82. Prečo plačeš?

Ženy, ktoré stáli pod Kristovým krížom, čakali na zakončenie sobotného dňa. Včasne zrána prvého dňa týždňa šli k hrobu a vzali so sebou voňavé masti, aby pomazali Spasiteľovo telo. Nemysleli na jeho zmŕtvychvstanie. Slnko nádeje im pohaslo a v srdci sa rozhostila tma. Cestou spomínali na Kristove skutky milosrdenstva a na jeho potešujúce slová. Nespomenuli si však na prísľub: „Zase vás uvidím“ (Ján 16,22).

Keď sa blížili k záhrade, netušili, čo sa práve deje, a medzi sebou sa pýtali: „Kto nám odvalí kameň spred vchodu do hrobu?“ (Mar 16,3). Vedeli, že samy na to nestačia, no aj tak šli ďalej. Vtom sa nebo náhle rozsvietilo slávou, ktorá neprichádzala z vychádzajúceho slnka. Zem sa zachvela. Videli, že veľký kameň je odvalený. Hrob bol prázdny.

Ženy neprišli k hrobu z jedného smeru. Mária Magdaléna prišla prvá a keď videla, že kameň je odvalený, ponáhľala sa to oznámiť učeníkom. Medzitým prišli aj ostatné ženy. Svetlo ožiarovalo hrob, ale Ježišovo telo v ňom nebolo. Keď tu chvíľu vyčkávali, náhle zistili, že nie sú samy. Pri hrobe sedel mladý muž v žiarivom rúchu. Bol to anjel, ktorý odvalil kameň. Prišiel v ľudskej podobe, aby nevyľakal týchto Ježišových priateľov. Obklopovala ho však nebeská sláva, ktorá vyľakala ženy. Chceli ujsť, no anjel ich zastavil slovami: „Vy sa nebojte! Lebo viem, že hľadáte Ježiša, toho ukrižovaného. Niet ho tu, lebo bol vzkriesený, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. A chytro choďte povedať jeho učeníkom: Bol vzkriesený“ (Mat 28,5-7). Ženy sa znova podívali do hrobky a opäť počuli to obdivuhodné uistenie. Iný anjel v ľudskej podobe im povedal: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu, vstal z mŕtvych. Spomeňte si, ako vám rozprával, keď bol ešte v Galilei: Syna človeka musia vydať hriešnikom do rúk a ukrižovať ho, ale tretieho dňa musí vstať z mŕtvych“ (Luk 24,5-7).

Vstal, vstal! Ženy si to stále opakovali. Vzácne masti už nepotrebujú. Spasiteľ žije, nie je mŕtvy. Rozpamätávajú sa, že keď hovoril o svojej smrti, povedal, že vstane. Aký to deň pre svet! Ženy náhle odišli od hrobu a „so strachom i veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom“ (Mat 28,8). 

Mária nepočula túto potešujúcu zvesť. Šla k Petrovi a Jánovi so smutnou správou: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kam ho položili“ (Ján 20,2). Učeníci bežali k hrobu a presvedčili sa, že je to tak, ako povedala Mária. Videli rubáš i prestieradlo, ale nenašli svojho Pána. Predsa tu však bolo svedectvo, že Ježiš vstal. Posmrtné rúcho nebolo nedbalo pohodené, ale starostlivo zložené, všetko na svojom mieste. Ján „videl i uveril“ (Ján 20,8). Dosiaľ nechápal Písmo, že Kristus musí vstať z mŕtvych, no spomenul si, že Spasiteľ im svoje zmŕtvychvstanie predpovedal.

Hrobové rúcha poukladal sám Kristus. Keď sa mocný anjel k hrobu priblížil, pridal sa k nemu iný, ktorý s ostatnými strážil Pánovo telo. Keď anjel z neba odvalil kameň, druhý vošiel do hrobu a rozviazal prestieradlá, v ktorých bolo Spasiteľovo telo zabalené. Spasiteľ ich však sám poskladal a patrične uložil. Ten, ktorý riadi hviezdne svety i atómy hmoty, nepokladá nič za bezvýznamné. Celé jeho dielo sa vyznačuje poriadkom a dokonalosťou.

