73. Nech sa vám srdce nevzrušuje!

K láskyplnému a súcitnému pohľadu na svojich učeníkov Kristus dodal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh“ (Ján 13,31). Judáš odišiel z vrchnej siene a Kristus tam zostal s jedenástimi. Chcel im povedať o svojom blízkom odchode, ale predovšetkým im chcel pripomenúť slávny cieľ svojho poslania. Upozorňoval ich naň už aj predtým. Tešil sa, že svojím ponížením a utrpením oslávi Otcovo meno. Myšlienky svojich učeníkov usmerňoval hlavne na toto. Obrátil sa na nich prívetivým oslovením „Deti moje“ a dodal: „Ešte chvíľu som s vami. Budete ma hľadať, ale ako som povedal Židom, aj vám teraz hovorím: Kam ja idem, ta vy prísť nemôžete“ (Ján 13,33). Keď to učeníci počuli, iste neboli potešení. Zmocnil sa ich strach. Primkli sa bližšie k Spasiteľovi. Ich Majster a Pán, ich milovaný Učiteľ a Priateľ, im bol drahší ako život. Od neho očakávali pomoc vo všetkých ťažkostiach, útechu v žiali a sklamaní. Teraz mal opustiť túto osamelú a od neho závislú skupinu. Tiesnivé predtuchy im napĺňali srdcia.

V Spasiteľových slovách bolo však plno nádeje. Vedel, že nepriateľ bude na nich útočiť a že satanova moc najľahšie víťazí nad ľuďmi, ktorých tiesnia rôzne ťažkosti. Preto odvracal ich pozornosť od „vecí viditeľných“ k „neviditeľným“ (2 Kor 4,18). Z pozemského vyhnanstva k nebeskému domovu. 

Povedal: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte“ (Ján 14,1-4). Kvôli vám som prišiel na svet a pre vás aj pracujem. Ani po odchode sa neprestanem o vás starať. Na svet som sa vám prišiel zjaviť, aby ste uverili. Idem k Otcovi a budem s ním spolupracovať pre vás. Cieľ Kristovho odchodu bol pravým opakom toho, čoho sa učeníci obávali. Nešlo o konečné rozlúčenie. Kristus im šiel pripraviť miesto, aby mohol znova prísť a vziať ich k sebe. Kým im bude chystať príbytky, majú dbať o to, aby získali povahu podľa Božej podoby.

Učeníci boli stále na rozpakoch. Pochybnosťami zmietaný Tomáš povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu? Ježiš mu odpovedal: Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho“ (Ján 14,5-7).

Do neba nevedie mnoho ciest. Vlastnou cestou sa ta nikto nedostane. Kristus hovorí: „Ja som cesta... nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Ján 14,6). Kristus sa stal cestou, pravdou a životom od chvíle, keď zaznela prvá evanjelijná zvesť, podľa ktorej semeno ženy rozdrví hadovi hlavu. Kristus bol cestou za Adama, keď Ábel obetoval Bohu krv zabitého baránka, ktorá symbolizovala krv Vykupiteľa. Kristus bol záchrannou cestou pre patriarchov a prorokov. On je jediná cesta, ktorá nás vedie k Bohu.

Kristus povedal: „Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“ Tieto slová učeníci ešte stále nechápali. Filip zvolal: „Pane, ukáž nám Otca, a to nám postačí“ (Ján 14,7.8).

Prekvapený jeho nechápavosťou a bolestne dotknutý sa ho Kristus opýtal: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?“ Je to možné, že by si v mojich skutkoch nevidel pôsobenie Otcovo? Neveríš, že som prišiel svedčiť o Otcovi? „Ako môžeš hovoriť: Ukáž nám Otca?“ „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Ján 14,9). Keď sa Kristus stal človekom, neprestal byť Bohom. Aj keď zostúpil na úroveň človeka, jeho božská prirodzenosť mu zostala. Len Kristus mohol zjaviť ľuďom Otca a učeníci mali prednosť, že smeli byť tri roky svedkami tohto zjavenia.

„Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!“ (Ján 14,11). Ich viera mohla bezpečne spočívať na preukaznosti Kristových skutkov - skutkov, ktoré nikto nikdy sám od seba nekonal a ani konať nebude. Kristovo dielo svedčilo o jeho božskej prirodzenosti. Cez neho sa zjavoval Otec.

Keby boli učeníci verili tomuto živému spojeniu Otca a Syna, neboli by strácali vieru, keď videli trpieť a zomierať Krista pre záchranu hynúceho sveta. Kristus chcel prehĺbiť ich vieru tým, že im umožnil poznať, že on je Boh v ľudskom tele. Chcel, aby poznali, že ich viera sa musí upínať k Bohu a v ňom kotviť. Náš súcitný Spasiteľ sa všemožne a vytrvalo snažil pripraviť svojich učeníkov na príval pokušení, v ktorom sa mali onedlho ocitnúť. Chcel, aby spolu s ním boli skrytí v Bohu.

Pri týchto slovách vyžarovala z Kristovej tváre Božia sláva a prítomných sa pri pozornom počúvaní zmocňovala posvätná bázeň. Ešte úprimnejšie a rozhodnejšie sa k nemu primkli. Čím viac milovali Krista, tým viac sa mali radi aj navzájom. Cítili blízkosť neba a v posolstve, ktoré počúvali, poznávali odkaz nebeského Otca. 

