77. Pred pilátom

Kristus stojí zviazaný ako väzeň v súdnej sieni rímskeho miestodržiteľa Piláta. Okolo neho je vojenská stráž a diváci rýchlo zapĺňajú miestnosť. Tesne pred vchodom sú sudcovia veľrady, kňazi, poprední muži, starší i dav ľudí.

Keď členovia veľrady Ježiša odsúdili, prišli k Pilátovi, aby ich rozsudok potvrdil a vykonal. Títo židovskí predstavitelia však nechceli vstúpiť do rímskej súdnej siene. Podľa obradného zákona by sa tým poškvrnili a nemohli by sa zúčastniť veľkonočných slávností. Vo svojej zaslepenosti nechápali, že si svojou vražednou nenávisťou poškvrňujú srdce. Nevideli, že Kristus je tým skutočným veľkonočným Baránkom, a keď ho zavrhli, stráca aj tento ich veľký sviatok svoj význam.

Keď žalobci priviedli Spasiteľa do súdnej siene, Pilát nehľadel naňho priateľsky. Rímsky vladár bol náhle vyvolaný zo svojej spálne a rozhodol sa celú záležitosť vybaviť čo najskôr. Bol pripravený zaobchádzať s väzňom prísne úradnícky. Stroho sa podíval na človeka, o ktorom mal rozhodnúť a kvôli ktorému ho tak včasne zobudili. Vedel, že musí ísť o niekoho, koho treba podľa priania židovských predstaviteľov rýchlo vyšetriť a potrestať.

Pilát sa letmo pozrel na Ježišových žalobcov a potom sa uprene zahľadel na Ježiša. Videl už všelijakých zločincov, ale ešte nikdy pred ním nestál človek tak dobrácky a ušľachtilý. V jeho tvári nevidel ani náznak viny, ustrašenosti, vyzývavosti či vzdoru. Videl muža pokojného a dôstojného správania; v jeho tvári nebolo nijakých známok zločinnosti, ale znamenie neba.

Kristus svojím vzhľadom priaznivo zapôsobil na Piláta. Ozvala sa v ňom tá lepšia stránka jeho prirodzenosti. Počul o Ježišovi i o jeho skutkoch. Aj Pilátova manželka mu hovorila o divotvorných činoch galilejského proroka, ktorý uzdravoval chorých a kriesil mŕtvych. Pilátovi sa to všetko premietlo ako vo sne. Rozpomenul sa na to, čo z rôznych strán počul. Chcel teda vypočuť obvinenie Židov proti väzňovi.

Spýtal sa: Kto je tento muž a prečo ste ho priviedli? Čo máte proti nemu? Židia boli na rozpakoch. Vedeli, že Krista obžalovávajú neoprávnene, a verejný výsluch nechceli. Odpovedali, že je to zvodca a volá sa Ježiš Nazaretský. 

Pilát sa znova spýtal: „Akú žalobu podávate proti tomuto človekovi?“ Kňazi mu neodpovedali na otázku, ale nahnevane vraveli: „Keby tento nebol zločinec, neboli by sme ti ho vydali“ (Ján 18,29.30). To znamená: Keď ti členovia veľrady, predstavitelia národa, privedú človeka, ktorý si zasluhuje smrť, treba ešte nejaká obžaloba? S upozornením na svoje významné postavenie chceli Piláta ovplyvniť, aby bez zdĺhavého vyšetrovania vyhovel ich žiadosti. Nedočkavo naliehali, aby ich rozsudok potvrdil, lebo vedeli, že ľud, ktorý bol svedkom Kristových divotvorných činov, by svedčil o niečom inom než ich lživé obvinenia.

Kňazi sa nazdávali, že slabý a váhavý Pilát im bez ťažkostí pomôže splniť ich zámery. Vedeli, že dosiaľ podpisoval rozsudky smrti unáhlene, pričom posielal na smrť ľudí, ktorí si taký trest nezaslúžili. Život väzňa mal pre neho nepatrnú cenu, či šlo o vinníka, alebo nevinného. Kňazi dúfali, že Pilát potvrdí rozsudok smrti nad Ježišom aj bez výsluchu. Očakávali to ako istý prejav priazne pri príležitosti ich veľkého národného sviatku.

Pilát však vo väzňovi videl niečo, čo mu nedovoľovalo urobiť tento krok. Neodvažoval sa k nemu. Postihol zámery kňazov. Spomenul si na to, ako pred nedávnom Ježiš vzkriesil Lazára, človeka štyri dni mŕtveho; a skôr než podpíše odsudzujúci rozsudok, chcel rozhodne vedieť, čo proti nemu majú a ako to môžu dokázať. Povedal: Ak vám stačí váš úsudok, prečo ho privádzate ku mne? „Vezmite si ho vy a súďte podľa svojho zákona!“ (Ján 18,31). Bezradní kňazi povedali, že rozsudok nad ním už vyriekli. Potrebujú len Pilátov výrok, aby rozsudok mal platnosť. Pilát chcel vedieť, aký je ich rozsudok. Jedine trest smrti, odpovedali; ale my nemáme právo nikoho popraviť. Žiadali Piláta, aby Kristovu vinu uznal podľa ich výpovedí a potvrdil ich rozsudok. Zodpovednosť za to vezmú na seba.

Pilát ako sudca nebýval spravodlivý ani svedomitý, no aj napriek svojmu nedostatku mravnej odvahy odmietal vyhovieť tejto žiadosti. Kým nebude počuť obžalobu, Ježiša nehodlá odsúdiť.

