnej prirodzenosti! Hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život“ (Ján 6,54). Len život obetovaný za nás na golgotskom kríži nám umožňuje žiť svätým životom. Tento život prijímame vtedy, keď prijímame jeho Slovo a konáme to, čo nám prikázal. Tak budeme s ním zajedno. Hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Ján 6,56.57). Tieto slová sa obzvlášť vzťahujú na Večeru Pánovu. Keď vierou rozjímame o veľkej obeti nášho Pána, prijímame Kristov duchovný život. Pri každej príležitosti slávenia Večere Pánovej čerpáme novú duchovnú silu. Tento obrad umožňuje životodarné spoločenstvo, ktorým sa veriaci dostáva do spojenia s Kristom i s Otcom. Vo zvláštnom zmysle spája slabých a závislých ľudí s Bohom. 

Keď prijímame chlieb a kalich, symboly Kristovho ukrižovaného tela a preliatej krvi, v duchu sa pripájame k onej poslednej večeri vo vrchnej sieni. Akoby sme prechádzali záhradou posvätenou utrpením toho, ktorý niesol hriechy sveta. Sme svedkami boja, ktorého víťazstvo je základom nášho zmierenia s Bohom. Smieme hľadieť na ukrižovaného Krista.

Keď hľadíme na ukrižovaného Vykupiteľa, lepšie chápeme veľkosť a význam obete, ktorú pre nás priniesol majestát neba. Poznávame slávu plánu spasenia a myšlienka na Golgotu prebúdza v nás živú a posvätnú ozvenu. Srdcom i ústami chválime Boha a Baránka, lebo ľudia živo oslovení golgotskými udalosťami nemôžu pestovať pýchu a sebectvo.

Uvažovanie o Spasiteľovej nesmiernej láske zušľachťuje myšlienky, očisťuje srdce a mení povahu. Taký človek sa stane svetlom sveta, zobrazujúcim do istej miery túto tajomnú lásku. Čím viac premýšľame o Kristovom kríži, tým plnšie súhlasíme s apoštolom Pavlom: „Ja sa nechcem chváliť ničím, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet“ (Gal 6,14).