Kristus pokračoval: „Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie“ (Ján 14,12). Spasiteľovi veľmi záležalo na tom, aby jeho učeníci pochopili, prečo svoju božskú podstatu spojil s prirodzenosťou človeka. Svetu prišiel odhaliť Božiu slávu, aby jej obnovujúcou mocou mohol byť človek zachránený. Boh sa zjavil v Kristovi, aby sa Kristus mohol zjaviť v nich. Ježiš neprejavil nijakú vlastnosť a neuplatnil nijakú silu, ktorú by ľudia vierou v neho nemohli mať. Všetci jeho nasledovníci môžu získať jeho ľudskú dokonalosť, ak budú Bohu tak oddaní, ako bol on.

„Áno, bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi“ (Ján 14,12). Kristus tým nechcel povedať, že dielo učeníkov bude významnejšie než je dielo jeho, ale naznačoval jeho väčší rozsah. Nehovoril len o konaní divov, ale o všetkom, čo sa bude diať pod vplyvom Ducha Svätého. 

Po Pánovom nanebovstúpení si učeníci uvedomili, že jeho zasľúbenie sa splnilo. Kristovo ukrižovanie, vzkriesenie a nanebovstúpenie sa im stalo živou skutočnosťou. Videli, ako doslovne sa splnila prorocká reč. Skúmali Písmo a prijímali jeho zvesť s vierou a istotou predtým neobvyklou. Poznali, že všetko, čo nebeský Učiteľ o sebe povedal, je pravda. Keď potom o svojej skúsenosti rozprávali a zvelebovali Boha, poslucháči boli dojatí, obmäkčení a celé zástupy uverili v Ježiša.

Spasiteľovo zasľúbenie, ktoré dostali učeníci, je zasľúbením jeho cirkvi do konca vekov. Boží obdivuhodný plán vykúpenia ľudstva nemal mať len nejaké nepatrné výsledky. Boží služobníci, ktorí sa nespoliehajú na vlastné úsilie, ale na to, čo pre nich a cez nich môže vykonať Boh, určite poznajú splnenie jeho zasľúbení. Kristus hovorí: „Áno, bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi.“

Učeníci doposiaľ nepoznali neobmedzené zdroje Spasiteľovej moci. Povedal im: „Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene“ (Ján 16,24). Vysvetlil im, že tajomstvom ich úspechu je prosba o silu a moc v jeho mene. On sa bude za nich prihovárať u Otca. Modlitbu pokorného veriaceho predkladá ako svoju vlastnú žiadosť v záujme prosiaceho človeka. V nebi počuť každú úprimnú modlitbu. Nemusí byť vyjadrená plynulo, ak je však úprimná, Ježiš ju predloží Otcovi bez akéhokoľvek kazu, zdokonalenú a zušľachtenú vôňou svojej vlastnej dokonalosti.

Cesta úprimnosti a bezúhonnosti nie je cestou bez prekážok, ale každú ťažkosť smieme pokladať za príležitosť k modlitbe. Každý dostáva silu od Boha a tento prameň je dostupný aj tomu najslabšiemu človekovi. Ježiš povedal: „A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím“ (Ján 14,13.14).

Kristus radil svojim učeníkom, aby prosili v jeho mene. Jeho nasledovníci majú prichádzať k Bohu v Kristovom mene. Len jeho obeť im dáva hodnotu pred Bohom. Boh si ich cení pre spravodlivosť, ktorú im prepožičiava Kristus. Pre Kristove zásluhy odpúšťa tým, čo žijú v Božej bázni. Nevidí v nich ohavnosť hriešnika. Uznáva v nich podobu svojho Syna, v ktorého veria. 

Pán nechce, aby sa jeho ľud podceňoval. Hodnotu jeho vyvolených dedičov má určovať cena výkupnej Obete. Boh po nich túžil, inak by nebol poslal svojho Syna s tak veľkým výkupným. Má pre nich poslanie a ochotne splní ich najodvážnejšie prosby, aby mohli osláviť jeho meno. Ak veria jeho zasľúbeniam, môžu očakávať veľké veci.

Prosiť v Kristovom mene znamená mnoho. Zaväzuje nás to, aby sme prijali jeho povahu, zjavovali jeho ducha a konali jeho skutky. Spasiteľovo zasľúbenie je podmienené. Hovorí: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (Ján 14,15). Kristus zachraňuje ľudí nie v hriechu, ale od hriechu. Tí, čo ho milujú, dokážu svoju lásku poslušnosťou.

Pravá poslušnosť vychádza zo srdca. Aj u Krista to bola záležitosť srdca. Ak budeme s ním súhlasiť, stotožní sa s našimi myšlienkami a zámermi a naše srdce a myseľ bude usmerňovať svojou vôľou do tej miery, že ho budeme poslúchať každým svojím rozhodovaním. Očistená a posvätená vôľa mu bude ochotne a radostne slúžiť. Ak poznáme Boha tak, ako sa nám prednostne poznať dáva, potom náš život bude životom stálej poslušnosti. Čím viac budeme poznávať Kristovu povahu a spoločenstvo s Bohom, tým odpornejší nám bude hriech.

