76. Judáš

Judáš predstavuje žalostný príbeh života, ktorý mohol Boha osláviť. Keby bol Judáš zomrel pred svojou poslednou cestou do Jeruzalema, bol by pokladaný za muža hodného svojho miesta medzi dvanástimi, ktorého strata by bola veľmi citeľná. Nebyť vlastností, ktoré sa prejavili pred oným nešťastným koncom, nebol by ani po celé tie stáročia stíhaný opovrhnutím. Zverejnenie jeho povahových vlastností sledovalo určitý zámer. Malo byť výstrahou všetkým, ktorí by sa spreneverili svätému povolaniu.

Krátko pred Veľkou nocou Judáš obnovil svoju zmluvu s kňazmi, že im vydá Ježiša. Podľa dohody mal byť Spasiteľ zajatý na jednom z miest, kde rád rozjímal a modlieval sa. Po hostine v Šimonovom dome mal Judáš príležitosť dôkladne sa zamyslieť nad dohodnutým činom, ale svoj zámer nezmenil. Za tridsať strieborných - teda za cenu otroka - predal Pána slávy a vydal ho na potupu a smrť.

Judáš mal silnú lásku k peniazom priam vrodenú; nebol však vždy natoľko skazený, aby spáchal taký skutok. Tak dlho povoľoval lakomstvu, že ho nakoniec úplne ovládlo. Láska k mamonu premohla v ňom lásku ku Kristovi. Tým, že sa stal otrokom jednej neresti, vydal sa napospas satanovi do tej miery, že hriech ho bezmedzne ovládol.

Judáš sa pripojil k učeníkom, keď za Kristom chodili veľké zástupy ľudí. Spasiteľovo učenie pôsobilo na ich srdce, keď dychtivo počúvali jeho slová v synagóge, pri jazere i na vrchu. Judáš videl, ako sa z malých i väčších miest k Ježišovi hrnuli ľudia chorí, chromí a slepí. Pri jeho nohách videl ležať umierajúcich. Bol svedkom toho, ako Spasiteľ zásahom svojej moci uzdravoval chorých, vyháňal démonov a kriesil mŕtvych. Aj sám v sebe pociťoval pôsobenie Kristovej moci. Jeho učenie pokladal za vrchol všetkého, čo dovtedy počul. Miloval tohto veľkého Učiteľa a chcel byť s ním. Cítil určitú túžbu po zmene svojej povahy a života v nádeji, že v spojení s Ježišom sa táto túžba splní. Spasiteľ Judáša neodmietol. Povolal ho medzi dvanástich. Zveril mu dielo evanjelistu. Obdaril ho mocou uzdravovať chorých a vyháňať démonov. Judáš však nedospel k rozhodnutiu bezvýhradne sa odovzdať Kristovi. Nevzdal sa svojej svetskej ctibažnosti ani lásky k peniazom. Hoci prijal miesto Kristovho služobníka, nepodriadil sa Božej znovuzrodzujúcej moci. Nazdával sa, že sa môže spoliehať na vlastný úsudok a názory a nemusí sa zriekať svojich kritických a odsudzovačných sklonov.

Učeníci mali Judáša vo veľkej úcte a podliehali jeho vplyvu. Sám si veľmi zakladal na svojich schopnostiach a značne podceňoval úsudok a schopnosť svojich bratov. Domnieval sa, že nepostihujú svoje príležitosti a nevyužívajú ich. Mienil, že ľudia tak krátkozrakí by nikdy nemohli byť úspešnými vedúcimi cirkvi. Peter bol prudký, konal unáhlene. Jána, ktorý sa staral o pravdu Kristových výrokov, pokladal Judáš za zlého správcu. Krajne starostlivému a dôsledne poctivému Matúšovi by sa pre hĺbavý záujem o Kristovo učenie podľa Judášovho odhadu nemohlo zveriť povolanie, ktoré si vyžaduje ostrý, jasnozrivý postreh. Podobne hodnotil Judáš všetkých učeníkov a navrával si, že cirkev by sa často dostala do tiesnivých situácií a zmätku, nebyť jeho správcovských schopností. Judáš sa pokladal sa nedostižne schopného odborníka. Vždy dával nepokryte najavo, akú česť koná Kristovmu dielu.

