79. Dokonané je!

Kristus neobetoval svoj život, kým nedokončil dielo, ktoré prišiel konať, a kým posledným svojím dychom nezvolal: „Dokonané je!“ (Ján 19,30). Boj bol úspešne dobojovaný. Jeho pravica, jeho sväté rameno mu vydobyli víťazstvo. (Pozri Ž 98,1.) Ako víťaz vztýčil svoju zástavu na večných výšinách. Aká to radosť medzi anjelmi! Nad Spasiteľovým víťazstvom jasalo celé nebo. Satan bol porazený a vedel, že prišiel o svoje panstvo.

Pre anjelov a nepadlé svety mal výkrik „Dokonané je!“ hlboký význam. Veľké dielo vykúpenia bolo zakončené nielen pre nás, ale aj pre nich. Spolu s nami majú účasť na Kristovom víťazstve.

Satanova povaha nebola až do Kristovej smrti jasne zjavená ani anjelom ani nepadlým svetom. Arciodpadlík sa tak pretvaroval, že jeho zámery nepochopili ani sväté bytosti. Nebola im zjavná podstata jeho vzbury.

Proti Bohu sa postavila bytosť obdivuhodnej sily a slávy. O Luciferovi Pán hovorí: „Bol si pečaťou dokonalosti, plný múdrosti a dokonalý v kráse“ (Ez 28,12). Bol to ochraňujúci cherub. Stál vo svetle Božej prítomnosti. Bol najvyšším zo všetkých stvorených bytostí a prvý zjavoval vesmíru Božie zámery. Po páde do hriechu vedel zvádzať ešte zákernejšie a odhalenie jeho skutočnej povahy bolo ťažšie, pretože mal vznešené postavenie u Otca.

Boh mohol satana a jeho prívržencov veľmi ľahko zničiť. No neurobil to. Vzbura nemala byť potlačená silou. Len satan vládne násilím. Božie zásady sú však iné. Božia vláda spočíva na dobrote, milosrdenstve a láske a prejavuje sa len týmito prostriedkami. Božia vláda je mravná; jej základom sú pravda a láska.

Podľa Božieho zámeru všetko malo spočívať na večnom základe istoty a v nebeskej rade sa rozhodlo, že satanovi treba poskytnúť čas, aby sa vyjavili jeho vládne zásady. Tvrdil totiž, že jeho plány sú lepšie než zásady Božie. Satanovmu pôsobeniu bol skutočne vymedzený čas, aby jeho zámery boli zrejmé celému vesmíru.

Satan zviedol ľudí do hriechu a plán vykúpenia začal pôsobiť. Kristus sa štyritisíc rokov usiloval o povznesenie človeka a zatiaľ satanovi šlo o jeho poníženie a záhubu. Nebeský vesmír bol toho všetkého svedkom. 

Keď Ježiš prišiel na svet, satan všemožne bojoval proti nemu. Odvtedy, čo sa Ježiš ako dieťa narodil v Betleheme, nepriateľ sa snažil pripraviť ho o život. Do krajnosti sa usiloval mariť Ježišov dokonalý detský vývoj, jeho čistú mladosť, svätú službu a nepoškvrnenú obeť. Satan bol však porazený. Nepodarilo sa mu Ježiša zviesť do hriechu. Nemohol ho zmalomyseľnieť ani odviesť od diela, ktoré prišiel na svet konať. Od pokušenia na púšti až po Golgotu dorážala naň búrka satanovho hnevu. Čím zúrivejšie dopadala, tým pevnejšie sa Boží Syn pridŕžal ruky svojho Otca a neochvejne šiel cestou sebaobetovania. Všetko satanovo úsilie stiesniť Krista a premôcť ho viedlo len k tomu, aby čo najjasnejšie zažiarila Spasiteľova nepoškvrnená povaha.

Celé nebo a nepadlé svety boli svedkami tohto sporu. S akým sústredeným záujmom sledovali záverečné scény tohto boja! Videli, ako Spasiteľ ide do Getsemane so srdcom skľúčeným hrôzou desivej temnoty. Počuli jeho žalostné volanie: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich“ (Mat 26,39). Keď sa Otec vzdialil, videli svojho Pána skormúteného žiaľom, ktorý prevyšoval posledný zápas so smrťou. Krvavý pot mu zvlažoval tvár a po kvapkách padal na zem. Trikrát prosil o vyslobodenie. Nebo sa už nemohlo na to dívať a Božiemu Synovi zoslalo posla, ktorý ho mal povzbudiť.