Ak sa chopíme Všemohúceho, aby sme od neho prijímali silu, potom budeme žiť poslušným životom, akým žil na zemi Kristus. Nesmieme však svoju zodpovednosť prenechávať iným a čakať, aby nám povedali, čo máme robiť. Nemôžeme sa spoliehať na ľudskú radu. Pán nás poučí o našej povinnosti práve tak, ako poučí kohokoľvek iného. Keď prídeme k nemu s vierou, osobne nám oznámi svoje tajomstvá. Srdce nám často zahorí, keď sa Pán bude s nami rozprávať, ako sa zhováral s Enochom. Tí, čo mu svoje záležitosti predložia v pevnom rozhodnutí v ničom sa neuchýliť od Božej vôle, budú bezpečne vedieť, ako si majú počínať. Dostanú nielen múdrosť, ale aj silu. Podľa Kristovho zasľúbenia dostanú moc, aby mohli poslúchať a slúžiť. „Všetko“, čo dostal Kristus pre potreby padlých ľudí, dostal ako hlava a predstaviteľ ľudstva. „A dostaneme od neho všetko, o čo len budeme prosiť, lebo zachovávame jeho prikázania a robíme, čo sa jemu páči“ (1 Ján 3,22).

Skôr než Kristus obetoval svoj život, myslel na ten najdôležitejší a najdokonalejší dar pre svojich učeníkov - dar, ktorý im sprístupní neobmedzené zdroje milosti. Povedal: „Ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky, Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás. Nenechám vás ako siroty, prídem k vám“ (Ján 14,16-18).

Duch Svätý bol aj predtým na svete, hneď od začiatku diela vykúpenia pôsobil na ľudské srdcia. Kým však bol na zemi Kristus, učeníci netúžili po inom pomocníkovi. Len po jeho odchode pocítili potrebu Ducha, a potom aj prišiel.

Duch Svätý je Kristov zástupca, ale bez ľudského zjavu a nezávisle od neho. Kristus ako človek nemohol byť osobne všade. Preto bolo v záujme učeníkov, aby odišiel k Otcovi a na zem poslal Ducha Svätého, ako svojho zástupcu. Potom už nikto nemal mať prednosť osobného styku s Kristom. Prostredníctvom Ducha Svätého Spasiteľ bude prístupný všetkým. V tomto zmysle bude svojim nasledovníkom bližšie, než keby nebol vstúpil na nebesá.

„Kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; a ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“ (Ján 14,21). Ježiš poznal budúcnosť svojich učeníkov. Jedného videl na popravisku, iného na kríži, ďalšieho vo vyhnanstve na skalnatom ostrove a ostatných ako obete prenasledovania a smrti. Povzbudzoval ich zasľúbením, že bude s nimi v každom súžení. Toto zasľúbenie platí dodnes. Pán vie o všetkých svojich verných, čo sú pre neho vo väzení alebo vo vyhnanstve na osamelých ostrovoch. Potešuje ich svojou prítomnosťou. Ak sa veriaci človek dostane pre pravdu pred nespravodlivý súd, Kristus je pri ňom. Všetky obvinenia sa týkajú Krista. Kristus je znova súdený v osobe svojich učeníkov. Ak je niekto vo väzení, Kristus ho potešuje svojou láskou. Tým, čo idú na smrť pre jeho dielo, Kristus hovorí: „Ja som... živý. Bol som mŕtvy, hľa, žijem na veky vekov a mám kľúče od smrti a podsvetia“ (Zj 1,17.18). Život obetovaný pre mňa je zachovaný pre večnú slávu.

Utešiteľ príde ako odpoveď na modlitbu viery vždy a všade, v každom zármutku a utrpení, kedykoľvek sme bezradní a nevidíme do budúcna, alebo keď sa cítime opustení a osamotení. Okolnosti nás môžu odlúčiť od všetkých našich pozemských priateľov, ale nijaká okolnosť či vzdialenosť nás nemôže odlúčiť od nebeského Utešiteľa. Nech sme kdekoľvek a nech ideme kamkoľvek, žije s nami, podopiera nás a povzbudzuje, dáva nám silu a potešuje nás.

Učeníci ešte stále nechápali duchovný zmysel Kristových slov a on im opätovne vyložil ich význam. Povedal im, že prostredníctvom Ducha bude s nimi. „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Ján 14,26). Potom už nebudete hovoriť, že nerozumiete. Potom už nebudete vidieť len ako v zrkadle, matne. Budete môcť „so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hÍbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie“ (Ef 3,18.19).

Učeníci mali byť svedkami Kristovho života a diela. Ich posolstvom mal oslovovať všetkých ľudí na zemi. Kristovo poníženie a smrť mali byť pre nich veľkou skúškou a sklamaním. Aby aj po tejto skúsenosti boli ich slová spoľahlivé, Ježiš zasľúbil, že Utešiteľ „pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Ján 14,26).