Judáš zaslepene prehliadal svoje povahové nedostatky a Kristus ho povolal ta, kde ich mal príležitosť nielen poznať, ale sa ich aj zbaviť. Ako pokladník medzi učeníkmi mal sa starať o potreby tejto malej spoločnosti a pomáhať chudobným. Keď mu v miestnosti, kde sa konala veľkonočná večera, Ježiš povedal: „Čo chceš urobiť, urob čo najskôr“ (Ján 13,27), učeníci sa nazdávali, že Ježiš mu pripomenul, aby kúpil niečo nevyhnutne potrebné na slávnosť alebo dal niečo chudobným. V službe iným mohol sa Judáš postupne vycvičiť v nezištnosti. Hoci denne počúval Kristove rady a bol svedkom jeho nesebeckého života, predsa neuzdil svoje lakomstvo. Malé čiastky peňazí, ktoré mu prichádzali do rúk, boli stálym pokušením. Z tohto nepatrného obnosu si často vyplácal aj tú najmenšiu službu Kristovi či náhradu za čas venovaný náboženským záležitostiam. Týmito zámienkami zdôvodňoval svoje počínanie, no pred Bohom bol zlodej.

Kristovo často opakované tvrdenie, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, Judáša pohoršovalo. Očakával, že Kristus bude konať podľa jeho predstáv. Nazdával sa, že Ján Krstiteľ bude vyslobodený z väzenia. Ján však zostal opustený a bol sťatý. A Ježiš, namiesto aby osvedčil svoje kráľovské právo a Jánovu smrť pomstil, stiahol sa so svojimi učeníkmi na vidiek. Judáš sa usiloval o výraznejší boj. Myslel si, že dielo by malo väčší úspech, keby Ježiš nebránil učeníkom konať podľa vlastných predstáv. Pozoroval stále väčšie nepriateľstvo židovských vodcov a videl, že Kristus nedbá na ich výzvu, aby im dal požadované nebeské znamenie. Jeho srdce podliehalo nevere a nepriateľ v ňom prebúdzal pochybnosti a odboj. Prečo sa Ježiš toľko zaoberal tým, čo zmalomyseľňuje? Prečo svojim učeníkom i sebe predpovedal súženie a prenasledovanie? Judáš sa stal Kristovým nasledovníkom s výhľadom na vznešené postavenie v novom kráľovstve. Mali byť jeho nádeje sklamané? Judáš síce nedospel k presvedčeniu, že Ježiš nie je Syn Boží, ale zapochyboval o tom a hľadal nejaké vysvetlenie jeho mocných skutkov.

Bez ohľadu na Spasiteľovo učenie Judáš stále šíril predstavu, že Kristus bude v Jeruzaleme kráľom. Usiloval sa o to pri nasýtení päťtisícového zástupu. Pri tejto príležitosti Judáš pomáhal rozdávať jedlo hladnému zástupu. Mal príležitosť poznať dobrodenia slúžiacej lásky. Pocítil uspokojenie, ktoré vždy sprevádza Bohu posvätenú službu. Chorým a trpiacim zo zástupu pomáhal dostať sa ku Kristovi. Videl, akú úľavu, radosť a šťastie vnáša do ľudských sŕdc dotyk liečivej moci Záchrancu. Mal príležitosť rozumieť Kristovmu spôsobu práce. Bol však zaslepený vlastnými sebeckými túžbami. Judáš bol prvý, kto chcel využiť príležitosť nadšenia vyvolaného zázrakom rozhojnenia chlebov. Ustanoviť Krista za kráľa hoc aj násilím chcel predovšetkým on. Mal veľkorysé predstavy. Jeho sklamanie bolo trpké.

Kristov rozhovor o chlebe života v synagóge mal v Judášovom živote rozhodujúci význam. Počul slová: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Ján 6,53). Videl, že Kristus miesto svetských statkov ponúka hodnoty duchovné. Pokladal sa za dosť prezieravého, aby postrehol, že Ježiš nebude mať nijakú slávu a svojim nasledovníkom nemôže poskytnúť nijaké vyššie postavenie. Preto sa rozhodol, že sa s Ježišom nespojí natoľko, aby nemohol ustúpiť. Bude ostražitý. A aj bol. Od tej chvíle príležitostne vyjadroval pochybnosti a miatol učeníkov. Podnecoval spory a šíril mylné názory, opakoval tvrdenia zákonníkov a farizejov proti Kristovým požiadavkám. Judáš pokladal všetky väčšie i menšie ťažkosti a príkoria, protivenstvá i zdanlivé prekážky pokroku evanjelia za dôkaz proti jeho dôveryhodnosti. Uvádzal slová Písma, ktoré nijako nesúviseli s Kristovými pravdami. Tieto výroky vytrhnuté zo súvisu miatli učeníkov a prebúdzali malomyseľnosť, ktorá na nich stále tiesnivo doliehala. To všetko robil Judáš akoby zo svedomitosti. Kým učeníci hľadali dôkaz na potvrdenie slov veľkého Učiteľa, Judáš takmer nepozorovane obracal ich pozornosť iným smerom. Tak celkom nábožensky a zdanlivo rozvážne predstavoval všetko v inom svetle, než v akom o tom hovoril Ježiš, a jeho slovám dával význam, ktorý v nich pôvodne nebol. Jeho podnety stále prebúdzali ctižiadostivú túžbu po časných výhodách a učeníkov odvracali od významných vecí, o ktoré sa mali predovšetkým zaujímať. Podnecovateľom sporu, kto z nich bude najväčší, bol obvykle Judáš.

