75. Pred Annášom a Kaifášom

Ježiša viedli cez potok Kedron okolo záhrad a olivových hájov tichými ulicami spiaceho mesta. Bolo po polnoci, keď krik hlučného davu, ktorý sprevádzal Krista, príšerne rušil nočné ticho. Spútaný a pozorne sledovaný Spasiteľ šiel len pomaly. Jeho prenasledovatelia však náhlili, aby boli s ním čím skôr v paláci Annáša, bývalého najvyššieho kňaza.

Annáš bol hlavou úradujúcej kňazskej rodiny a ľud ho z úcty k jeho veku uznával za najvyššieho kňaza. Židia vyhľadávali jeho rady a poslúchali ich ako Boží hlas. On prvý musí vidieť Ježiša ako zajatca kňazskej moci. On musí byť pri výsluchu tohto väzňa, aby azda menej skúsený Kaifáš nezmaril ich zámer. Pri tejto príležitosti musia využiť jeho schopnosti, jeho chytráctvo a bystrý postreh, lebo Kristovo odsúdenie treba za každú cenu zabezpečiť.

Formálne mala Krista vypočúvať veľrada, no pred Annášom šlo o predbežný výsluch. Veľrada podliehala pod rímsku právomoc a nemohla vynášať rozsudok smrti. Väzňa mohla len vyšetriť a rozhodnutie museli potvrdiť rímske úrady. Krista bolo treba tak obžalovať, aby v ňom aj rímska moc videla zločinca. Na obvinenie bol potrebný dôvod, pre ktorý by ho mohli odsúdiť aj Židia. Nejedného z kňazov a popredných mužov Kristovo učenie síce presvedčilo, no báli sa ho vyznať zo strachu pred vylúčením z rady. Kňazi si dobre pamätali Nikodémovu otázku: „Odsúdi náš zákon človeka skôr, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“ (Ján 7,51). Táto otázka uviedla radu na určitý čas do rozpakov a prekazila jej plány. Nechcela počuť Jozefa z Arimatie ani Nikodéma. Boli tu však iní, ktorí sa mohli odvážiť zastať sa spravodlivosti. Výsluch však treba usmerňovať tak, aby členov veľrady zjednotil proti Kristovi. Kňazom šlo predovšetkým o dvojaké obvinenie. Ak ho môžu označiť za rúhača, potom ho odsúdi ľud. Ak dokážu, že pripravoval povstanie, odsúdia ho aj Rimania. Annášovi šlo predovšetkým o toto druhé obvinenie. Bol zvedavý na jeho učeníkov i učenie v nádeji, že väzeň povie niečo, o čo by sa v žalobe mohol oprieť. Chcel od neho počuť nejaký výrok, z ktorého by sa dalo usúdiť, že mu šlo o tajné zoskupenie ľudí, ktorí chceli založiť nové kráľovstvo. Kňazi ho potom mohli vydať Rimanom ako rušiteľa pokoja a podnecovateľa povstania. 

Kristus čítal zámery kňazov ako v otvorenej knihe. Akoby poznal najtajnejšie záhyby duše svojho vyšetrovateľa, odmietol obvinenie, že by medzi ním a jeho nasledovníkmi boli nejaké tajné zväzky, alebo že ich zhromažďoval skryte, aby zatajil svoje plány. V jeho zámeroch a učení nebolo nijaké tajomstvo. Odpovedal: „Ja som verejne hovoril svetu. Vždy som učil v synagóge a v chráme, kde sa schádzajú všetci Židia a nič som nehovoril tajne“ (Ján 18,20).

Spasiteľovo správanie bolo pravým opakom toho, ako si počínali jeho žalobci. Celé mesiace ho sledovali, aby ho mohli pristihnúť a postaviť pred tajný súd, kde by krivoprísažne dosiahli to, čo by poctivo nebolo možné. Teraz uskutočňovali svoj zámer. Patrilo predsa k ich spôsobom, že ho spolu s davom prepadli o polnoci, že ho vysmievali a tupili skôr, než bol odsúdený, ba ešte skôr, ako bol obvinený; sám by si tak nikdy nepočínal. Oni svojím správaním prestupovali zákon. Podľa ich pravidiel sa malo s každým človekom zaobchádzať ako s nevinným dotiaľ, kým mu vina nebola dokázaná. Kňazov teda odsudzovali ich vlastné zákony.

Ježiš povedal vyšetrujúcemu: „Prečo sa ma pýtaš?“ (Ján 18,21). Neposielali kňazi a poprední muži svojich špehov, aby pozorovali každý jeho pohyb a sledovali každé jeho slovo? Neboli azda títo pozorovatelia v každom zhromaždení ľudu a neupozorňovali kňazov na všetko, čo hlásal a konal? Ježiš povedal: „Opýtaj sa tých, ktorí počuli, čo som im hovoril! Oni vedia, čo som hovoril“ (Ján 18,21).