Dodal: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám“ (Ján 16,12-14). Ježiš odhalil svojim učeníkom šíre pole pravdy. Pripadalo im však krajne obťažné presne odlíšiť jeho učenie od vplyvu tradícií a výrokov zákonníkov a farizejov. Boli navyknutí prijímať učenie rabínov ako Boží hlas a ono im dosiaľ do istej miery ovládalo myslenie a ovplyvňovalo city. Ich myslenie veľkou mierou usmerňovali prízemné predstavy a časné záujmy. Nechápali duchovnú podstatu Kristovho kráľovstva, hoci im ju už toľkokrát objasňoval. Boli zmätení. Nespoznali hodnotu výrokov Písma, ktoré Kristus vykladal. Mnohé z jeho naučení akoby v nich nenachádzalo nijakú ozvenu. Ježiš videl, že nechápu pravý význam jeho slov. Zo súcitu im sľúbil, že Duch Svätý im to všetko pripomenie. Mnohé, čo by učeníci nepochopili, zostalo nevyslovené. To im tiež mal objasniť sám Duch. On mal prebúdzať ich vnímavosť, aby vedeli správne oceniť nebeské veci. Ježiš povedal: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy“ (Ján 16,13).

Utešiteľ je predstavený ako „Duch pravdy“. Jeho poslaním je určovať a zachovávať pravdu. V srdci pôsobí predovšetkým ako Duch pravdy, a tým je vlastne Utešiteľom. Pravda prináša útechu a pokoj; lož nemá nič spoločné so skutočným pokojom a útechou. Satan zotročuje ľudskú myseľ práve lživými názormi a tradíciami. Predkladá ľuďom falošné zásady, a tým znetvoruje ich povahu. Duch Svätý v Písme oslovuje myseľ človeka a do srdca mu vštepuje pravdu. Tým odhaľuje blud a vyháňa ho z mysle človeka. Kristus získava svoj ľud Duchom pravdy, ktorý pôsobí cez Božie slovo.

Ježiš predstavil učeníkom dielo Ducha Svätého, a tým ich chcel potešiť, povzbudiť nádejou, ktorá utešovala aj jeho srdce. Radoval sa z výdatnej pomoci, ktorú tým cirkvi zabezpečí. Duch Svätý bol najväčší zo všetkých darov, ktoré Kristus vyprosil od svojho Otca na povznesenie svojho ľudu. Duch ma prísť ako znovuzrodzujúci činiteľ, bez ktorého by Kristova obeť zostala bez účinku. Moc zla sa v priebehu stáročí natoľko rozmohla, že desí pomyslenie, ako ľahko si satan ľudstvo zotročil. Odolať hriechu a zvíťaziť nad ním môže len mocné pôsobenie tretej božskej Osoby, ktorá mala prísť v neobmedzenej sile a v plnosti božskej moci. Duch Svätý robí účinným dielo, ktoré vykonal Vykupiteľ sveta. On očisťuje srdce. Skrze Ducha Svätého sa veriaci stáva účastníkom božskej prirodzenosti. Kristus poslal svojho Ducha ako božskú moc, ktorá má v človekovi premáhať zdedené i vypestované sklony k zlu, a cirkvi má pomôcť získať jeho povahu.

O Duchu Svätom Ježiš povedal: „On ma oslávi.“ Spasiteľ prišiel osláviť Otca zjavením jeho lásky; podobne mal Duch Svätý osláviť Krista zjavením jeho milosti svetu. V ľuďoch má byť obnovený Boží obraz. V dokonalej povahe Božieho ľudu je zahrnutá aj Božia česť i česť Kristova.

„A keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo je spravodlivosť a čo súd“ (Ján 16,8). Zvestovanie Božieho slova by nemalo nijaký vplyv bez ustavičnej prítomnosti a pomoci Ducha Svätého. On je jediný pôsobivý Učiteľ Božej pravdy. Len keď Duch uvedie Božiu pravdu do srdca človeka, prebúdza sa svedomie a mení sa život. Človek môže byť spôsobilý vyložiť poslucháčom literu Božieho slova, môže poznať všetky jeho prikázania a zasľúbenia. Ak však Božiu pravdu v srdci poslucháčov neutvrdí Duch Svätý, nikto nepadne na Skalu vekov a nebude zachránený. Bez pomoci Ducha Svätého sa človek ani s najvyšším vzdelaním a pri najväčších príležitostiach nestane šíriteľom svetla. Rozsievanie semena evanjelia zostane bez úspechu, ak ho k rastu nebude prebúdzať nebeská rosa. Duch Svätý zostúpil na modliacich sa učeníkov skôr, ako bola napísaná prvá novozmluvná kniha a skôr ako zaznelo prvé evanjelijné kázanie po Kristovom nanebovstúpení. Nepriatelia len potom povedali: „Vy ste naplnili Jeruzalem svojím učením“ (Sk 5,28).

Kristus prisľúbil cirkvi dar Ducha Svätého a tento prísľub patrí nám práve tak ako prvým učeníkom. Ako každý iný prísľub aj tento je však podmienený. Mnohí vyznavači sa odvolávajú na tento prísľub; hovoria o Kristovi a o Duchu Svätom, ale márne. Nedajú sa viesť a ovládať Božou mocou. My nemôžeme použiť Ducha Svätého. Duch musí použiť nás. Svojím Duchom Boh pôsobí, aby veriaci „aj chceli aj konali nad svoju dobrú vôľu“ (Fil 2,13). Mnohí to však neuznávajú. Chcú byť nezávislí. Preto neprijímajú nebeský dar. Duchom bývajú obdarení len tí, čo pokorne očakávajú Boha, dávajú sa ním viesť a spoliehajú sa na jeho milosť. Božia moc čaká, že ľudia budú po nej túžiť a že ju prijmú. Toto zasľúbené požehnanie prináša všetky ostatné požehnania, ak oň prosíme neochvejnou vierou. Dostávame ho podľa bohatstva Kristovej milosti, a Kristus je ochotný dať ho každému podľa hĺbky viery.