Mária šla k hrobu za Jánom a Petrom; keď sa však oni vrátili do Jeruzalema, ona zostala tu. Pri pohľade na prázdny hrob jej srdce zvierala úzkosť. Náhle uvidela v hrobke dvoch anjelov, jedného tam, kde Ježiš mal hlavu, a druhého pri nohách. Pýtali sa jej: „Žena, prečo plačeš?“ Odpovedala: „Odniesli môjho Pána a neviem, kam ho položili“ (Ján 20,13).

Potom sa odvrátila aj od anjelov v domnení, že musí vyhľadať niekoho, kto by jej povedal, čo sa stalo s Ježišovým telom. Vtom ju niekto oslovil: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš? Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kam si ho položil, a ja si ho vezmem“ (Ján 20,15). Keby sa táto boháčova hrobka zdala byť pre Ježiša príliš vznešeným hrobom, sama by sa mu postarala o miesto odpočinku. Bol tu hrob vyprázdnený Ježišovým slovom pri vzkriesení Lazára. Nemohol by byť hrobom Pánovým? Cítila, že veľkou útechou v zármutku jej môže byť vedomie, že sa smie postarať o drahé telo Ukrižovaného.

Teraz ju už však Ježiš oslovil svojím známym hlasom: „Mária!“ Tu poznala, že sa jej neprihovoril niekto cudzí, a keď sa obrátila, videla pred sebou Krista. Vo svojej radosti zabudla, že bol ukrižovaný. Bežala mu oproti, akoby mu chcela objať nohy, a povedala: „Rabbuni!“ Ježiš však vystrel ruku a povedal: „Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu“ (Ján 20,16.17). A Mária šla oznámiť radostnú zvesť učeníkom. 

Ježiš odmietol prijať poctu svojho ľudu, kým nemal istotu, že Otec jeho obeť prijal. Vstúpil do nebeských príbytkov a od samého Boha počul uistenie, že jeho výkupné za hriechy človeka je dostačujúce, že pre jeho krv môžu všetci získať večný život. Otec podpísal zmluvu dohodnutú s Kristom, že prijme kajúcneho a poslušného človeka a bude ho milovať, ako miluje svojho Syna. Kristus mal dokončiť svoje dielo a splniť svoj sľub, že „človeka urobí vzácnejším ako rýdze zlato a ľudí ako zlato ofírske“ (Iz 13,12). Všetku moc na nebi i na zemi dostalo Knieža života a vrátilo sa k svojim nasledovníkom žijúcim vo svete hriechu, aby im udelilo zo svojej moci a slávy.

Kým Spasiteľ bol v Božej prítomnosti a pre svoju cirkev prijímal dary, učeníci mysleli na jeho prázdny hrob, trúchlili a plakali. Deň, ktorý bol pre celé nebesá dňom radosti, pre učeníkov bol dňom neistoty, zmätku a rozpakov. Ich nevera vo svedectvo žien je dôkazom toho, ako ich viera ochabla. Správy o Kristovom vzkriesení sa natoľko líšili od toho, čo očakávali, že im nemohli uveriť. Nazdávali sa, že je to príliš úchvatné, než aby to mohla byť pravda. Počuli už toľko názorov a teórií učene sa tváriacich saducejov, že zvesť o vzkriesení vyvolávala v nich nejasné predstavy. Nemali potuchy, čo vzkriesenie z mŕtvych znamená. Neboli ani schopní túto veľkú udalosť pochopiť.

Anjeli povedali ženám: „Choďte a povedzte jeho učeníkom, i Petrovi, že vás predchádza do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal“ (Mar 16,7). Títo anjeli strážili Krista počas jeho pozemského života. Boli svedkami jeho odsúdenia a ukrižovania. Počuli, čo povedal svojim učeníkom. Vyplývalo to z ich posolstva učeníkom a malo ich presvedčiť o jeho pravdivosti. Tieto slová mohli pochádzať len od poslov zmŕtvychvstalého Pána.

Anjeli povedali: „Povedzte jeho učeníkom a Petrovi.“ Od Kristovej smrti trýznili Petra výčitky svedomia. Stále myslel na to, ako hanebne zradil Pána, i na Spasiteľov láskavý a úzkostlivý pohľad. Zo všetkých učeníkov trpel najviac. Dostal uistenie, že jeho pokánie bolo prijaté a že hriech mu bol odpustený. Text ho uvádza menovite.

