83. Cesta do Emauz

Neskoro popoludní v deň vzkriesenia šli dvaja učeníci do Emauz, mestečka vzdialeného asi dvanásť kilometrov od Jeruzalema. Títo učeníci nezastávali nijaké popredné miesto v diele, ktoré konal Kristus, úprimne však v neho verili. Po príchode do Jeruzalema na veľkonočné sviatky ich posledné udalosti veľmi znepokojili. Ráno sa dopočuli, že Ježišovo telo sa v hrobe nenašlo, a dozvedeli sa aj o ženách, ktoré videli anjelov a stretli sa s Ježišom. Teraz sa vracali domov, aby o tom všetkom na modlitbách uvažovali. Boli skormútení a cestou sa zhovárali o odsúdení a ukrižovaní Pána. Nikdy predtým neboli tak krajne zmalomyseľnení. Bez nádeje a bez viery šli v tôni kríža.

Neboli ešte ďaleko, keď sa k nim pripojil neznámy cudzinec. Vo svojej neistote a sklamaní ho ani príliš nevnímali. Pokračovali v rozhovore a čo mali na srdci, prejavili nahlas. Uvažovali o Kristovom učení, ktoré zrejme nemohli pochopiť. Keď hovorili o tom, čo sa stalo, Ježiš ich chcel potešiť. Pozoroval ich zármutok, chápal ich rozpory a zmätené predstavy, ktoré ich privádzali na myšlienku: Môže byť tento človek, ktorý strpel také poníženie, Kristus? Nevedeli zmierniť žiaľ a rozplakali sa. Ježiš vedel, že ho milujú. Chcel im zotrieť slzy, potešiť ich a naplniť radosťou. No najprv ich musel poučiť o tom, na čo nemali nikdy zabudnúť.

Spýtal sa ich: „O čom sa takto idúcky zhovárate? A oni sa zastavili zronení. Jeden z nich, menom Kleofáš, mu povedal: Ty si vari jediný návštevník Jeruzalema, ktorý nevie, čo sa tam po tieto dni stalo!“ Rozpovedali mu, ako sa sklamali vo svojom Majstrovi, ktorý bol „mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkými ľuďmi“; ktorého však „veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali“. Sklamane a rozochvene však dodali: „My sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo“ (Luk 24,17-21).

Títo učeníci sa však, napodiv, nerozpamätali na Kristove slová a neuvedomili si, že predpovedal udalosti, ktoré sa práve stali! Neuvedomovali si, že posledná časť jeho predpovede sa práve tak naplní ako prvá a že tretieho dňa vstane z mŕtvych. Práve na to mali pamätať. Kňazi a poprední muži na to nezabudli. Druhého dňa, „teda po prípravnom dni, sa zhromaždili veľkňazi a farizeji k Pilátovi a povedali: Pane, spomenuli sme si, že ten zvodca povedal ešte zaživa: Po troch dňoch budem vzkriesený“ (Mat 27,62.63). Učeníci si však na tieto slová nespomenuli.

On im povedal: „Vy nerozumní, tupí srdcom na to, aby ste uverili všetko, čo hovorili proroci! Či nemusel Mesiáš toto všetko pretrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Luk 24,25). Učeníci sa divili, kto je asi tento cudzinec, ktorý im číta myšlienky a hovorí tak úprimne, prívetivo, súcitne a najmä nádejne. Odvtedy, čo bol Kristus zradený, začala sa v nich prebúdzať nádej. Častejšie sa na svojho spoločníka vážne zadívali a mali dojem, že hovorí, ako hovorieval Kristus. Veľmi sa divili a srdce sa im nadchlo radostným očakávaním.

Kristus začal od Mojžiša, samého začiatku biblických dejín, a vyložil im tie výroky Písma, ktoré sa týkali jeho samého. Keby sa im bol dal poznať, srdce by sa im upokojilo. Radosť by bola úplná, po ničom inom by netúžili. Musel im však objasniť svedectvá predobrazov a starozmluvných proroctiev. O tie sa mala opierať ich viera, Kristus ich nepresviedčal nijakým zázrakom. Predovšetkým im vysvetľoval Písmo. Kristovu smrť pokladali za zmarenie všetkých nádejí. Na základe prorokov im teraz ukázal, že je to najmocnejší dôkaz pre ich vieru.

Ježiš upozornil týchto učeníkov na význam starozmluvného svedectva o jeho poslaní. Mnohí dnešní vyznavači kresťanstva odmietajú Starú zmluvu v domnení, že už neplatí. No Kristus tak neučil. Cenil si ju natoľko, že raz povedal: „Ak neposlúchajú Mojžiša a prorokov, nedajú sa presvedčiť ani keby niekto vstal z mŕtvych“ (Luk 16,31).

Kristus prostredníctvom patriarchov a prorokov oslovuje ľudí od Adama až do konca času. Spasiteľ je práve tak obsahom Starej zmluvy ako Novej. Pravé svetlo z prorockej minulosti jasne a majestátne osvecuje Kristov život i novozmluvnú zvesť. Kristove divy sú dôkazom jeho božstva; no mocnejší dôkaz, že je Vykupiteľom sveta, nachádzame v zrovnaní starozmluvných proroctiev s obsahom Novej zmluvy.