Ježiš sa v rozhovore s učeníkmi ani jedinou trúchlivou zmienkou nedotkol svojho utrpenia a smrti. Jeho posledný odkaz je odkazom pokoja. Povedal: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Ján 14,27).

Pred odchodom z vrchnej siene Spasiteľ zaspieval so svojimi učeníkmi chválospev. V jeho hlase nezneli tóny nejakého clivého žalospevu, ale radostný veľkonočný chválospev: „Chváľte Hospodina, všetky národy! Velebte ho, všetci ľudia! Lebo nesmierna je jeho milosť voči nám a vernosť Hospodinova je naveky. Haleluja!“ (Žalm 117) 

Keď chválospev doznel, vyšli von. Šli preplnenými ulicami a prešli mestskou bránou na Olivový vrch. Kráčali pomaly v tichom zamyslení. Keď sa blížili k vrchu, Ježiš veľmi skormútene povedal: „Vy všetci sa na mne pohoršíte tejto noci, lebo je napísané: Budem biť pastiera a ovce stáda sa rozpŕchnu“ (Mat 26,31). Tieto slová učeníkov prekvapili a zarmútili. Pripomenuli si, ako sa v kafarnaumskej synagóge mnohí urazili, keď Kristus hovoril o sebe ako o chlebe života, a opustili ho. Ale dvanásť učeníkov zostalo verne pri ňom ďalej. Peter vtedy aj za svojich bratov prejavil svoju vernosť Kristovi. Spasiteľ povedal: „Nevyvolil som si vás dvanástich? A jeden z vás je diabol“ (Ján 6,70). Vo vrchnej sieni Ježiš povedal, že jeden z dvanástich ho zradí a Peter že ho zaprie. Teraz sa však jeho slová týkali všetkých.

Nato Peter vyjadril svoj rozhodný odpor: „Aj keď sa všetci pohoršia, ja nie!“ Vo vrchnej sieni povedal: „Aj keby som mal s tebou zomrieť, nezapriem ťa.“ Ježiš ho varoval, že ešte tej noci zradí svojho Spasiteľa. Kristus teraz opakuje svoje napomenutie: „Amen, hovorím ti, že dnešnej noci skôr, ako kohút dvakrát zaspieva, ty ma tri razy zaprieš.“ Peter však hovoril ešte rozhodnejšie: „Aj keby som mal s tebou zomrieť, nezapriem ťa. A podobne hovorili všetci“ (Mar 14,29.31). Vo svojej sebadôvere odmietali spoľahlivé tvrdenie toho, ktorý všetko predvídal. Učeníci neboli pripravení na túto skúšku. Keď ich neskôr prekvapí náhle pokušenie, len vtedy poznajú svoju slabosť.

Keď Peter hovoril, že pôjde s Pánom do väzenia, ba aj na smrť, myslel to celkom úprimne, ale nepoznal sa. V záhyboch srdca číhalo na vhodnú príležitosť zlo. Pokiaľ si Peter toto nebezpečenstvo neuvedomoval, hrozilo mu večné zahynutie. Spasiteľ v ňom poznával samoľúbosť a sebaistotu, ktoré by zmarili jeho lásku ku Kristovi. V jeho živote sa dostávali na povrch mnohé slabosti, neumŕtvený hriech, duchovná ľahostajnosť, neposvätená povaha a nerozvážnosť v pokušení. Kristovo napomenutie bolo výzvou na dôkladné skúmanie srdca. Peter sa mal vzdať sebadôvery a pevnejšie veriť v Krista. Keby bol pokorne prijal toto napomenutie, bol by prosil Pastiera stáda, aby zachránil svoju ovcu. Keď sa na vlnách Galilejského jazera potápal, volal: „Pane, zachráň ma!“ (Mat 14,30). Kristus mu podal záchrannú ruku. Keby bol aj teraz volal k Ježišovi: Zachráň ma pred mojím vlastným ja, bol by ochránený. Petra sa však nemilo dotkla zdanlivá nedôvera. Bol urazený, a tým sa jeho sebadôvera ešte posilnila.

Ježiš má súcit so svojimi učeníkmi. Nemôže im ušetriť skúšky, ale nenecháva ich bez útechy. Ubezpečuje ich, že zlomí okovy hrobu a že jeho láska k nim nikdy neochabne. Hovorí: „Ale po svojom vzkriesení vás predídem do Galiley“ (Mat 26,32). Ešte pred zaprením Krista dostali istotu odpustenia. Po jeho smrti a vzkriesení vedeli, že im bolo odpustené a že Kristus ich miluje.