Táto rozhodná odpoveď Annáša umlčala. Z obavy, aby Kristus o jeho správaní nepovedal niečo, čo by nerád zverejňoval, nepovedal teraz už nič. Jeden z jeho úradníkov, rozhnevaný nad umlčaním Annáša, udrel Ježiša do tváre a povedal: „Tak odpovedáš veľkňazovi?“ (Ján 18,22). Kristus pokojne odpovedal: „Ak som zle povedal, dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ?“ (Ján 18,23). Neodpovedal nahnevane; jeho pokojná odpoveď vychádzala z čistého, trpezlivého a šľachetného srdca, ktoré sa nedalo vyprovokovať.

Tupenie a urážky pôsobili Kristovi nesmiernu bolesť. Všemožne ho znevažovali tí, ktorých stvoril a pre ktorých prinášal nekonečnú obeť. Trpel úmerne svojej dokonalej svätosti a svojej nenávisti k hriechu. Svojím utrpením v rukách nepriateľov prinášal ustavičnú obeť. Protivilo sa mu, že je obklopený ľuďmi, ktorých ovláda satan. Vedel, že by postačil len záblesk jeho božskej moci a krutí prenasledovatelia by ležali v prachu. Toto vedomie mu len zvyšovalo utrpenie.

Židia očakávali Mesiáša s vonkajším leskom. Dúfali, že jediným zásahom svojej všemohúcej vôle zmení ľudské zmýšľanie a prinúti všetkých uznať jeho zvrchovanosť. Verili, že si zabezpečí svoje postavenie a splní ich ctižiadostivé nádeje. Vo chvíli, keď sa s ním zaobchádzalo krajne pohrdlivo, bol v najväčšom pokušení prejaviť svoju božskú podstatu. Slovom či pohľadom mohol donútiť svojich prenasledovateľov, aby ho uznali za Pána všetkých kráľov a vládcov, kňazov i chrámu. Zachovať si však dobrovoľne postoj jedného z nás patrilo k tvrdým skúškam jeho pozemského života.

Nebeskí anjeli sledovali všetko, čo sa dialo proti ich milovanému Veliteľovi. Chceli vyslobodiť Krista. Z Božej vôle anjeli môžu mať nesmiernu moc. Pri jednej príležitosti poslušne vyhladili stoosemdesiatpäť tisíc mužov nepriateľskej asýrskej armády za jedinú noc. Ako ľahko mohli títo anjeli pri pohľade na Kristovo utrpenie prejaviť svoje rozhorčenie podobným zásahom voči Božím nepriateľom! Nemali však na to príkaz. Ten, ktorý mohol zničiť svojich protivníkov, znášal ich krutosť. Z lásky k svojmu Otcovi a podľa svojho sľubu, ktorý dal ešte pred založením sveta, že ponesie ľudský hriech, vytrpel bez reptania surové zaobchádzanie zo strany tých, ktorých prišiel spasiť. K jeho spásnemu poslaniu v ľudskej prirodzenosti patrila ochota znášať všetky urážky a krivdy, ktoré mu ľudia pripravia. Kristova jediná nádej spočívala v tom, že ochotne vytrpí všetko, čo mu ľudské ruky a srdcia môžu spôsobiť.

Kristus nepovedal nič také, čím by pomohol svojim žalobcom. No napriek tomu bol zviazaný na znamenie, že je odsúdený. Musí však ísť aspoň o zdanie spravodlivosti. Bolo treba, aby zákonnosť bola aspoň navonok zachovaná. O to sa vrchnosť urýchlene usilovala. Vedela, čo Ježiš pre ľud znamenal a bála sa rozšíriť správu o jeho uväznení; niekto by sa mohol pokúsiť vyslobodiť ho. Keby sa však vyšetrovanie a rozsudok nevykonali naraz, bolo by treba všetko o týždeň odložiť kvôli veľkonočným sviatkom. To by mohlo zmariť ich plány. Pri odsúdení Ježiša boli veľmi závislí od povyku davu, medzi ktorým bolo mnoho jeruzalemskej spodiny. Keby sa všetko odložilo o týždeň, opadlo by napätie a mohol by nastať zvrat. Väčšina ľudu by sa postavila za Krista, mnohí by ho obhajovali s poukazom na jeho mocné skutky. Tým by sa podnietil všeobecný odboj proti veľrade. Ľudia by odsúdili ich výnosy, Ježiš by bol oslobodený a zástupy by ho uctievali. Kňazi a poprední muži sa preto rozhodli, že skôr než zámer oznámia, Ježiša vydajú Rimanom.