„Povedzte jeho učeníkom, i Petrovi; že vás predchádza do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal.“ Všetci učeníci opustili Ježiša a výzva na stretnutie sa týkala všetkých. Nezavrhol ich. Keď im Mária Magdaléna povedala, že videla Pána, tlmočila im výzvu na stretnutie v Galilei. Toto posolstvo počuli ešte aj tretíkrát. Ježiš sa po odchode k Otcovi ukázal ostatným ženám a povedal im: „Buďte pozdravené! Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. Vtedy im Ježiš povedal: Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley. Tam ma uvidia!“ (Mat 28,9.10). 

Kristovo prvé dielo na zemi po vzkriesení malo presvedčiť učeníkov o jeho stálej láske a nežnej ohľaduplnosti voči nim. Opätovne sa im zjavoval na dôkaz toho, že je ich živým Spasiteľom, že zlomil okovy hrobu a že ho nepriateľská smrť nemohla ďalej pútať; zjavil im to isté láskyplné srdce, ktoré mal ako ich milovaný Učiteľ. Chcel ich zomknúť ešte vrúcnejšími spojivami lásky. Povedal: „Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley.“  Keď učeníci počuli túto jasnú výzvu, pripomenuli si, ako im Kristus svoje zmŕtvychvstanie predpovedal. Ani teraz sa však nevedeli radovať. Nemohli sa zbaviť svojich pochybností a rozpakov. Nechceli veriť, ani keď im ženy tvrdili, že videli Pána. Nazdávali sa, že mali nejaké videnie.

Zdalo sa, že je tu zmätok na zmätok. Na šiesty deň týždňa videli zomierať svojho Pána; v prvý deň nového týždňa nemali už ani jeho telo a boli obvinení, že ho ukradli, aby oklamali ľudí. Tieto falošné obvinenia, ktoré sa proti nim hromadili, nesnažili sa ani vyvracať. Báli sa nepriateľských kňazov a hnevu ľudu. Túžili po prítomnosti Ježiša, ktorý im pomohol v každej tiesni.

Často si opakovali slová: „My sme dúfali, že on vykúpi Izraela“ (Luk 24,21). Osamelí s uboleným srdcom spomínali na jeho slová: „Lebo, keď toto robia so zeleným stromom, čo sa bude diať so suchým?“ (Luk 23,31). Zišli sa vo vrchnej sieni, zavreli sa a zabezpečili dvere vo vedomí, že osud milovaného Učiteľa môže byť každú chvíľu aj ich údelom.

Po celý ten čas sa však mohli tešiť z vedomia, že Spasiteľ vstal z mŕtvych. Mária v záhrade plakala, keď vedľa nej stál Ježiš. Slzy jej tak zaslepili oči, že ho nepoznala. Smútok ovládol srdcia učeníkov natoľko, že neverili anjelskej zvesti ani slovám Krista samého.

Koľkí dosiaľ robia to, čo robili títo učeníci! Koľkí zúfalo opakujú Máriin výkrik: „Odniesli môjho Pána a neviem, kam ho položili“! (Ján 20,13). Koľkým by Spasiteľ mohol povedať: „Prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Je blízko nich, no ich zaslzené oči ho nevidia. Oslovuje ich, oni mu však nerozumejú.

Kiežby zodvihli sklonenú hlavu a otvorili oči, aby ho uvideli, a kiežby uši počuli jeho hlas! „Chytro choďte povedať jeho učeníkom!“ (Mat 28,7). Povedzte im, aby nehľadeli na Jozefovu novú hrobku zavalenú veľkým kameňom a zabezpečenú rímskou pečaťou. Kristus tam nie je. Nehľaďte ani do prázdneho hrobu. Nesmúťte ako tí, čo sú bez nádeje a bez pomoci. Ježiš žije, a pretože on žije, aj my budeme žiť. Nech z vďačných sŕdc, z vďačných pier, ktorých sa dotkol svätý oheň, zaznie radostná pieseň: Kristus vstal! On žije, aby sa prihováral za nás. Chopme sa tejto nádeje, ktorá bude duši istou a vyskúšanou kotvou. Verte a uvidíte Božiu slávu.