Ježiš šiel s učeníkmi do Getsemane, na odľahlé miesto na úpätí Olivového vrchu, kam sa často uchyľoval, aby sa mohol osamote modliť a rozjímať. Spasiteľ objasňoval učeníkom svoje poslanie na svete ako aj duchovný vzťah, ktorý mali mať k nemu. Teraz im to chce ukázať názorne. Vo svetle mesačného svitu vidieť rozkvitnutú vínnu révu. Keď na ňu upozornil učeníkov, použil ju za symbol.

„Ja som pravý vinič“ (Ján 15,1). Nepripodobňuje sa k vznešenej palme, mohutnému cédru ani k silnému dubu, ale k viniču s popínavými výhonkami. Palma, céder i dub stoja osamotení. Nevyžadujú nijaké podpery. Ale vinič sa ovíja okolo oporných latiek a smeruje do výšky. Tak bol aj Kristus v ľudskom tele závislý od božskej moci. Prehlásil: „Ja nemôžem nič robiť sám od seba“ (Ján 5,30).

„Ja som pravý vinič.“ Židia pokladali vínnu révu za najušľachtilejšiu rastlinu a symbol všetkého mocného, vynikajúceho a plodného. Izrael bol predstavovaný ako vinica, ktorú v zasľúbenej zemi vysádzal sám Boh. Židia si vždy svoju spásu zakladali na súvislosti s Izraelom. Ježiš však povedal, že je tým skutočným viničom. To znamená: Nedomnievajte sa, že na základe príslušnosti k Izraelovi stávate sa podielnikmi Božieho života a dedičmi jeho zasľúbení. Len cezo mňa môžete prijať duchovný život.

„Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník“ (Ján 15,1). Náš nebeský Otec zasadil na palestínskych pahorkoch pravý vinič a on sám bol vinár. Mnohí boli očarení krásou tohto viniča a uznali jeho nebeský pôvod. Izraelskí vodcovia ho však považovali za koreň z vyprahnutej pôdy. Vytrhli ho zo zeme, poškodili a svojimi hriešnymi nohami pošliapali. Chceli ho navždy znehodnotiť. Nebeský Vinohradník sa však nikdy neprestal starať o svoj vinič. Keď si ľudia mysleli, že ho zničili, presadil ho na druhú stranu múru. Vinič potom už nemali vidieť. Bol chránený pred hrubou ľudskou bezohľadnosťou. Vetvy viniča prerástli však aj ponad múr. Svedčili o jeho živote. Ich prostredníctvom mali byť výhonky stále spojené s viničom. Prinášali ovocie. Z neho potom okoloidúci mohli trhať.

Kristus povedal svojim učeníkom: „Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Ján 15,5). Aj keď mal od nich odísť, duchovné spojenie s ním malo zostať neporušené. Povedal, že spojenie výhonku s viničom predstavuje ich spojenie s ním. Výhonok sa zaštepí do živého viniča a postupne s ním zrastie. Život viniča preniká do výhonku. Tak aj človek mŕtvy pre viny a hriechy dostáva život zo spojenia s Kristom. Toto spojenie sa deje vierou v neho ako osobného Spasiteľa. Hriešnik spája svoju slabosť s Kristovou silou, svoju prázdnotu s Kristovou plnosťou, svoju krehkosť s jeho trvalou mocou. Tak získava Kristovu myseľ. Svojou ľudskou prirodzenosťou sa Kristus spojil s našou ľudskou prirodzenosťou a naša ľudská podstata sa dostala do spojenia s božstvom. Tak sa človek pôsobením Ducha Svätého stáva účastníkom božskej prirodzenosti. Boh ho prijíma vo svojom milovanom Synovi. 

Spojenie, ktoré sa nadviazalo s Kristom, treba stále udržovať. Kristus povedal: „Ostaňte vo mne a ja vo vás, ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“ (Ján 15,4). Nejde o nejaký náhodilý či príležitostný dotyk. Výhonok sa musí stať časťou živého viniča. Z koreňa prúdi do výhonkov neprerušene a stále život, sila a plodnosť. Vetva bez viniča nevyžije. Ani vy, povedal Ježiš, nemôžete žiť bezo mňa. Život, ktorý ste dostali odo mňa, môžete si zachovať len stálym spojením so mnou. Bezo mňa nepremôžete ani jediný hriech a neodoláte jedinému pokušeniu. 

„Ostaňte vo mne a ja vo vás.“ Ostávať v Kristovi znamená stále prijímať jeho Ducha a bezvýhradne sa mu odovzdať do služby. Spojenie medzi človekom a Bohom musí byť plynulé. Ako výhonok viniča stále prijíma miazgu zo živého kmeňa, podobne máme aj my lipnúť na Ježišovi a vierou od neho prijímať silu a dokonalosť jeho povahy.

Koreň posiela výživu cez vetvy až do najodľahlejších výhonkov. Podobne aj Kristus dáva duchovnú silu každému veriacemu. Kým je človek spojený s Kristom, nemusí sa báť, že vyschne a zahynie.

Život vínneho kmeňa sa prejaví príjemnou vôňou plodov na vetvách. Kristus povedal: „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Ján 15,5). Ak žijeme vierou v Božieho Syna, potom sa v našom živote prejaví ovocie Ducha.

„Môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva“ (Ján 15,1.2). Ratolesť môže byť zdanlivo s kmeňom spojená, ale spojenie vo vnútri nemusí byť živé. Potom však nemožno hovoriť o raste ani o ovocí. Podobne zdanlivé môže byť aj spojenie s Kristom bez vnútornej jednoty s ním na základe viery. Vyznaním viery sa ľudia dostávajú do cirkvi, ale len povaha a správanie ukáže, či sú skutočne spojení s Kristom. Ak neprinášajú ovocie, potom sú nepravými vetvami. Odlúčení od Krista zahynú práve tak ako mŕtva ratolesť. Kristus povedal: „Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria“ (Ján 15,6).

„A každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia“ (Ján 15,2). Z Ježišových dvanástich učeníkov musel byť jeden odstránený ako suchá vetva. Ostatných sa musel bolestne dotknúť štepársky nôž. Ježiš vysvetlil s celou vážnosťou a nehou úmysel vinára. Orezávanie bude bolieť, ale nôž má v ruke Otec. Nič nerobí nerozvážne a bezcitne. Tie vetvy, ktoré sa plazia po zemi, treba zbaviť prízemných opôr, ku ktorým sa ich výhonky upínajú. Musia smerovať k nebesám a oporu musia mať v Bohu. Treba ich zbaviť zbytočného lístia, ktoré odčerpáva životnú miazgu z ovocia. Nadbytočné výhonky treba tiež odrezať, aby nebránili prístup hojným lúčom Slnka spravodlivosti. Vinár odstraňuje všetko, čo poškodzuje rast, aby ovocie bolo bohatšie a aby ho bolo hojne. Ježiš povedal: „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia“ (Ján 15,8). Boh chce skrze vás prejaviť svätosť, ochotu i súcit svojej povahy. Spasiteľ však nenabáda učeníkov, aby sa všemožne snažili prinášať len ovocie. Hovorí im, aby zostali v ňom: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to“ (Ján 15,7). Kristus zostáva vo svojich nasledovníkoch prostredníctvom Slova. Je to podobne životodarné spojenie, aké predstavuje jedenie jeho tela a pitie jeho krvi. Kristove slová sú duch a život. Ak ich prijímate, potom vo vás prúdi život vínneho kmeňa. Žijete „z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mat 4,4). Kristov život vo vás plodí to isté ovocie ako v ňom. Ak budete žiť v Kristovi, lipnúť na ňom, ak vás bude podopierať a vy budete z neho čerpať svoju obživu, potom budete prinášať plody podobné plodom Kristovým.

Pri tomto poslednom stretnutí s učeníkmi Kristus vyjadril veľkú túžbu, aby sa milovali, ako ich on miloval. Často im to pripomínal. Povedal im to znova: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Ján 15,12). Keď sa s nimi zišiel vo vrchnej sieni, hneď na začiatku im povedal: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Ján 13,34). Pre učeníkov bolo toto prikázanie nové, lebo jeden druhého nemilovali, ako Kristus miloval ich. Videl, že ich musí ovládnuť nové myslenie a pohnútky; musia sa správať podľa nových zásad, jeho životom a smrťou získajú novú predstavu o láske. Príkaz milovať jedni druhých má nový význam vo svetle jeho sebaobetovania. Celé dielo milosti je ustavičnou službou lásky, sebazapieravého a sebaobetavého úsilia. Z Krista vyvierali nezadržateľné prúdy Božej lásky v každej chvíli jeho pozemského života. Všetci, čo sú preniknutí jeho Duchom, budú milovať, ako miloval on. Zásada, ktorou sa riadil Kristus, uplatní sa aj v ich vzájomnom správaní.

Táto láska je dôkazom ich učeníctva. Ježiš povedal: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Ján 13,35). Ak sú ľudia navzájom spojení láskou a nie z donútenia, či zo sebeckých záujmov, dokazujú pôsobenie nadľudskej moci. Taká jednota svedčí o obnove Božieho obrazu v ľuďoch, o tom, že do srdca bola zaštepená nová zásada života. Je to dôkaz, že v božskej povahe je sila, ktorá vie odolávať nadprirodzeným mocnostiam zla a že Božia milosť prekonáva sebectvo prirodzeného srdca.

Ak sa táto láska prejaví v cirkvi, potom iste roznieti satanov hnev. Kristus nevyznačil svojim učeníkom ľahkú cestu. Povedal: „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. Spomeňte si na slovo, ktoré som vám povedal: Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás; ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše. Ale to všetko vám budú robiť pre moje meno, lebo nepoznajú toho, ktorý ma poslal“ (Ján 15,18-21). Evanjelium sa má šíriť smelo a nebojácne. V protivenstve, v nebezpečenstve i za hrozby strát a utrpenia. Tí, čo to takto robia, idú len v Majstrových šľapajách.