Predovšetkým bolo treba nájsť obvinenie. Dosiaľ však nič nenašli. Annáš rozkázal odviesť Ježiša ku Kaifášovi. Kaifáš patril k saducejom, medzi ktorými boli aj Ježišovi úhlavní nepriatelia. Hoci Kaifáš nemal toľko odvahy, bol práve taký prísny, bezcitný a bezohľadný ako Annáš. Všemožne sa snažil Ježiša odstrániť. Bolo už síce včasné ráno, no bola ešte tma; vo svetle pochodní a lámp blížili sa ozbrojenci aj s väzňom k palácu najvyššieho kňaza. Keď sa schádzali členovia veľrady, Annáš s Kaifášom bezvýsledne vypočúvali Ježiša.

Keď sa rada zišla v súdnej sieni, Kaifáš zasadol na popredné miesto. Po oboch stranách boli sudcovia a procesom zvlášť zaujatí jednotlivci. Rímski vojaci stáli neďaleko veľkňazského trónu. Pred ním stál Ježiš. Na neho sa upierali pohľady zástupu. Vládlo všeobecné napätie. Z celého davu bol len on pokojný a vážny. Akoby ovzdušie okolo neho ovládal posvätný vplyv.

Kaifáš hľadel na Ježiša ako na svojho súpera. Dychtivosť ľudu počuť Spasiteľa a zdanlivá ochota prijať jeho učenie, podnietila nízku žiarlivosť veľkňaza. Keď sa však Kaifáš na obžalovaného podíval, musel obdivovať jeho ušľachtilé a dôstojné správanie. Akoby ho vnútorný hlas presviedčal, že tento človek patrí Bohu. Túto myšlienku však ihneď sebavedome zahnal. Posmešne a povýšene žiadal Ježiša, aby mu predviedol niektorý zo svojich mocných zázrakov. Spasiteľ akoby tieto slová ani nepočul. Ľud porovnával podráždenosť a zlomyseľnosť Annáša a Kaifáša s Ježišovým pokojným a vznešeným správaním. Aj tento zatvrdnutý zástup sa pýtal: Možno tohto božského človeka odsúdiť ako zločinca?

Kaifáš pozoroval tento vplyv a urýchlil výsluch. Ježišovi nepriatelia boli veľmi zmätení. Radi by ho odsúdili, no nevedeli ako. Členovia rady sa delili na saducejov a farizejov. Vzájomne sa nenávideli a preli; o niektorých sporných otázkach kvôli pokoju radšej spolu ani nehovorili. Ježiš mohol niekoľkými slovami roznietiť ich vzájomné predsudky, a tým odvrátiť ich hnev od seba. Kaifáš to vedel a chcel sa vyhnúť napätiu. Mnohí svedkovia mohli potvrdiť, že Kristus obviňoval kňazov a zákonníkov, že ich nazval pokrytcami a vrahmi, ale nebolo radné použiť toto svedectvo. Saduceji pri ostrých hádkach s farizejmi ich nazývali podobne. Také svedectvo by u Rimanov nezavážilo, lebo sami nemali radi farizejskú nadutosť. Bolo dosť dôkazov, že Ježiš nedbal na židovské tradície a neúctivo sa vyjadroval o mnohých ich nariadeniach, ale v otázke tradície farizeji a saduceji stáli krajne proti sebe. Rimania by však ani tento dôkaz neuznali. Kristovi nepriatelia sa neodvažovali obviniť ho z prestupovania soboty, pretože dôkladný prieskum by totiž mohol dokázať, o aké dielo šlo. V prípadoch zázračného uzdravenia by zámer kňazov bol zmarený. Podplatení falošní svedkovia mali žalovať na Ježiša, že podnecoval vzburu a chcel zriadiť separátnu vládu. No ich svedectvo bolo priezračne zmätené a protirečivé. Pri výsluchu vyvracali vlastné výpovede.