Keď sa Ježiš s bohatým mládencom zhováral o podmienkach učeníctva, Judáša sa to nemilo dotklo. Nazdával sa, že sa tu stala chyba. Keby sa ľudia ako toto knieža pripojili k veriacim, Kristovo dielo by mohli významne podporiť. Domnieval sa, že by mali prijať jeho radu; mal by mnoho podnetov pre rozvoj malej cirkvi. Jeho zásady a spôsoby by sa od Kristových síce líšili, ale v týchto otázkach sa pokladal za múdrejšieho, než je Kristus. 

Nech už Kristus svojim učeníkom povedal čokoľvek, Judáš v srdci vždy s niečím nesúhlasil. Pod jeho vplyvom kvas nespokojnosti rýchlo pôsobil. V tom všetkom učeníci nepostrehli skutočného pôvodcu; Ježiš však vedel, že Judáš sa pod priamym pôsobením satana stal nástrojom, ktorým ovplyvňuje jeho učeníkov. Rok pred Judášovou zradou Kristus povedal: „Nevyvolil som si vás dvanástich? A jeden z vás je diabol“ (Ján 6,70).

Judáš však verejne neodporoval a o Spasiteľovom učení zdanlivo nepochyboval. Otvorene reptal len pri slávnosti v Šimonovom dome. Keď Mária pomazala Spasiteľove nohy, Judáš prejavil svoje lakomstvo. Zdalo sa, že Ježišovým pokarhaním sa v ňom všetko obrátilo na žlč. Urazená pýcha a túžba po pomste strhli všetky zábrany a celkom ho ovládlo lakomstvo. Podobne dopadne každý, kto trvalo povoľuje hriechu. Ak zárodkom mravnej porušenosti neodolávame a ak ich nepremôžeme, pripravujeme cestu satanovým pokušeniam a stávame sa otrokmi jeho vôle.

Judáš však ešte nebol celkom zatvrdnutý. Aj po dvojitom záväzku zradiť Spasiteľa mal ešte príležitosť kajať sa. Pri veľkonočnej večeri Ježiš prejavil svoju božskú prirodzenosť tým, že odhalil zradcov zámer. Službu lásky prejavil Judášovi takisto ako iným učeníkom. Ale táto posledná výzva lásky zostala bez ozveny. Po nej bol už Judášov prípad rozhodnutý a nohy, ktoré Ježiš umyl, šli splniť dielo zrady.

Ak má byť Kristus ukrižovaný, uvažoval Judáš, potom sa to musí stať. Jeho vlastná zrada Spasiteľa na tom nič nezmení. Ak Ježiš zomrieť nemá, potom ho svojím činom len prinúti, aby sa vyslobodil. Judáš svojou zradou tak či onak získa. Nazdával sa, že predsa len urobil výhodný obchod, keď svojho Pána zradil.

Judáš však neveril, že by sa Ježiš dal uväzniť. Svojou zradou chcel Spasiteľa upozorniť a pripomenúť mu, aby nabudúce mal k nemu patričnú úctu. Nevedel, že Krista vydáva na smrť. Ako často boli farizeji a zákonníci zasiahnutí výstižnými príkladmi Spasiteľových podobenstiev! Ako často vyriekli súd sami nad sebou! Pravda im často prenikla do srdca a oni plní hnevu chceli ho kameňovať, no on im vždy unikol. Keď sa teda toľkokrát vyhol ich osídlam, mienil Judáš, iste sa ani teraz nedá chytiť.

Judáš sa chcel o tom presvedčiť. Ak je Ježiš naozaj Mesiáš, potom ľud, pre ktorý toľko urobil, sa zomkne okolo neho a vyhlási ho za kráľa. Tým by raz navždy uspokojil tých, čo boli dosiaľ v neistote. Judáš by mal zásluhu, že kráľovi pomohol na Dávidov trón. Tým by mal v novom kráľovstve zabezpečené miesto vedľa Krista.