Krista ako Vykupiteľa sveta zdanlivo stíhal stály neúspech. Zdalo sa, že on, Posol milosti na svete, koná len málo z toho, čo pre povznesenie a záchranu ľudstva vykonať chcel. Satanské sily mu stále odporovali. Nedal sa však odradiť. Ústami proroka Izaiáša oznamuje: „Nadarmo som sa namáhal, pre ničotu a márnosť strávil som svoju silu. Ale moje právo je u Hospodina a odmena za moju prácu je u môjho Boha... Aby sa Izrael k nemu zhromaždil. Preto som vzácny v očiach Hospodinových a môj Boh sa stal mojou silou.“ Kristovi bolo zasľúbené: „Takto vraví Hospodin, Vykupiteľ Izraela, jeho Svätý, hlboko opovrhovanému, pohanmi zošklivenému otrokovi panovníkov... takto vraví Hospodin: Utvoril som ťa a dal som ťa za sprostredkovateľa zmluvy národom: aby si obnovil krajinu a do vlastníctva odovzdal spustošené dedičstvá; aby si povedal sputnaným: Vyjdite! A tým, čo sú vo tme: Zjavte sa! ... Nebudú lačnieť ani žízniť, neraní ich horúčava ani slnce, lebo ich poženie ten, čo sa zľutováva nad nimi; povedie ich popri prameňoch vôd“ (Iz 49,4.5.7-10).

Ježiš sa spoliehal na tieto slová a satan nemal nad ním moc. Keď mal Kristus urobiť posledné kroky na ceste svojho poníženia, keď mu mal najhlbší zármutok zovrieť srdce, povedal svojim učeníkom: „Prichádza knieža sveta. Nado mnou nemá nijakú moc.“ „Knieža tohto sveta je už odsúdené.“ „Teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von“ (Ján 14,30; 16,11; 12,31). Kristus sledoval prorockým okom udalosti svojho posledného veľkého zápasu. Vedel, že keď zvolá: „Dokonané je!“, celé nebesá budú jasať. Akoby už počul vzdialenú hudbu a víťazoslávny jasot v nebeských príbytkoch. Vedel, že to bude koniec satanovej vlády a Kristovo meno bude znieť po všetkých svetoch celého vesmíru.

Kristus sa radoval, že pre svojich nasledovníkov vie urobiť viac, než o čo ho môžu žiadať a čo môžu pochopiť. Hovoril s istotou vo vedomí, že ide o všemohúci výnos ešte spred stvorenia sveta. Vedel, že pravda vyzbrojená všemohúcnosťou Ducha Svätého zvíťazí v boji proti zlu a že skrvavená zástava bude víťazne viať nad jeho nasledovníkmi. Vedel, že život jeho verných učeníkov bude podobný jeho životu a poznamená ho celý rad víťazstiev tu síce nepostihnuteľných, ale potvrdených vo večnosti.

Povedal: „Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Ján 16,33). Kristus nesklamal, nezmalomyseľnel a jeho nasledovníci majú mať podobne stálu vieru. Majú žiť ako on i pracovať ako on, pretože sú závislí od neho, slávneho Majstra a Tvorcu. Musia mať odvahu a vytrvalosť. Aj keď sa im do cesty stavajú prekážky zdanlivo neprekonateľné, musia ísť v sile jeho milosti vpred. Nie sú povolaní na to, aby nad ťažkosťami nariekali, ale aby ich prekonávali. Nikdy nesmú zúfať, ale vždy dúfať. Kristus ich spojil s Božím trónom pevným putom svojej čistej lásky. Chce, aby čerpali silu, ktorá pochádza zo zdroja všemohúcnosti. Majú mať moc odolávať zlu, moc, ktorú nezdolá ani zem, ani smrť, ani peklo, moc, ktorá im pomôže zvíťaziť, ako aj Kristus zvíťazil.

Kristus chce, aby v jeho pozemskej cirkvi vládol nebeský poriadok, nebeský plán vlády a nebeský súlad. Tak je oslávený vo svojom ľude. Tak bude Slnko spravodlivosti žiariť svetu prostredníctvom svojho ľudu. Kristus sa všestranne postaral o svoju cirkev, aby mu raz toto vykúpené dedičstvo vďačne vzdávalo slávu. Svoj ľud obdaril schopnosťami a požehnaniami, aby odzrkadľoval jeho dokonalosť. Cirkev obdarená Kristovou spravodlivosťou je jeho klenotnicou, v ktorej sa má bohatstvo jeho milosrdenstva, milosti a lásky objaviť v plnej, neskonalej sláve. Kristus vidí svoj ľud čistý a dokonalý ako odmenu svojho poníženia a prídavok k svojej sláve - sláve Krista, slávneho stredu, z ktorého vyžaruje všetka sláva.

Spasiteľ ukončil svoje naučenie povzbudivými a nádejnými slovami. Celým srdcom potom prosil za svojich učeníkov. Pohliadol k nebu a povedal: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Ján 17,1-3).

Kristus dokonal svoje pozemské dielo. Oslávil Boha na zemi, zjavil Otcovo meno. Povolal tých, ktorí mali v jeho diele medzi ľuďmi pokračovať; dodal: „V nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.“ „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno... ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa“ (Ján 17,10.11.21.23). 

Touto nebeskou rečou porúča Kristus svoju vyvolenú cirkev do starostlivosti svojho Otca. Ako pomazaný Veľkňaz prihovára sa za svoj ľud. Ako verný Pastier zhromažďuje svoje stádo do tône Všemohúceho ako do prepevného a bezpečného útočišťa. Jeho však očakáva ešte posledný zápas so satanom a on sa s ním ide stretnúť.