Kristus na začiatku svojej služby povedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“ (Ján 2,19). Tým prorocky obraznou rečou predpovedal svoju smrť i vzkriesenie. „Ale on hovoril o chráme svojho tela“ (Ján 2,21). Židia tieto slová chápali doslovne ako zmienku o jeruzalemskom chráme. Vo všetkom, čo Kristus povedal, kňazi nemohli nájsť nič, čo by sa okrem uvedeného dalo proti nemu zneužiť. Chceli ho zaskočiť aspoň prekrútením týchto slov. Rimania pomáhali pri výstavbe a zariadení chrámu a veľmi sa ním pýšili; akékoľvek pohŕdanie voči nemu by ich rozhorčovalo. Tu sa teda mohli stretnúť Rimania, Židia, farizeji i saduceji. Všetci totiž mali chrám vo veľkej úcte. V tomto ohľade našli dvoch svedkov, ktorých výpovede neboli natoľko rozporné, ako svedectvá ostatných. Jeden z nich, ktorý mal za peniaze usvedčovať Ježiša, vyhlásil: „Tento povedal: Môžem zboriť Boží chrám a za tri dni ho postaviť“ (Mat 26,61). Tým boli Kristove slová prekrútené. Keby ich boli opakovali doslovne, nebola by ho odsúdila ani veľrada. Keby Ježiš bol len človek, ako to tvrdili Židia, jeho tvrdenie mohli nanajvýš pokladať za prejav nerozvážneho, vystatovačného ducha, nie však za rúhanie. Tieto slová však ani svedecky prekrútené neobsahovali nič, čo by Rimania mohli pokladať za zločin hodný smrti.

Ježiš trpezlivo počúval rozporné svedectvá. Ani slovom sa nebránil. Nakoniec boli aj sami jeho žalobci odhalení, zmätení a rozzúrení. Výsluch neviedol k ničomu; zdalo sa, že ich nástrahy sú márne. Kaifáš bol zúfalý. Zostávalo jediné: Krista treba donútiť, aby sa odsúdil sám. Rozhnevaný veľkňaz povstal zo súdneho stolca, hlasom i správaním jasne naznačoval, že keby mohol, obžalovaného by najradšej zabil. Zvolal: „Nič neodpovedáš na to, čo títo svedčia proti tebe?“ (Mat 26,62). Ježiš mlčal. „Strápený pokorne trpel a neotvoril ústa, ako baránok vedený na zabitie a neotvoril ústa ako ovca, ktorá umĺkne pred svojimi strihačmi“ (Iz 53,7). Nakoniec Kaifáš zodvihol pravicu k nebu a prísažne oslovil Ježiša: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si ty Kristus, Boží Syn“ (Mat 26,63). Na túto výzvu Kristus už nemohol neprehovoriť. Bol čas mlčať a je čas hovoriť. Neprehovoril, kým sa ho veľkňaz priamo nespýtal. Vedel, že odpovedať teraz by znamenalo istú smrť. Ale touto výzvou sa na neho obracal hlavný, uznávaný predstaviteľ národa, a to v mene Najvyššieho. Kristus pamätal na patričnú úctu k zákonu. Okrem toho šlo o jeho osobný vzťah k Otcovi. Musí jasne potvrdiť svoju podstatu i poslanie. Ježiš povedal svojim učeníkom: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach“ (Mar 10,32). Teraz to sám príkladne potvrdil.

Každé ucho napäto počúvalo a každé oko sledovalo jeho tvár, keď odvetil: „Ty si povedal“ (Mat 26,64). Akoby nebeské svetlo osvecovalo jeho pobledlý obličaj, keď dodal: „Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch“ (Mat 26,64).

Kristovým ľudským zjavom presvitol záblesk jeho božskej podstaty. Veľkňaz sa zachvel pred Spasiteľovým prenikavým pohľadom. Tento pohľad akoby čítal jeho najskrytejšie myšlienky a spaľoval mu srdce. Do smrti už nezabudol na tento výraz očí prenasledovaného Božieho Syna.

Ježiš povedal: „Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch.“ Týmito slovami vyjadril Kristus pravý opak toho, čo sa práve dialo. On, Pán života a slávy, bude sedieť po Božej pravici. Bude Sudcom celej zeme a proti jeho rozhodnutiu nebude odvolania. Vtedy sa všetko tajné zjaví vo svetle Božej tváre a každý človek bude súdený podľa svojich skutkov.

Kristove slová veľkňaza pobúrili. Pre Kaifáša bolo strašné pomyslieť, že bude vzkriesenie mŕtvych, keď všetci budú stáť pred Božím súdom a odplatu dostanú podľa svojich skutkov. Nechcel veriť, že v budúcnosti má byť súdený podľa svojich činov. V hlave sa mu premietali scény posledného súdu. Z hrobov videl vstávať mŕtvych, ktorých skryté skutky pokladal za večné tajomstvo. Zdalo sa mu, že sám stojí pred večným Sudcom. Jeho prenikavému pohľadu nič neuniká, lebo presvecuje všetky zdanlivé tajomstvá.