Nebo videlo v rukách vražedného zástupu zradenú Obeť, výsmešne a násilne hnanú od jedného súdu k druhému. Počulo, ako sa mu prenasledovatelia vysmievajú pre jeho chudobný pôvod. Nebo počulo prísažné zapieranie jedného z jeho najmilovanejších učeníkov. Pozorovalo satanovo zúrenie a jeho moc, ktorou ovláda ľudské srdcia. Aký strašný to pohľad! Spasiteľa zajali o polnoci v Getsemane, vláčili ho sem i ta, z paláca do súdnej siene, dvakrát pred kňaza, dvakrát pred veľradu, dvakrát pred Piláta a raz pred Herodesa. Posmievali sa mu, zbičovali ho, odsúdili a pod ťažkým krížom za kvílenia dcér Jeruzalema a posmechu davu viedli na miesto ukrižovania.

Nebo so zármutkom a úžasom hľadelo na Krista visiaceho na kríži, na jeho skrvavené spánky a čelo skropené krvou a potom. Z jeho pribitých rúk a nôh kvapkala krv na kameň, v ktorom bol zapustený kríž. Rany od klincov sa váhou tela len zväčšovali. Namáhavý dych sa zrýchľoval a prerušoval, keď mu dušu mučivo tiesnilo bremeno hriechov sveta. Celé nebesá užasli nad Kristovou modlitbou, ktorú vyslovil v strašných mukách: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Luk 23,34). A predsa tu stáli ľudia, stvorení na Boží obraz, ktorí chceli zabiť jednorodeného Božieho Syna. Aký strašný to musel byť pohľad pre nebeský vesmír! 

Okolo kríža sa zhromaždili kniežatá a mocnosti temnoty a svojím zhubným tieňom podnecovali neveru v srdciach ľudí. Keď Boh tieto bytosti stvoril pre službu pri svojom tróne, boli krásne a slávne. Ich krása a svätosť zodpovedali ich vznešenému postaveniu. Boh ich obdaril múdrosťou a vybavil všetkým potrebným pre ich poslanie. Boli Božími služobníkmi. Kto by však mohol teraz v týchto padlých anjeloch poznať slávnych serafínov, ktorí kedysi slúžili v nebeských príbytkoch?

Satanské sily sa spojili s nešľachetnými ľuďmi v úsilí presvedčiť dav, že Kristus je hlavný vinník a zaslúži si krajné opovrhnutie. Tých, čo sa Kristovi na kríži vysmievali, ovládal duch prvého veľkého odbojníka. On v nich roznecoval nenávisť a prejavy odporu. On v nich podnecoval výsmech. Tým všetkým však nič nezískal.

Keby sa bol Kristus dopustil jedinej neprávosti, keby bol satanovi čo len v jednom bode povolil, aby sa vyhol strašným mukám, nepriateľ Boha a človeka by bol zvíťazil. Kristus sklonil hlavu a zomrel, no neochvejne veril Bohu a bezvýhradne mu zostal odovzdaný. „Počul som mocný hlas volať v nebi: Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného, lebo bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ktorý na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom“ (Zj 12,10).

Satan videl, že mu bola strhnutá maska. Jeho správanie mali možnosť poznať nepadlí anjeli i celý nebeský vesmír. Sám sa odhalil ako vrah. Preliatím krvi Božieho Syna sa sám pripravil o náklonnosť nebeských bytostí. Odvtedy má obmedzenú pôsobnosť. Nech by zaujal akýkoľvek postoj, nemohol už čakať na anjelov, aby im po ich návrate z nebeských priestorov žaloval, že rúcha Kristových bratov sú čierne a poškvrnené hriechom. Medzi satanom a nebeským svetom sa pretrhlo posledné puto súcitu.

Satan však vtedy nebol zničený. Anjeli ani vtedy nechápali, o čo všetko v tomto veľkom spore ide. Ohrozené zásady bolo treba dôkladnejšie ozrejmiť. Satan musí ešte existovať aj kvôli človekovi. Ľudia i anjeli musia vidieť rozdiel medzi Kniežaťom svetla a kniežaťom temnoty. Každý sa musí rozhodnúť, komu bude slúžiť.