Kňazi boli na rozpakoch. Videli, že svoje pokrytectvo musia čo najlepšie zamaskovať. Nesmú pripustiť, aby sa ukázalo, že Kristus bol uväznený z náboženských dôvodov. V takom prípade by totiž ich postup nemal pre Piláta nijakú cenu. Musia vzbudiť zdanie, že Ježiš konal proti občianskemu zákonu; potom môže byť odsúdený ako politický previnilec. Proti rímskej vláde sa Židia stále búrili. Rimania tieto vzbury trestali neoblomne prísne; boli krajne bdelí a stále rozhodnutí potlačiť všetko, čo by mohlo viesť k povstaniu. 

Ešte pred niekoľkými dňami chceli farizeji Ježiša zaskočiť otázkou: „Je nám dovolené platiť daň cisárovi, či nie?“ (Luk 20,22). Kristus však postrehol ich pokrytectvo. Prítomní Rimania videli úplnú porážku intrigánov a ich zmätok, keď im povedal: „Vracajte teda cisárovi, čo je cisárovo“ (Luk 20,22-25).

Teraz chceli kňazi vzbudiť zdanie, že pri tejto príležitosti Kristus učil to, čo sami chceli od neho počuť. V krajnej bezradnosti si na pomoc zavolali falošných svedkov „a začali ho obžalúvať: Tohto sme pristihli, ako rozvracal náš národ, zakazoval dávať dane cisárovi a hovoril o sebe, že je Kristus kráľ“ (Luk 23,2). Všetky tri obvinenia boli bezdôvodné. Kňazi to vedeli, ale pre svoje zámery sa neštítili ani krivej prísahy.

Pilát postrehol ich zámer. Neveril, že by obžalovaný brojil proti vláde. Jeho tichý a pokorný zjav vôbec nezodpovedal ich obžalobe. Pilát bol presvedčený, že v pozadí je snaha zničiť nevinného človeka, ktorý stojí v ceste židovským hodnostárom. Obrátil sa na Ježiša a spýtal sa ho: „Ty si židovský kráľ?“ Spasiteľ mu odpovedal: „To ty hovoríš“ (Luk 23,3). Pri tých slovách mu tvár zažiarila akoby ju osvietil slnečný jas.

Keď Kaifáš a tí, čo boli s ním, počuli jeho odpoveď, volali Piláta za svedka, že Ježiš svojou výpoveďou spáchal zločin, z ktorého je obviňovaný. Kňazi, zákonníci a poprední muži hlučnými výkrikmi žiadali, aby bol odsúdený na smrť. Po nich sa rozkričal dav a pobúrenie bolo ohlušujúce. Pilát bol na rozpakoch, keďže Ježiš neodpovedal svojim žalobcom, Pilát sa ho spýtal: „Nič neodpovedáš? Pozri, čo všetko na teba žalujú! Ježiš však nič neodpovedal“ (Mar 15,4.5).

Kristus stál za Pilátom pred celým dvorom a počul urážky, ale na všetky tie falošné obvinenia proti nemu neodpovedal ani jediným slovom. Celý svojím správaním svedčil o úplnej nevine. Stál tu nepohnuto v príboji rozzúrených vĺn, v tomto prudkom, stále rastúcom vlnobití hnevu, keď sa na ňom trieštili vody rozbúreného oceánu. Mlčal, ale jeho mlčanie bolo výrečné. Bolo ako svetlo žiariace z ľudského vnútra.

Pilát obdivoval jeho správanie. Nezáleží tomuto človekovi na živote, že nedbá o toto pojednávanie? Pýtal sa sám seba. Keď sa podíval na Ježiša a pri všetkých tých urážkach a výsmechu nevidel na ňom ani stopy po odvete, uvedomoval si, že nemôže byť tak nespravodlivý ako títo hluční kňazi. V domnení, že sa od neho dozvie pravdu a unikne hluku davu, Pilát zavolal Ježiša bokom a znova sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ 

Ježiš neodpovedal na túto otázku priamo. Vedel, že sám Duch Svätý presviedča Piláta, a preto mu dal príležitosť, aby to poznal. Spýtal sa ho: „Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?“ (Ján 18,33.34). To znamená: Bola táto Pilátova otázka ozvenou obvinenia zo strany kňazov, alebo túžbou prijať svetlo od Krista? Pilát porozumel Kristovej otázke, ale v srdci sa mu ozývala pýcha. Nechcel uznať vnútorný hlas. Povedal: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?“ (Ján 18,35). Pilát premeškal jedinečnú príležitosť, ale Ježiš mu ani tak neodoprel ďalšie svetlo. Hoci priamo na Pilátovu otázku neodpovedal, jasne vyznal svoje poslanie. Vysvetlil mu, že netúži po pozemskom tróne.

Povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto. Pilát mu povedal: Tak predsa si kráľ? Ježiš odpovedal: Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas“ (Ján 18,36.37).

Kristus potvrdil, že jeho slovo samo osebe je kľúčom, ktorý otvára tajomstvo tým, čo sú ochotní prijať ho. Toto slovo sprevádzala moc a v tom je tajomstvo rozmachu jeho kráľovstva pravdy. Kristus chcel, aby Pilát pochopil, že pred vlastnou záhubou ho zachráni len prijatie tejto pravdy a život podľa nej.

Pilát prejavil záujem túto pravdu poznať. Bol na rozpakoch. Dychtivo prijal Spasiteľove slová a v srdci zatúžil pravdu poznať a získať ju. Pýtal sa: „Čo je pravda?“ (Ján 18,38). Nevyčkal však na odpoveď. Vonkajší hluk mu pripomínal jeho povinnosti, pretože kňazi sa výbojne domáhali okamžitého zásahu. Pilát vyšiel k Židom a dôrazne povedal: „Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu“ (Ján 18,38).