Predstava pominula. Kristove slová sa ho ako saduceja dotkli. Kaifáš popieral učenie o vzkriesení, o súde a budúcom živote. Posadla ho priam diabolská zloba. Má mu tento väzeň búrať jeho najobľúbenejšie predstavy? Okázalo rozhorčený roztrhol si pred ľudom rúcho a žiadal, aby obvinený bol bez ďalšieho vyšetrovania odsúdený za rúhanie. Povedal: „Či ešte potrebujeme svedkov? Veď ste teraz počuli rúhanie! Čo o tom súdite?“ (Mat 26,65.66). A všetci ho odsúdili.

K tomuto rozhodnutiu Kaifáša strhlo presvedčenie i vášeň. Sám na seba bol rozhnevaný, že uveril Kristovým slovám, a miesto aby pod vplyvom pravdy „roztrhol srdce“ a vyznal, že Ježiš je Mesiáš, radšej roztrhol svoje kňazské rúcho na znamenie rozhodného odporu. Tento čin mal hlboký význam. Kaifáš si ho ani neuvedomoval. Skutkom, ktorým chcel ovplyvniť sudcov a zabezpečiť Kristovo odsúdenie, veľkňaz odsúdil sám seba. Podľa Božieho zákona stratil právo byť kňazom. Vyriekol tým trest smrti nad sebou. Veľkňaz si nesmel roztrhnúť rúcho. Levitský zákon to zakazoval pod trestom smrti. Kňaz si za nijakých okolností a pri nijakej príležitosti nesmel roztrhnúť rúcho. Židia si zvykli roztrhnúť rúcho pri smrti priateľa, no pre kňaza to neplatilo. Kristus dal kedysi o tom ústami Mojžiša výslovný príkaz. (Pozri 3 Moj 10,6.)

Všetko, čo nosil kňaz, muselo byť celé a bez poruchy. Skvostne obradné rúcha predstavovali povahu slávneho Vzoru - Ježiša Krista. Boh mohol prijať len prejav dokonalosti. Boh prijímal len dokonalosť v obliekaní, správaní, slove i v duchu. On je svätý a jeho pozemská služba musí zvýrazňovať jeho slávu a dokonalosť. Len dokonalosť mohla náležite vystihnúť svätosť Božej služby. Smrteľný človek si mohol „roztrhnúť srdce“ ako prejav skrúšenosti a pokory ducha. Boh si to cenil. Kňazské rúcho sa však trhať nesmelo, ak sa zmysel nebeských vecí nemal znevážiť. Veľkňaz, ktorý sa odvážil v roztrhnutom rúchu vstúpiť do svätyne a konať službu, pokladal sa za odpadlíka. Roztrhnutím rúcha sa zriekol svojho zástupného poslania. Boh ho už nemohol uznať za kňaza. Kaifášov čin bol prejavom ľudskej vášne a nedokonalosti.

Roztrhnutím svojho rúcha Kaifáš potupil Boží zákon a správal sa podľa ľudských tradícií. Podľa tradície si totiž kňaz v prípade rúhania mohol roztrhnúť rúcho na znak svojho odporu k hriechu bez toho, že by sa previnil. Boží zákon tu teda nahradilo ľudské ustanovenie.

Ľud pozorne sledoval každý pohyb veľkňaza a Kaifáš chcel svojím činom okázalo prejaviť svoju zbožnosť. Skutkom, ktorý mal byť obžalobou Krista, potupil však toho, o ktorom Boh povedal: „Moje meno je v ňom“ (2 Moj 23,21). Hoci sám bol pod Božím odsudzujúcim rozsudkom, súdil Krista ako rúhača.