Na začiatku veľkého sporu satan vyhlásil, že Boží zákon nemožno poslúchať, že spravodlivosť nemožno zlúčiť s milosrdenstvom a že v prípade prestúpenia zákona hriešnikovi nebude možné odpustiť. Satan naliehal, že každý hriech treba potrestať, a ak Boh trest za hriech odpustí, nebude už Bohom pravdy a spravodlivosti. Satan jasal, keď ľudia prestúpili Boží zákon a uchýlili sa od Božej vôle. Pokladal to za dôkaz, že zákon nemožno zachovávať a človekovi nemožno odpustiť. Satan tvrdil, že ľudstvo treba navždy zbaviť Božej priazne; veď aj on bol po svojej vzbure vyhnaný z neba. Tvrdil, že Boh nemôže byť k hriešnikovi zároveň spravodlivý i milosrdný.

Človek po páde do hriechu bol v odlišnom postavení ako satan. Lucifer v nebi zhrešil vo svetle Božej slávy. Božiu lásku smel poznať ako nikto iný zo stvorených bytostí. Satan poznal Božiu povahu, poznal Božiu dobrotu, a predsa sa rozhodol správať sa podľa svojej sebeckej, nezávislej vôle. Toto jeho rozhodnutie bolo neodvolateľné. Boh už pre jeho záchranu nemohol nič urobiť. Človek však bol zvedený; satan mu svojím chytráctvom zatemnil myseľ. Človek nepoznal rozsah Božej lásky. Jeho jediná nádej spočívala v tom, že sa s Božou láskou zoznámi. Poznávanie Božej povahy ho môže priviesť späť k Bohu.

V Ježišovi sa ľuďom zjavila Božia milosť; milosť však nevylučuje spravodlivosť. Zákon zjavuje vlastnosti Božej povahy a ani najmenšie písmeno ani čiarku z neho nemožno zmeniť kvôli človekovi v jeho padlom stave. Boh nezmenil svoj zákon, ale v Ježišovi Kristovi sa pre záchranu človeka obetoval sám. „Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou“ (2 Kor 5,19).

Zákon vyžaduje spravodlivosť - spravodlivý život, dokonalú povahu, a to nie je v silách človeka. Človek nemôže splniť požiadavky Božieho svätého zákona. No Kristus, ktorý prišiel na zem ako človek, žil svätým životom a predstavil dokonalú povahu. Tú ponúka ako štedrý dar všetkým, čo ho chcú prijať. Namiesto života človeka prichádza do úvahy život Kristov. Božia zhovievavosť zbavuje ľudí minulých hriechov. Čo viac, Kristus prepožičiava ľuďom Božie vlastnosti. Ľudskú povahu stvárňuje podľa Božej povahy, ako dobré dielo duchovnej sily a krásy. V živote toho, kto verí v Krista, sa napĺňa spravodlivosť zákona. Boh môže byť „spravodlivý a ospravedlňovať toho, kto verí v Ježiša“ (Rim 3,26).

Božia láska sa prejavila v Božej spravodlivosti práve tak ako v Božej milosti. Spravodlivosť je základom Božieho trónu a ovocím Božej lásky. Satanovým zámerom bolo odlúčiť milosť od pravdy a spravodlivosti. Chcel dokázať, že spravodlivosť Božieho zákona je nepriateľom pokoja. Kristus však ukazuje, že v Božom pláne je toto dvoje nerozlučne spojené; jedno nemôže byť bez druhého. „Milosť a pravda sa stretnú, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú“ (Ž 85,11).

Kristus svojím životom a smrťou dokázal, že Božia spravodlivosť nemarí jeho milosť, ale že hriech môže byť odpustený, že zákon je spravodlivý a možno ho dokonale poslúchať. Satanove obvinenia boli odmietnuté. Boh dal človekovi neomylný dôkaz svojej lásky. 

Do popredia sa dostal ďalší satanský podvod. Satan vyhlásil, že milosť zmarila spravodlivosť a že Kristova smrť zrušila Otcov zákon. Keby bolo možné zákon zmeniť alebo zrušiť, potom Kristus nemusel zomrieť. Zrušiť zákon by však znamenalo zvečniť prestúpenie a vládu nad svetom prenechať satanovi. Ježiš však bol ukrižovaný preto, že zákon je nezmeniteľný a človek môže byť spasený len keď poslúcha Božie prikázania. Satan sa však snažil dokázať, že práve tým, čím Kristus zákon upevnil, bol zákon zničený. Táto otázka bude predmetom posledného úseku onoho veľkého sporu medzi Kristom a satanom.