Tieto slová pohanského sudcu boli mocným obvinením zradnosti a falše izraelských popredných mužov, ktorí obžalovali Spasiteľa. Sklamanie a zúrivosť kňazov i predstaviteľov ľudu po týchto Pilátových slovách nepoznali medze. Dávno čakali na túto príležitosť. Keď videli, že by Ježiš mohol byť prepustený, boli pripravení roztrhať ho na kusy. Verejne obviňovali Piláta a hrozili mu zásahom rímskej vlády. Obvinili ho, že odmieta odsúdiť Ježiša, ktorý, ako tvrdili, protiví sa cisárovi. Zlostné hlasy volali, že Ježišov zvodný vplyv sa šíri po celej krajine. Kňazi vraveli: „Poburuje ľud a učí po celej Judei, počnúc od Galiley až sem“ (Luk 23,5). 

Pilát v tej chvíli nechcel Ježiša odsúdiť. Vedel, že ho Židia obžalovali z nenávisti a predsudkov. Vedel, čo je jeho povinnosť. Podľa zákona mal byť Ježiš okamžite prepustený. Pilát sa však obával zlomyseľnosti ľudu. Ak im odmietne vydať Ježiša, vzniknú nepokoje a toho sa desil. Keď počul, že Kristus je z Galiley, rozhodol sa poslať ho k Herodesovi, vládcovi tamojšej provincie, ktorý bol vtedy v Jeruzaleme. Tým chcel Pilát zvaliť zodpovednosť za výsluch na Herodesa. Pokladal to tiež za vhodnú príležitosť na urovnanie starého sporu, ktorý mal s Herodesom. Podarilo sa mu to. Výsluch Spasiteľa spriatelil obidvoch správcov.

Pilát znova vydal Ježiša vojakom, ktorí ho za všeobecného posmechu a urážok prítomného davu náhle viedli do Herodesovej súdnej siene. „Keď Herodes videl Ježiša, veľmi sa zaradoval.“ Nikdy predtým Spasiteľa nevidel, ale „už dávno ho chcel vidieť, pretože o ňom počul a dúfal, že uvidí od neho nejaký div“ (Luk 23,8). Bol to ten Herodes, ktorý si poškvrnil ruky krvou Jána Krstiteľa. Keď Herodes prvýkrát počul o Ježišovi, zdesil sa a povedal: „To je Ján, ktorého som ja dal sťať, vstal z mŕtvych.“ „Preto pôsobia v ňom zázračné sily“ (Mar 6,16; Mat 14,2). Herodes si aj tak prial vidieť Ježiša. Teraz sa naskytla príležitosť zachrániť život tohto proroka a kráľ dúfal, že navždy vymaže zo spomienok ten strašný pohľad, keď mu na miske priniesli krvavú hlavu. Chcel však uspokojiť aj svoju zvedavosť a nazdával sa, že Kristovi iste postačí len náznak vyslobodenia a urobí čokoľvek bude od neho chcieť.

K Herodesovi sprevádzala Krista veľká skupina kňazov a starších. Keď bol Spasiteľ predvedený, títo poprední muži boli veľmi nahnevaní a žalovali na neho. Herodes si však málo všímal ich obvinenia. Upokojil ich a chcel Krista vypočúvať sám. Rozkázal, aby mu uvoľnili putá, pričom obvinil jeho nepriateľov z hrubého zaobchádzania s ním. Keď hľadel do pokojnej tváre Vykupiteľa sveta, čítal v nej len múdrosť a čistotu. Tak ako Pilát bol aj Herodes presvedčený, že Kristus bol obžalovaný zo zlomyseľnosti a nenávisti. Herodes položil Kristovi viac otázok, ale Spasiteľ mlčal. Z príkazu kráľa boli predvedení ľudia všelijako zmrzačení a Kristus sa mal osvedčiť ako divotvorca. Ľudia hovoria, že liečiš chorých, povedal Herodes. Rád by som sa presvedčil, že to, čo sa všade o tebe hovorí, nie je výmysel. Ježiš neodpovedal a Herodes neprestal naliehať: Ak môžeš robiť divy pre iných, urob ich teraz vo vlastnom záujme a pomôžeš si. Znova prikazoval: Ukáž nejaké znamenie, že máš moc, ktorú ti prisudzujú. Kristus však akoby nepočul a nevidel. Boží Syn vzal na seba ľudskú prirodzenosť. Musel sa správať tak, ako by sa v podobných okolnostiach správal človek. Nechcel si zázrakom uľahčiť utrpenie a poníženie, ktoré ľudia musia znášať v podobnom postavení.

Herodes sľúbil, že Krista prepustí pod podmienkou, ak v jeho prítomnosti urobí nejaký div. Kristovi žalobci videli na vlastné oči jeho mocné skutky. Počuli, že aj hrob na jeho príkaz vydal svojho mŕtveho. Videli, ako mŕtvy na jeho hlas poslušne vyšiel. Zmocňoval sa ich strach, aby práve teraz neurobil nejaký div. Zo všetkého sa najviac desili prejavu jeho moci. Taký prejav by rozmetal ich plány a možno by na to doplatili aj životom. Kňazi a starší ho opäť naliehavo obžalovávali. Kričali, že je zradca a rúhač. Zázraky robí mocou Belzebuba, kniežaťa diablov. V sieni nastal zmätok a každý kričal niečo iné.