Kaifáš roztrhnutím rúcha znázornil ďalší postoj židovského národa ako celku voči Bohu. Kedysi vyvolený ľud Boží sa odlučoval od Boha a náhle sa mu odcudzoval. Keď Kristus na kríži zvolal: „Dokonané je!“ (Ján 19,30) a chrámová opona sa roztrhla na dvoje, svätý Strážca oznámil, že židovský ľud zavrhol toho, ktorý bol obsahom všetkých jeho symbolov, podstatou všetkých predobrazov. Izrael bol odlúčený od Boha. Potom si mohol Kaifáš roztrhnúť kňazské rúcho, ktoré znamenalo, že zastupuje hlavného Veľkňaza, lebo už nemalo význam ani pre neho ani pre ľud. Mohol si roztrhnúť rúcho v hrôze nad sebou i nad národom.  Veľrada rozhodla, že Ježiš zasluhuje smrť, no židovskému zákonu odporovalo vypočúvanie väzňov v noci. Platný rozsudok mohla vyniesť len za denného svetla plne zastúpená rada. Napriek tomu všetkému so Spasiteľom zaobchádzali ako s odsúdeným zločincom, ktorý bol vydaný potupe spoločenskej spodiny. Okolo veľkňazského paláca bolo otvorené nádvorie, kde sa zhromaždilo vojsko a dav. Týmto nádvorím viedli Ježiša na strážnicu, pričom zo všetkých strán musel vypočuť výsmešné obviňovanie, že sa robí Božím Synom. Uštipačne mu jeho slovami pripomínali, že bude „sedieť po pravici Moci“ a „prichádzať na nebeských oblakoch“. Kým čakal na právoplatný výsluch, zostal bez ochrany. Nevedomý dav videl, ako kruto s ním zaobchádzali pred radou, cítil teda oprávnenie rozpútať proti nemu všetky diabolské pudy svojej prirodzenosti. Akoby ich práve jeho ušľachtilosť a nebeské správanie podnecovali k šialenstvu. Jeho tichosť, nevinnosť a majestátna trpezlivosť ich napĺňali satanskou nenávisťou. Milosrdenstvo a spravodlivosť boli pošliapané. S nijakým zločincom sa tak neľudsky nezaobchádzalo ako s Božím Synom. Ježišovo srdce však zvieral väčší žiaľ; najväčšiu bolesť mu nemohla spôsobiť nijaká nepriateľská ruka. Kým bol Kristus pri výsluchu pred Kaifášom terčom posmechu, zrádzal ho jeden z učeníkov. Keď v záhrade učeníci opustili Majstra, dvaja z nich sa odvážili zďaleka sledovať zástup, ktorý viedol Ježiša. Bol to Peter s Jánom. Kňazi poznali Jána ako dobre známeho Ježišovho učeníka a pustili ho do siene v nádeji, že ako svedok poníženia svojho učiteľa vytriezvie z predstavy Božieho Syna. Ján sa prihovoril aj za Petra a umožnil mu vstup. Na nádvorí horel oheň, lebo pred úsvitom bolo najchladnejšie. Okolo ohňa sa zišlo niekoľko ľudí a Peter sa smelo pripojil k nim. Nechcel sa dať znať ako Ježišov učeník. Dúfal, že v zástupe sa stratí hoc aj ako jeden z tých, čo Ježiša priviedli do siene. Keď však svetlo ohňa náhle ožiarilo Petrovu tvár, žena pri vchode sa naňho zvedavo podívala. Všimla si, že prišiel s Jánom, že má nejaký skľúčený výzor a že by azda mohol byť Ježišovým učeníkom. Bola jednou zo služobníc Kaifášovej domácnosti a chcela to vedieť. Pýtala sa Petra: „Nie si aj ty z učeníkov toho človeka?“ (Ján 18,17). Peter bol vyľakaný a zmätený, lebo všetci sa na neho uprene zahľadeli. Predstieral, akoby jej nerozumel; ona však trvala na svojom a povedala ostatným, že bol s Ježišom. Peter musel odpovedať, preto jej nahnevane odsekol: „Žena, nepoznám ho“ (Luk 22,57). Tým ho prvýkrát zaprel a hneď zaspieval kohút. Peter, tak skoro sa hanbíš za svojho Majstra, tak skoro zapieraš svojho Pána?!  Učeník Ján po vstupe do súdnej siene nezapieral, že nie je Ježišovým nasledovníkom. Nestrácal sa v zástupe hrubcov, ktorí urážali Majstra, nikto sa ho nevypytoval, lebo sa nepretvaroval a nebudil podozrenie. Vyhľadal si bočný, nenápadný, predsa však Ježišovi čo možno najbližší kút. Odtiaľ mohol pozorovať všetko, čo sa dialo pri výsluchu jeho Pána.

Peter netušil, že sa jeho pravá povaha vyjaví. Predstieranou ľahostajnosťou stal sa obeťou nepriateľa a podľahol jeho pokušeniu. Keby mal bojovať za svojho Majstra, bol by odvážnym vojakom; ale keď na neho posmešne ukázali prstom, prejavil sa ako zbabelec. Mnohí statočne znášajú protivenstvá pre svojho Pána, ale podliehajú a vieru zapierajú, keď majú vytrpieť posmech. V spoločnosti tých, ktorým by sa mali vyhnúť, sú na ceste pokušenia. Priamo vyzývajú nepriateľa, aby ich pokúšal, a potom povedia a urobia to, čím by sa za iných okolností nikdy neprevinili. Kristov učeník, ktorý dnes pod hrozbou utrpenia alebo výčitiek zatajuje svoju vieru, zapiera vlastne svojho Pána práve tak, ako ho v súdnej sieni zaprel Peter.