Satan teraz tvrdí, že zákon, ktorý kedysi oznámil sám Boh, je nedokonalý, že niektoré jeho zvláštnosti boli odstránené. Je to posledný veľký podvod, ktorým chce oklamať svet. Nemusí útočiť na celý zákon; ak sa mu podarí ľudí zviesť k tomu, aby zanedbali jediný príkaz, dosiahol svoj cieľ. Lebo „kto by totiž zachoval celý zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým“ (Jak 2,10). Keď ľudia povolia v jednom prikázaní, dostávajú sa pod satanovu moc. Satan sa bude snažiť ovládnuť svet tým, že Boží zákon nahradí ľudskými ustanoveniami. Prorocká reč predpokladá toto úsilie. O veľkej odpadlíckej moci, ktorá je predstaviteľkou satana, čítame: „Bude hovoriť reči proti Najvyššiemu a trápiť bude svätých Najvyššieho. Bude chcieť zmeniť časy sviatkov i zákony. Budú mu dané do rúk“ (Dan 7,25).

Ľudia postavia svoje zákony proti Božím zákonom. Násilím budú ovplyvňovať svedomie iných a v horlivej snahe presadiť tieto zákony budú utláčať svojich spolublížnych.

Boj proti Božiemu zákonu, ktorý sa začal v nebi, bude pokračovať do konca vekov. Každý bude skúšaný. Celý svet sa bude rozhodovať buď pre poslušnosť alebo neposlušnosť. Tu bude deliaca čiara. Budú len dve triedy. Každý človek prejaví svoju povahu. Ozrejmí sa, či ľudia stáli na strane vernosti Bohu, alebo na strane odboja proti nemu.

Potom príde koniec. Boh obháji svoj zákon a vyslobodí svoj ľud. Satan a všetci, čo s ním bojovali proti Bohu, budú zničení. Hriech a hriešnici zahynú s koreňom i ratolesťami (ROH Mal 4,1; ECAV Mal 3,19), - satan ako koreň a jeho nasledovníci ako ratolesti. Kniežaťu zla sa splní Božia predpoveď: „Pretože si sa vo svojej mysli pokladal za rovného Bohu... cherub uzavierajúci prístup, odstránil som ťa spomedzi ohnivých kameňov... Hrozný koniec ťa stihol a nebude ťa nikdy viac.“ „Potom bezbožníka nebude. Podívaš sa na jeho miesto, a neuvidíš ho;“ „akoby ich nikdy nebolo bývalo“ (Ez 28,6-19; Ž 37,10; Obad 1,16). 

Z Božej strany to nie je prejav nejakej despotickej moci. Tí, čo pohrdli Božou milosťou, zožnú, čo zasiali. Boh je zdroj života a ak niekto slúži hriechu, odcudzuje sa Bohu a vylučuje sa zo života, je „odcudzený Božiemu životu“. Kristus hovorí: „Všetci, čo ma nenávidia, milujú smrť “ (Ef 4,18; Prísl 8,36). Boh im dáva životnú príležitosť, aby rozvinuli svoju povahu a prejavili svoje zásady. Potom zožnú následky vlastného rozhodnutia. Satan a jeho pomocníci svojím odbojom narušili súlad s Bohom do tej miery, že im je sama Božia prítomnosť spaľujúcim ohňom. Zahynú od slávy večnej lásky.

Na začiatku veľkého sporu to ani anjeli nechápali. Keby bol mal satan a jeho zástupy znášať všetky následky svojho hriechu, boli by už zničení, ale ostatným nebeským bytostiam by nebolo zjavné, že ide o nevyhnuteľný následok hriechu. Pochybnosť o Božej dobrote by im zostala v srdci ako semeno zla, ktoré mohlo kedykoľvek priniesť smrteľné plody hriechu a utrpenia.

Inak to však bude pri zakončení odvekého sporu. Po zavŕšení plánu vykúpenia bude Božia povaha zjavná všetkým stvoreným bytostiam. Všetci poznajú, že zásady Božieho zákona sú dokonalé a nezmeniteľné. Vtedy aj hriech vyjaví svoju podstatu a satan svoju povahu. Odstránenie hriechu ospravedlní Božiu lásku a potvrdí Božiu česť pred všetkými bytosťami vesmíru, ktoré ochotne spĺňajú jeho vôľu a jeho zákon majú v srdci.

Právom sa teda anjeli mohli radovať, keď hľadeli na Spasiteľov kríž, lebo aj keď všetkému nerozumeli, vedeli, že zničenie hriechu a satana je navždy spečatené, že vykúpenie človeka je isté a vesmír bude naveky bezpečný. Kristus sám plne pochopil dôsledky golgotskej obete. To všetko mal na zreteli, keď na kríži zvolal: „Dokonané je!“