Herodesovo svedomie bolo teraz menej citlivé než vtedy, keď sa hrôzou chvel nad žiadosťou Herodiady, aby jej dal hlavu Jána Krstiteľa. Po nejaký čas cítil ostré výčitky za tento strašný čin; no ľahkovážnym životom stále viac otupoval svoju mravnú citlivosť. Srdce mal teraz tak zatvrdnuté, že sa vedel vystatovať tým, ako potrestal Jána za odvahu napomínať ho. Teraz hrozil Ježišovi a znova mu pripomínal, že má moc prepustiť ho alebo odsúdiť. Ježiš však ani náznakom neprejavil, že niečo počuje.

Toto mlčanie Herodesa pobúrilo. Zdalo sa mu, akoby Ježiš jeho moc vôbec nebral na vedomie. Pre tohto nadutého a márnomyseľného kráľa by ani verejné pokarhanie nebolo potupnejšie než táto nevšímavosť. Znova sa nahnevane vyhrážal Ježišovi, ktorý zostal pokojný a zamĺknutý.

Kristus neprišiel na svet uspokojovať bezúčelnú všetečnosť. Prišiel uzdravovať skrúšených srdcom. Iste by nebol mlčal, keby svojím slovom mal uzdraviť hriechom ranené duše. Nemal však slova pre tých, ktorí by svojimi hriešnymi nohami pravdu len pošliapali.

Kristus mohol Herodesovi povedať to, čo by preniklo ušami zatvrdnutého kráľa. Mohol ho ohromiť odhalením plnej neprávosti jeho života a hrôzou jeho blízkeho konca. Kristovo mlčanie však bolo najprísnejším súdom, aký ho kedy stihol. Herodes zavrhol pravdu, ktorú zvestoval najväčší z prorokov a nemal už počuť nijaké iné posolstvo. Majestát neba už pre neho nemal slovo. Kristovo ucho, vždy tak citlivo reagujúce na ľudské utrpenie, nevnímalo Herodesove rozkazy. Oči, ktoré na kajúcneho hriešnika vždy hľadeli so súcitom a odpustením, nemali pohľad pre Herodesa. Ústa, ktoré zvestovali tú najmocnejšiu pravdu a vľúdne sa prihovárali za ľudí najhriešnejších a najopovrhnutejších, zavreli sa pred povýšeneckým kráľom, ktorý necítil ani najmenšiu potrebu Spasiteľa.

Herodesova tvár vzrušením očervenela. Obrátil sa k zástupu a rozhnevane označil Ježiša za rúhača. Kristovi potom povedal: Ak nechceš preukázať svoje tvrdenie, vydám ťa žoldnierom a ľudu. Možno ťa prinútia, aby si prehovoril. Ak sa rúhaš, potom od nich zaslúžiš smrť. Ak si Boží Syn, zachráň sa zázrakom.

Len čo dohovoril, zástup sa vrhol na Krista ako divá zver na svoju korisť. Ježiša prudko strhávali sem i ta. K zástupu sa pridal aj Herodes a snažil sa potupiť Božieho Syna. Keby neboli zasiahli rímski vojaci a nedonútili zástup k ústupu, Spasiteľa by boli roztrhali.

„Herodes so svojimi vojakmi ho zneuctil, urobil si z neho posmech, dal ho obliecť do lesklých šiat a poslal ho nazad k Pilátovi“ (Luk 23,11). Podobne ho tupili aj rímski vojaci. Na Spasiteľa doľahlo všetko, čo títo bezbožní a skazení vojaci mohli za pomoci Herodesa a židovských hodnostárov podnietiť. Ježiša však neopustila božská trpezlivosť. Kristovi prenasledovatelia merali jeho povahu svojou vlastnou mierou; pokladali ho za tak skazeného, ako boli sami. V pozadí všetkého zjavného sa však odohrávalo to, čo jedného dňa uvidia v plnej sláve. Niektorí sa v Kristovej prítomnosti zachvievali. Keď sa mu surový zástup posmešne klaňal, niektorí z divákov sa prestrašene a bez slova odvracali. Na Herodesa výjav hlboko zapôsobil. Posledné lúče milosrdenstva osvietili jeho hriechom zatvrdnuté srdce. Uvedomil si, že nejde o obyčajného človeka, pretože jeho ľudským zjavom presvitalo božstvo. Vo chvíli, keď Krista obklopili posmievači, cudzoložníci a vrahovia, Herodes poznal, že vidí Boha na tróne.

Aj keď Herodes bol zatvrdnutý, netrúfal si potvrdiť Kristovo odsúdenie. Chcel uniknúť tejto strašnej zodpovednosti, a preto Ježiša poslal späť do rímskej súdnej siene.

Pilát bol nemilo prekvapený a znepokojený. Keď sa Židia s väzňom vrátili, netrpezlivo sa ich spýtal, čo má s ním urobiť. Pripomenul im, že Ježiša už vypočúval a nenašiel na ňom nijakej viny; povedal im, že napriek všetkým ich obvineniam ani najmenšie nemohli dokázať. Preto poslal Ježiša k Herodesovi, galilejskému tetrarchovi a príslušníkovi ich národa, ale ani on nenašiel na ňom nič, čo by si zaslúžilo smrť. Pilát povedal: „Potrescem ho teda a prepustím“ (Luk 23,16).

Tu Pilát prejavil svoju slabosť. Ježiša vyhlásil za nevinného, a predsa ho pre upokojenie žalobcov chcel dať zbičovať. Kvôli ľuďom bol ochotný obetovať spravodlivosť a zásadovosť, čím sa dostal do nepríjemnej situácie. Dav zbadal jeho nerozhodnosť, a tým viac sa dožadoval väzňovej smrti. Keby sa bol Pilát od začiatku správal rozhodne a odmietol odsúdiť človeka, o nevine ktorého bol presvedčený, mohol pretrhnúť osudnú reťaz výčitiek a viny, čo ho spútavala po celý život. Keby sa bol v otázke práva riadil vlastným presvedčením, Židia by sa neboli odvažovali rozkazovať mu. Kristus by bol aj tak odsúdený na smrť, ale vina by nezostala na Pilátovi. Pilát sa však krok za krokom prehrešoval proti svojmu svedomiu. Nevedel súdiť spravodlivo a nestranne, a preto sa teraz ocitol takmer bezmocný v rukách kňazov a popredných mužov. Stal sa obeťou vlastnej váhavosti a nerozhodnosti.