Tento falošný učeník pri zrade Ježiša zohral svoju úlohu. Keď v záhrade vodcom davu povedal: „Koho pobozkám, to je on. Toho chyťte!“ (Mat 26,48), pevne veril, že Kristus im unikne. Keby mu potom niečo vyčítali, mohol by povedať: „Či som vám nepovedal, aby ste ho chytili?“

Judáš hľadel, ako prenasledovatelia na jeho slová Krista pevne zviazali. Udivený pozoroval, že Spasiteľ sa bez odporu nechal odviesť. Úzkostlivo šiel za ním zo záhrady k výsluchu pred židovských popredných mužov. Stále očakával, že svojich nepriateľov prekvapí, zjaví sa im ako Boží Syn a zmarí ich zákerné plány a moc. Hodiny však ubiehali a Ježiš pokojne znášal všetko príkorie. Zradcu sa však predsa zmocnila strašná hrôza, že svojho Majstra zradne predal a vydal na smrť.

Keď sa výsluch chýlil ku koncu, Judáš už nemohol zniesť muky svojho hriešneho svedomia. V sieni sa náhle ozval chraptivý hlas, ktorý zdesil všetkých prítomných: „Je nevinný; ušetri ho, Kaifáš!“

Vysoká postava Judášova hnala sa teraz pomedzi poľakaný dav. Tvár mal bledú a na čelo mu vystúpili veľké kropaje potu. Pred najvyššieho kňaza na súdnom stolci hodil strieborné mince, čo dostal za zradu svojho Pána. Zúfalo uchopil Kaifášovo rúcho s prosbou, aby Ježiša prepustil, a tvrdil, že neurobil nič, pre čo by si zaslúžil smrť. Kaifáš ho nahnevane odbil; bol však na rozpakoch a nevedel, čo má povedať. Zradnosť kňazov bola odhalená. Bolo zrejmé, že podplatili učeníka, aby zradil svojho Majstra.

„Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv“ (Mat 27,4). No najvyšší kňaz, ktorý sa medzitým spamätal, posmešne odpovedal: „Čo nás do toho? To je tvoja vec“ (Mat 27,4). Kňazi Judáša ochotne využili, no nakoniec ho zavrhli pre jeho podlosť. Keď im svoj čin kajúcne vyznal, odmietli ho.

Judáš sa teraz vrhol k Ježišovým nohám, uznával ho za Božieho Syna. Prosil ho, aby sa vyslobodil. Spasiteľ svojmu zradcovi nič nevyčítal. Vedel, že v Judášovi nieto pravého pokánia; k vyznaniu ho pudilo len spustošené vnútro v strašnom vedomí zatratenosti a prichádzajúceho súdu bez toho, žeby pociťoval hlboký, srdcervúci zármutok nad tým, že zradil nepoškvrneného Božieho Syna a zaprel Svätého v Izraelovi. Ježiš aj napriek tomu nevyriekol ani slovo odsúdenia. Ľútostivo hľadel na Judáša a povedal: Pre túto hodinu som prišiel na svet.

Zhromaždení boli prekvapení. S údivom pozorovali Kristovu zhovievavosť k svojmu zradcovi. Opäť sa ich zmocnilo presvedčenie, že tento muž nemôže byť obyčajný smrteľník. Pýtali sa: Ak je však Boží Syn, prečo sa nevyslobodí z pút a nejasá nad svojimi žalobcami? Keď Judáš videl, že jeho prosby sú márne, vybehol zo súdnej siene s výkrikom: Je príliš neskoro! Je príliš neskoro! Cítil, že pohľad na ukrižovaného Ježiša neprežije, a v zúfalstve sa šiel obesiť.

Výkriky a výsmech bezbožného davu, ktorý cestou z Pilátovej siene na Golgotu viedol Ježiša na miesto ukrižovania, náhle stíchli. Na odľahlom mieste pri vyschnutom strome zástup uvidel Judášovo telo. Bol to odporný pohľad. Váhou tela sa pretrhol povraz, na ktorom obesenec visel. Pádom sa telo veľmi znetvorilo a o túto korisť sa teraz ruvali psi. Pozostatky boli okamžite pochované. Zástup sa však už toľko neposmieval a nejedna bledá tvár prezrádzala vnútorné pocity. Akoby už odplata začínala stíhať tých, čo sa previnili preliatim Ježišovej krvi.