Peter chcel prejaviť nezáujem o výsluch svojho Majstra, ale kormútilo ho, že Pán musí znášať tak trpké urážky a tupenie. Okrem toho bol prekvapený a rozhnevaný nad tým, že Pán tak ochotne všetko znáša, a tým ponižuje nielen seba, ale aj svojich nasledovníkov. V snahe zatajiť svoje myšlienky, pripojil sa k nemiestnemu výsmechu zo strany Ježišových prenasledovateľov. Tváril sa však neprirodzene. Klamal; chcel hovoriť nezaujato, no nemohol zatajiť rozhorčenie nad potupovaním svojho Majstra.

Druhýkrát obrátil pozornosť na seba a znova bol obvinený, že je Ježišovým nasledovníkom. Peter teraz prísažne vyhlásil: „Nepoznám toho človeka“ (Mat 26,72). Mal však ešte ďalšiu možnosť. Po hodine mu jeden z veľkňazových služobníkov, príbuzný toho, ktorému Peter uťal ucho, povedal: „A nevidel som ťa s ním v záhrade?!“ „Veruže si jeden z nich. Veď si Galilejčan“ (Ján 18,26; Mar 14,70). Na to sa Peter rozhorčil. Ježišovi učeníci sa vyznačovali čistotou reči a aby ich Peter zmiatol a ospravedlnil svoju pretvárku, zaklínaním a prisahaním zaprel svojho Pána. Kohút opäť zaspieval. Peter to počul a pripomenul si Ježišove slová: „Skôr ako kohút dvakrát zaspieva, ty ma tri razy zaprieš“ (Mar 14,30). 

Petrovi ešte neuschlo na perách ponižujúce zaklínanie a v ušiach doznieval prenikavý spev kohúta, keď sa v súdnej sieni Spasiteľ odvrátil od rozhnevaných sudcov a podíval sa na svojho úbohého učeníka. Peter sa tiež pozrel na svojho Majstra a pohľady sa im stretli. V ušľachtilej tvári Spasiteľa čítal hlbokú ľútosť a zármutok, no nie hnev.

Keď Peter videl tú vyblednutú, trpiacu tvár, chvejúce sa pery, pohľad plný súcitu a odpustenia, akoby mu srdce zasiahol šíp. Ozvalo sa svedomie. Prebrala sa pamäť. Peter si spomenul na to, čo ešte pred niekoľkými hodinami sľúbil, že pôjde so svojím Pánom aj do väzenia, ba hoc aj na smrť. Spomenul si na svoj žiaľ, keď mu Spasiteľ vo vrchnej sieni povedal, že tej noci zaprie svojho Pána. Peter práve vyhlásil, že Ježiša nepozná, a teraz si uvedomuje, ako dobre ho Pán pozná a ako spoľahlivo rozpoznal v jeho srdci faloš, o ktorej ani sám učeník nevedel.

Spomienky mu vírili hlavou. Pripomínal si Spasiteľovo milosrdenstvo, jeho láskavosť a dlhozhovievavosť, vľúdnosť i trpezlivosť k blúdiacim učeníkom. Pripomenul si napomenutie: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu, ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla“ (Luk 22,31.32). S hrôzou si uvedomoval svoju nevďačnosť, faloš a zradnosť. Znova sa podíval na svojho Majstra a vtom videl, ako sa svätokrádežná ruka dvíha, aby jeho Pána udrela do tváre. Peter to nevydržal a so skormúteným srdcom sa náhlil z tohto miesta preč. Utekal do temnej samoty, nevedel a ani nedbal kam. Nakoniec sa ocitol v Getsemane. Živo si predstavil, čo sa tu pred niekoľkými hodinami udialo. Spomenul si na trpiacu tvár svojho Pána, ktorú zmáčal krvavý pot a zvierala úzkosť. Trpko spomínal ako Ježiš plakal a osamelo modlitebne zápasil, kým tí, čo ho mali v onej mučivej chvíli podopierať, spali. Prišlo mu na myseľ Majstrovo vážne napomenutie: „Bdejte a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia“ (Mat 26,41). Opäť bol svedkom scény v súdnej sieni. Bolestne si uvedomoval, že poníženému a zmučenému Spasiteľovi zasadil ten najtvrdší úder. Peter padol na tvár tam, kde Ježiš v mukách vylieval Otcovi svoju dušu, a najradšej by bol zomrel.