Ale ani teraz nemusel Pilát konať zaslepene. Božie posolstvo ho varovalo pred činom, ktorý hodlal vykonať. Na Kristovu modlitbu Pilátovu ženu navštívil vo sne anjel z neba; videla Spasiteľa a zhovárala sa s ním. Pilátova žena nebola Židovka, keď však vo sne hľadela na Ježiša, nepochybovala o jeho povahe a poslaní. Poznala ho ako Božie knieža. Videla ho pri výsluchu v súdnej sieni. Mal zviazané ruky ako zločinec. Pozorovala strašné dielo Herodesa a jeho žoldnierov. Počula nenávistné a zlobné obžaloby kňazov a popredných mužov. Počula slová: „My máme zákon, a podľa toho zákona musí zomrieť.“ Videla ako ho Pilát dáva zbičovať, aj keď povedal: „Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu.“ Počula Pilátov rozsudok a videla, ako Krista vydal jeho vrahom. Videla kríž na Golgote. Bola svedkom toho, ako sa zem zahalila do tmy a počula tajomný výkrik: „Dokonané je!“ Pozorovala ešte ďalší výjav. Videla Krista sedieť na veľkom bielom oblaku, zatiaľ čo zem sa pohybovala v priestore a jeho nepriatelia utekali pred jeho slávou. Prebudila sa s výkrikom hrôzy a okamžite napísala Pilátovi varovné slová.

Kým Pilát váhal, čo by mal urobiť, cez zástup si razil cestu posol a odovzdal mu list jeho ženy, v ktorom čítal: „Nemaj nič s tým spravodlivým! Mnoho som totiž vytrpela dnes vo sne pre neho“ (Mat 27,19). 

Pilátova tvár zbledla. Miatli ho rôzne pocity. Kým váhal, kňazi a poprední muži stále viac podnecovali ľud. Pilát musel zasiahnuť. Spomenul si na obyčaj, podľa ktorej mohol Krista prepustiť na slobodu. Pri týchto sviatkoch bývalo zvykom prepúšťať jedného väzňa podľa priania ľudu. Bol to pohanský zvyk; nebolo v ňom ani stopy spravodlivosti, ale Židia si ho veľmi cenili. Rimania mali v tom čase na smrť odsúdeného väzňa Barabbáša. Tento človek rozchyroval o sebe, že je Mesiáš. Tvrdil, že má moc zaviesť nový poriadok a usporiadať svet. Pod vplyvom satana tvrdil, že všetko, čo nakradol a ) nalúpil, je jeho majetok. Satanskou mocou robil podivuhodné veci, získal medzi ľuďmi aj nasledovníkov a podnecoval vzburu proti rímskej vláde. Bol to tvrdohlavý a beznádejný ničomník, ktorý pod maskou náboženského nadšenia búril ľud a páchal násilie. Pilát sa domnieval, že možnosťou voľby medzi týmto mužom a nevinným Spasiteľom prebudí v nich zmysel pre spravodlivosť. Dúfal, že medzi ľudom získa súcit pre Ježiša proti vôli kňazov a popredných mužov. Obrátil sa k zástupu a s krajnou vážnosťou povedal: „Ktorého chcete, aby som vám prepustil? Barabbáša či Ježiša, ktorý sa volá Kristus?“ (Mat 27,17).

Odpoveď zaznela ako rev divej zveri: „Nám prepusť Barabbáša!“ (Luk 23,18). Stále hlasnejšie sa ozývalo volanie: „Barabbáš, Barabbáš!“ V domnení, že ľud nepochopil otázku, Pilát sa znova spýtal: „Chcete, aby som vám prepustil židovského kráľa?“ (Mar 15,9). Ale hlasy opäť volali: „Vezmi tohto a nám prepusť Barabbáša!“ (Luk 23,18). Pilát sa pýtal ďalej: „Čo teda mám urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Kristus?“ (Mat 27,22). Rozzúrený dav opäť volal ako posadnutý. V zástupe boli v ľudskej podobe samí démoni a aká iná odpoveď sa dala očakávať než: „Ukrižovať ho!“ (Mat 27,23).

Pilát sa zachvel. Nepočítal s tým. Nechcel vydať nevinného človeka na najpotupnejšiu a najstrašnejšiu smrť. Keď sa ľud na chvíľu utíšil, znova sa ho spýtal: „Čo zlého urobil?“ (Mar 15,14). Bolo však už príliš neskoro na akékoľvek zdôvodňovanie. Ľud nežiadal dôkaz Kristovej neviny, ale jeho odsúdenie.

Pilát ešte stále chcel Krista zachrániť. „On k nim tretí raz prehovoril: Ale čo zlého urobil? Nenašiel som na ňom žiadnej viny, pre ktorú by zasluhoval smrť. Preto ho potrescem a prepustím“ (Luk 23,22). Ľudí však rozzúrila už sama zmienka o prepustení. Kričali: „Ukrižuj ho!“ (Luk 23,21). Stále mocnejšie sa rozpútavala búrka, ktorú privolal Pilát svojou nerozhodnosťou.

Ježiša zbičovali pred zástupom, takže klesal slabosťou a mal plno rán. „Vojaci ho vyviedli na nádvorie vládnej budovy pretória a zvolali celý prápor. Obliekli ho do purpurového plášťa a na hlavu mu nasadili veniec, upletený z tŕnia. A začali ho pozdravovať: Nech žije židovský kráľ. Bili ho po hlave trstinou, pľuvali naňho, klaňali sa mu a kľakali pred ním“ (Mar 15,16-19). Občas bezbožná ruka uchopila trstinu, ktorú mu dali do ruky, a bila ho po hlave tak, že sa mu tŕne vrývali do spánkov a po tvári mu stekala krv.

Divte sa, nebesá, užasni, zem. Hľaďte na utláčateľa a utláčaného. Rozzúrený dav obklopuje Spasiteľa sveta. Výsmech a osočovanie sa mieša s rúhavými prísahami. Bezcitná luza tupí jeho nízky pôvod a skromný život. Vysmievajú sa jeho tvrdeniu, že je Boží Syn, a pošepkávajú si podlé a urážlivé poznámky.

Satan bol pôvodcom všetkého hanobenia Spasiteľa. Keby bolo možné, chcel v ňom prebudiť pomstu alebo zázračný únik, a tým aj zmariť plán spasenia. Jediná škvrna v jeho ľudskom živote, jediné zlyhanie jeho ľudskej prirodzenosti v tejto strašnej skúške - a Boží Baránok by bol len nedokonalou obeťou a vykúpenie človeka by bolo zmarené. Ten však, ktorý jediným príkazom mohol zavolať na pomoc celý nebeský zástup - ten, ktorý jasom svojej božskej slávy mohol zahnať tento dav, s dokonalým pokojom znášal najhrubšie urážky a potupu.

Kristovi nepriatelia žiadali, aby nejakým divom prejavil svoje božstvo. Mali však väčší dôkaz, než aký žiadali. Tak ako krutosť znížila Kristových mučiteľov pod ľudskú úroveň na podobu satana, tak tichosť a trpezlivosť vyvýšila Ježiša nad ľudskú úroveň a dokázala jeho príbuzenstvo s Bohom. Jeho poníženie bolo zárukou jeho povýšenia. Krvavé kvapky smrteľného zápasu, ktoré stekali po ranenom obočí a na bradu, boli zárukou jeho pomazania „olejom plesania“ (Žid 1,9) za nášho Veľkňaza. 

Satan bol krajne rozzúrený, keď videl, že zo Spasiteľových úst pri tomto mučení nevyšlo ani najmenšie reptavé slovo. Hoci vzal na seba ľudskú prirodzenosť, podopierala ho božská sila, a preto sa ani v najmenšom neuchýlil od vôle svojho Otca.

Keď Pilát dal Ježiša zbičovať a vystavil ho posmechu, nazdával sa, že tým v ľuďoch prebudí súcit. Dúfal, že tento trest im postačí. Možno bude uspokojená aj zlomyseľnosť kňazov. Židia však prezieravo postihli jeho slabosť, keď dal potrestať človeka, ktorého predtým vyhlásil za nevinného. Vedeli, že Pilát chcel zachrániť život obvineného, a rozhodli sa, že Ježiš nesmie byť prepustený. Mysleli si: Pilát ho dal zbičovať, aby sa nám zapáčil, a ak budeme žiadať rozhodnejší zásah, presadíme svoj zámer. Pilát dal teda predviesť Barabbáša. Oboch väzňov postavil vedľa seba a keď ukázal na Spasiteľa, vážne a naliehavo povedal: „Hľa, človek!“ (Ján 19,5). „Pozrite, privádzam vám ho von, aby ste videli, že na ňom nijakú vinu nenachádzam“ (Ján 19,4).

Boží Syn tu stál v posmešnom rúchu a s tŕňovou korunou na hlave. Na jeho obnaženom chrbte boli stopy krutých šľahov a z otvorených rán pomaly vytekala krv. Jeho skrvavená tvár svedčila o krajnom vyčerpaní a bolesti, no nikdy sa nezdala byť krajšia ako teraz. Nepriatelia nemohli zničiť Spasiteľov výraz tváre. Každý jej rys vyjadroval ušľachtilosť, odovzdanosť i chápavý súcit s jeho úhlavnými nepriateľmi. V jeho správaní nebola zbabelá slabosť, ale sila a dôstojnosť trpezlivej zhovievavosti. Pravým opakom bol väzeň po jeho boku. Každý rys Barabbášovej tváre svedčil o tom, že ide o zatvrdnutého lotra. Tento protiklad nemohol nikto prehliadnuť. Niektorí z prítomných plakali. Pri pohľade na Ježiša mali srdcia plné súcitu. Aj kňazi a poprední muži boli presvedčení, že je tým, za koho sa pokladal.

Nie všetci z rímskych vojakov v Kristovej blízkosti boli zatvrdnutí; niektorí z nich vážne hľadali v jeho tvári nejaký dôkaz, že je zločincom alebo nebezpečným človekom. Pritom sa chvíľami podívali aj na Barabbáša. Nebolo ťažké spoznať ho. Znova sa obracali na Muža bolesti. Súcitne hľadeli na tohto božského Trpiteľa. Obraz Kristovej tichej odovzdanosti im zostával hlboko v mysli, kým sa nerozhodli uznať ho za Krista, alebo zavrhnúť ho, a tým spečatiť svoj vlastný osud.