Keď Ježiš nabádal učeníkov k bdelosti a modlitbe, Peter spal, a tým otvoril dvere veľkému hriechu. Svojou ospalosťou sa v kritickej chvíli všetci učeníci pripravili o významné požehnanie. Kristus poznal tú mučivú skúšku, ktorou musel prejsť. Vedel, ako im satan ochromí zmysly, aby neboli pripravení na to, čo sa stane. Preto ich varoval. Keby boli chvíle prežité v záhrade strávili bdelo na modlitbe, Peter by sa nebol spoliehal na svoje chabé sily. Nebol by zaprel svojho Pána. Keby učeníci boli bdeli s Kristom v jeho trýzni, mohli byť pripravení znášať aj jeho utrpenie na kríži. Aspoň čiastočne by boli pochopili hĺbku jeho úzkosti. Mohli si pripomenúť všetko, čo im o svojom utrpení, smrti a vzkriesení povedal. V temnote najmučivejšej chvíle mohlo im niekoľko lúčov nádeje presvietiť tmu a podoprieť vieru.

Len čo sa rozodnilo, opäť sa zišla veľrada a Ježiš bol privedený do radnej siene. Povedal, že je Boží Syn, a členovia rady na základe jeho slov pripravili obvinenie proti nemu. Nemohli ho však odsúdiť, lebo mnohí z nich sa nezúčastnili nočného pojednávania a nepočuli jeho slová. Dobre vedeli, že rímsky súd v nich nenašiel nič, čo by zasluhovalo smrť. Keby však mohli od neho samého počuť znova tieto slová, dosiahli by svoj cieľ. Jeho tvrdenie, že je Mesiáš, by mohli zneužiť a obviniť ho z buričských politických zámerov. Povedali: „Ak si ty Kristus, povedz nám to!“ (Luk 22,67). Kristus však mlčal. Znova sa ho vypytovali. Nakoniec smutne povedal: „Aj keď vám poviem, neuveríte. A keď sa aj spýtam, neodpoviete mi“ (Luk 22,67.68). Aby však boli bez výhovorky, dodal: „Ale odteraz bude Syn človeka sedieť po pravici Moci Božej“ (Luk 22,69). „Si teda Syn Boží?“ pýtali sa ho všetci. Odpovedal im: „Vy hovoríte, že som.“ Oni zvolali: „Načo ešte potrebujeme svedectvá? Sami sme to počuli z jeho úst“ (Luk 22,70.71). Tretíkrát teda odsúdili židovskí predstavitelia Ježiša na smrť. Domnievali sa, že potrebujú už len súhlas Rimanov, ktorým by schválili jeho odsúdenie a vydali im ho do rúk. Potom prišlo tretie potupenie a výsmech horší, než aký musel Kristus vytrpieť od nevedomého davu. To všetko sa dialo v prítomnosti kňazov a popredných mužov a s ich súhlasom. Zo sŕdc sa im vytratil posledný zvyšok súcitu a ľudskosti. Keď im nestačili vlastné dôkazy a nemohli ho umlčať, použili zbrane osvedčené vo všetkých dobách na umlčanie bludárov: utrpenie, násilie a smrť. Keď sudcovia vyriekli nad Ježišom svoj ortieľ, ľudu sa zmocnila satanská zúrivosť. Krik davu sa podobal revu divokých šeliem. Zástup sa rútil na Ježiša a volal: „Je vinný, nech zomrie!“ Nebyť rímskych vojakov, Ježiš by sa nebol dožil ani ukrižovania na Golgote. Keby nebola zasiahla rímska vrchnosť a silou zbraní nezabránila vyčíňaniu davu, ľud by ho bol rozšliapal. Sami pohania boli roztrpčení nad neľudským zaobchádzaním s človekom, ktorému sa nedalo nič zlé dokázať. Rímski úradníci vyhlásili, že Židia odsúdením Ježiša zasiahli do rímskej právomoci a že odsúdenie človeka na smrť na základe vlastných slov odporuje aj židovskému zákonu. Tento zákrok na chvíľu prerušil pojednávanie, ale židovskí predstavitelia už nepoznali súcit ani hanbu.  Kňazi a poprední muži zabudli na dôstojnosť svojho úradu a Božieho Syna urážali najhanobnejším spôsobom. Vysmievali sa jeho pôvodu. Tvrdili, že zasluhuje najpotupnejšiu smrť, ak sa vydáva za Mesiáša. Najzvrhlejší ľudia začali bezcitne urážať Spasiteľa. Na hlavu mu prehodili staré rúcho, bili ho a posmešne vyzývali: „Prorokuj nám, Kriste, kto ťa udrel“ (Mat 26,68). Potom mu odkryli hlavu a jeden z ničomníkov mu napľul do tváre.

Boží anjeli verne zaznamenávali každý urážlivý pohľad, slovo i čin proti svojmu milovanému Veliteľovi. Podlí ľudia, ktorí sa posmievali Kristovi a pľuli mu do vybledlej, no pokojnej tváre, jedného dňa budú hľadieť do Kristovej oslávenej tváre žiariacej jasnejšie ako slnko.