Pilát obdivoval Spasiteľovu trpezlivú vytrvalosť. Nepochyboval, že pohľad na tohto muža v porovnaní s Barabbášom prebúdza medzi ľuďmi súcit. Nechápal však fanatickú nenávisť kňazov voči tomu, ktorý ako svetlo sveta presvietil ich temnotu a poblúdenie. Oni podnietili dav k bezuzdnej zúrivosti, takže znova zazneli strašné výkriky kňazov, starších a ľudu: „Ukrižuj ho, ukrižuj ho!“ Pilát nakoniec stratil všetku trpezlivosť s ich nezmyselnou ukrutnosťou a zúfalo volal: „Vezmite si ho a ukrižujte, ja na ňom nenachádzam vinu“ (Ján 19,6).

Aj keď rímsky správca bol zvyknutý na kruté scény, predsa spolucítil s trpiacim väzňom, ktorý napriek tomu, že bol odsúdený a zmučený, že mal skrvavené čelo a zbičovaný chrbát, stále sa správal kráľovsky. Kňazi však vyhlásili: „My máme zákon a podľa zákona musí umrieť, lebo sa vydával za Božieho Syna“ (Ján 19,7).

Pilát bol ohromený. Nemal správnu predstavu o Kristovi a jeho poslaní; mal však akúsi nejasnú vieru v Boha a v nadľudské bytosti. Myšlienka predtým len nesmelá teraz sa mu vtieravo vracala. Rád by vedel, či ten, ktorý stojí pred ním v posmešnom šarlátovom rúchu s tŕňovou korunou na hlave, nie je nejaká božská bytosť.

Znova šiel do súdnej siene a povedal Ježišovi: „Odkiaľ si?“ (Ján 19,9). Ježiš mu však nedal odpoveď. Spasiteľ otvorene vysvetlil Pilátovi svoje poslanie - je svedkom pravdy. Pilát si toto svetlo nevážil. Vysoké postavenie sudcu zneužil tým, že svoje zásady a moc podriadil požiadavkám davu. Ježiš už pre neho nemal svetla. Pilát, pobúrený jeho mlčaním, povýšene povedal: „So mnou sa nechceš rozprávať?! Nevieš, že mám moc prepustiť ťa a moc ukrižovať ťa?“ Ježiš odpovedal: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora. Preto má väčší hriech ten, čo ma vydal tebe“ (Ján 10,10.11). Láskyplný Spasiteľ aj v najťažšom utrpení a bôli do krajnosti ospravedlňoval čin rímskeho vládcu, ktorý ho dal ukrižovať. Aký to výjav pre ľudstvo všetkých vekov! V akom svetle je tu charakter toho, ktorý je sudcom celej zeme! 

Ježiš povedal: „Väčší hriech má ten, čo ma vydal tebe.“ Kristus tým myslel Kaifáša, ktorý ako veľkňaz, predstavoval židovský národ. Židia poznali zásady, ktorými sa riadili rímske vrchnosti. Svetlo im svietilo z prorockej zvesti o Kristovi i z jeho učenia a zázrakov. Židovskí sudcovia dostali neomylný dôkaz o božstve toho, ktorého odsúdili na smrť. A podľa tohto svetla budú súdení.

Najväčšia vina a najťažšia zodpovednosť patrila popredným vodcom národa, strážcom posvätných právd, ktoré tak podlo zrádzali. Pilát, Herodes a rímski žoldnieri Ježiša takpovediac nepoznali. Tupili ho, aby sa zapáčili kňazom a starším. Nepoznali svetlo, ktoré židovský národ dostal v tak hojnej miere. Keby toto svetlo boli mali vojaci, neboli by s Kristom tak kruto nakladali.

Pilát chcel znova prepustiť Ježiša. „Ale Židia kričali: Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára. Každý, kto sa vydáva za kráľa, stavia sa proti cisárovi“ (Ján 19,12). Títo pokrytci sa tvárili, akoby im šlo o cisárovu nadvládu. Židia boli najzarytejšími odporcami rímskej vlády. Kde im to vyhovovalo, vedeli čo najprísnejšie presadzovať svoje národnostné a náboženské požiadavky; keď však chceli uskutočniť nejaký krutý zámer, vychvaľovali cisárovu moc. Predstieraná vernosť cudzej vláde, ktorú nenávideli, mala len spečatiť Kristovu smrť.

Židia pokračovali: „Každý, kto sa vydáva za kráľa, stavia sa proti cisárovi“ (Ján 19,12). Pilát bol zasiahnutý na citlivom mieste. Rímska vláda ho podozrievala a on vedel, že taká správa by mu len uškodila. Uvedomoval si, že ak Židom nevyhovie, ich zúrivosť sa obráti proti nemu. Vo svojej pomste sa nezastavia pred ničím. Pripomenul si, ako vytrvalo sa usilovali o zabitie toho, ktorého bez príčiny nenávideli.

Pilát potom zasadol na súdny stolec a znova predstavil Ježiša ľudu: „Hľa, váš kráľ!“ Opäť sa ozvali divoké výkriky: „Preč s ním! Preč s ním! Ukrižuj ho!“ Pilát sa nahlas opýtal: „Vášho kráľa mám ukrižovať?!“ Ale z rúhavých úst sa ďalej ozývalo: „Nemáme kráľa, iba cisára!“ (Ján 19,15.16). 

Tým, že židovský národ dal prednosť pohanskému vládcovi, zriekol sa vlády Božej. Zavrhol Boha ako svojho kráľa. Židia už od tejto chvíle nemali vysloboditeľa. Nemali kráľa, ale cisára. Sem doviedli kňazi a učitelia tento ľud. Sami boli zodpovední za to i za všetky ďalšie strašné následky. Náboženskí vodcovia boli príčinou hriechu i záhuby tohto národa.

„Keď Pilát videl, že tu už nič nepomôže, ba že pobúrenie ešte silnie, vzal vodu, umyl si ruky pred zástupom a vyhlásil: Ja nenesiem vinu na tejto krvi. Zodpovednosť je na vás“ (Mat 27,24). Pilát hľadel na Spasiteľa v bázni a zahanbení. V šírom mori zvrátených tvárí zostala pokojná len tvár Kristova. Zdalo sa, akoby okolo jeho hlavy žiaril stlmený jas. Pilát si v duchu povedal: Je to Boh. Obrátil sa k zástupu a vyhlásil: Ja nenesiem vinu na tejto krvi. Tu je, ukrižujte ho. Vy však, kňazi a prední muži, pamätajte, že ja ho pokladám za spravodlivého človeka. Za tento dnešný čin nech vás a nie mňa súdi ten, ktorého tento muž pokladá za svojho Otca. Ježišovi potom povedal: Odpusť mi tento čin; nemôžem ťa zachrániť. A keď ho opäť nechal zbičovať, vydal im ho, aby ho ukrižovali.

Pilát chcel vyslobodiť Ježiša. Videl však, že to nie je možné, ak si chce zachrániť svoje výsostné postavenie. Radšej sa rozhodol obetovať nevinný život než stratiť svoju svetskú moc. Koľkí podobne obetujú zásady, len aby o nič neprišli a nemuseli trpieť! Svedomie a povinnosť ukazujú jedným smerom, sebecké záujmy druhým. Prúd sa ženie nesprávnym smerom a kto sa spolčuje so zlom, toho strhne do hustej temnoty viny.

Pilát podľahol požiadavkám davu. Radšej dal Krista ukrižovať, než aby ohrozil svoje postavenie. Nakoniec však napriek všetkému opatrníctvu predsa prišlo na to, čoho sa obával. Prišiel o pocty, pozbavili ho úradu a trápený výčitkami svedomia i urazenou pýchou krátko po ukrižovaní sám si siahol na život. Kto sa zahráva s hriechom, podobne zožne len trápenie a záhubu. „Nejedna cesta vidí sa človekovi správnou, ale jej koniec môže byť cestou smrti“ (Prísl 14,12).

Keď Pilát vyhlásil, že za Kristovu krv nenesie vinu, Kaifáš vyzývavo odpovedal: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ (Mat 27,25). Tieto strašné slová opakovali kňazi a poprední muži a po nich ozvenou aj neľudský rev davu. Všetok ľud volal: „Jeho krv na nás a na naše deti!“

Izraelský ľud sa rozhodol. Ukázal na Ježiša a povedal: „Toho nie, ale Barabbáša!“ (Ján 18,40). Barabbáš, zlodej a vrah, bol predstaviteľom satana. Kristus predstavoval Boha. Krista zavrhli; zvolili si Barabbáša. Mali teda mať Barabbáša. Touto voľbou prijali toho, ktorý bol od začiatku luhár a vrah. Ich vodcom sa stal satan. Ako národ sa rozhodli plniť jeho príkazy. Chceli konať jeho skutky. Musia teda znášať jeho vládu. Ľud, ktorý si miesto Krista zvolil Barabbáša, mal pocítiť Barabbášovu krutosť po všetky veky.

Židia pri pohľade na zbitého Božieho Baránka volali: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ Ten strašný krik vystúpil k Božiemu trónu. Súd, ktorý vyriekli nad sebou, bol zapísaný v nebi. Ich prosba bola vypočutá. Krv Božieho Syna stala sa ich deťom i vnukom trvalou kliatbou.

Toto zlorečenstvo sa strašne prejavilo pri zničení Jeruzalema. Desivé následky toho znášal židovský ľud viac ako osemnásť storočí. Je ako vetva odrezaná od vínneho kmeňa, ako mŕtvy, neplodný výhonok, ktorý sa spaľuje. Vo všetkých krajinách sveta cez všetky stáročia Židia sú ako mŕtvi - mŕtvi pre viny a hriechy.

Ich prosba sa strašne vyplní aj v deň veľkého súdu. Keď Kristus opäť príde na zem nie ako väzeň medzi zločinný dav, ľudia ho uvidia. Budú ho vidieť ako nebeského Kráľa. Kristus príde v sláve svojej, v sláve svojho Otca i v sláve svätých anjelov. Desaťtisíckrát desaťtisícov a tisíce tisícov anjelov, krásnych a víťazných Božích synov v úchvatnej nádhere a sláve budú ho sprevádzať na jeho ceste. Potom sa posadí na trón svojej velebnosti a zhromaždia sa pred ním všetky národy. Vtedy ho uzrie každé oko, aj tí, čo ho prebodli. Namiesto tŕňovej koruny bude mať korunu slávy. Korunu v korune. Namiesto starého purpurového kráľovského rúcha bude mať na sebe rúcho nevýslovne biele, „že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil“ (Mar 9,3). Na plášti a na bedrách bude napísané meno: „Kráľ kráľov a Pán pánov“ (Zj 19,16). Budú tu aj tí, čo sa mu posmievali a bili ho. Kňazi a kniežatá znova uvidia výjav zo súdnej siene. Každá podrobnosť sa im objaví, akoby napísaná ohnivým písmom. Potom tí, čo volali: „Jeho krv na nás a naše deti“, dostanú na túto prosbu odpoveď. Celý svet to potom pozná a pochopí. Vtedy si úbohí, slabí a smrteľní ľudia uvedomia, proti komu bojovali. V desivej úzkosti a hrôze budú volať k horám a skalám: „Padnite na nás a skryte nás pred tvárou sediaceho na tróne a pred Baránkovým hnevom, lebo prišiel veľký deň ich hnevu; a kto bude môcť obstáť?“ (Zj 6,16.17).