Kristus na základe proroctiev významne poopravil predstavu učeníkov ohľadne zmyslu svojho vtelenia. Ich predstava, podľa ktorej Mesiáš zasadne na trón a prevezme kráľovskú moc podľa túžob ľudu, bola falošná. Odporovala správnemu chápaniu jeho zostupu z najvyššej slávy na najnižšie miesto, aké len mohol zaujať. Kristus chcel, aby jeho učeníci mali predstavy v každom ohľade správne a jasné. Pokiaľ možno, musia pochopiť aj kalich utrpenia, ktorý mu bol pripravený. Vysvetlil im, že ten strašný zápas, ktorý dosiaľ nevedeli pochopiť, bol naplnením zmluvy spred stvorenia sveta. Kristus musel zomrieť, ako musí zomrieť každý priestupník zákona, ak zotrvá v hriechu. To všetko sa muselo stať, no neskončí sa to porážkou, ale slávnym, večným víťazstvom. Ježiš im povedal, že pre záchranu sveta z hriechu treba vynaložiť všetko úsilie. Jeho nasledovníci musia žiť tak, ako žil on, a pracovať, ako on pracoval, s pevným a vytrvalým úsilím. 

Kristus týmto rozhovorom osvecoval myseľ svojich učeníkov, aby pochopili Písmo. Učeníci boli síce unavení, ale rozhovor neochaboval. Spasiteľove slová boli slová života a istoty. Duchovný zrak učeníkov bol však ešte stále zastretý. Keď im hovoril o zničení Jeruzalema, zánik mesta ich dojímal k plaču. Ešte stále si neuvedomovali, kto ich sprevádza. Ani ich nenapadlo, že ten, o ktorom hovorili, kráča s nimi, pretože Kristus hovoril o sebe ako o niekom inom. Nazdávali sa, že je jedným z účastníkov veľkej slávnosti a teraz sa vracia domov. Po úzkej kamenistej ceste šiel tak opatrne ako oni a chvíľami sa s nimi zastavil. Šli kopcovitou cestou a ten, ktorý sa mal čoskoro posadiť po Božej pravici a mohol povedať: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi,“ šiel stále s nimi (Mat 28,18).

Slnko medzitým zapadlo a skôr ako sa pútnici dostali domov, ľudia na poli prestali pracovať. Keď učeníci hodlali vojsť do domu, zdalo sa, že cudzinec chce ísť svojou cestou. Učeníkov však niečo k nemu pútalo. Boli duchovne vyhladnutí, preto chceli od neho počuť viac. Povedali mu: „Zostaň s nami.“ Zdalo sa, že toto pozvanie nechce prijať, ale oni naliehali, „lebo sa zvečerieva a deň sa nachýlil“. Kristus vyhovel ich žiadosti a „vošiel teda, aby zostal s nimi“ (Luk 24,29).

Keby ho učeníci neboli naliehavo pozývali, neboli by sa dozvedeli, že ich spoločníkom je zmŕtvychvstalý Pán. Kristus sa nikomu nevnucuje za priateľa. Zaujíma sa o tých, čo ho potrebujú. Rád vojde aj do najskromnejšieho domu a poteší aj najskrúšenejšie srdce. Ak sú však ľudia k nebeskému hosťovi ľahostajní a nechcú, aby s nimi zostal, odchádza. Mnohí sa tým pripravia o požehnanie. Nepoznajú Krista o nič viac než učeníci, ktorých sprevádzal.

Večera bude jednoduchá - pripravili chlieb. Položili ho pred hosťa, ktorý sa posadil za vrchstola. Kristus si zložil ruky, aby jedlo požehnal. Učeníci v údive cúvli. Ich spoločník pohybuje rukami tak, ako ich Pán. Keď sa na jeho ruky lepšie podívali, zazreli na nich stopy po klincoch. Obaja náhle zvolali: Je to Pán Ježiš! Vstal z mŕtvych! 

Vstali, aby sa mu vrhli k nohám a vzdali mu poctu; no už ho nevideli. Hľadeli na miesto, kde sedel ten, ktorého telo bolo v hrobe, a vraveli si: „Či nehorelo v nás naše srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (Luk 24,32). 

Toto úchvatné poznanie im však nedovoľuje sedieť a nečinne sa rozprávať. Zmizol hlad i únava. Jedlo zostáva bokom a plní radosti okamžite idú tou istou cestou, ktorou prišli, bezodkladne oznámiť tieto zvesti učeníkom v meste. Miestami je cesta nebezpečná, oni však zdolávajú príkre strminy a klzké skaly bez obáv. Nevedia a nevidia, že ich chráni ten, ktorý šiel s nimi. S pútnickou palicou v ruke sa ponáhľajú, ako len vládzu. Strácajú smer a zasa ho nachádzajú, chvíľami utekajú, občas sa i potknú, bežia ďalej a ich neviditeľný Sprievodca je stále s nimi.

Hoci je temná noc, svieti im Slnko spravodlivosti. Srdcia im oplývajú radosťou, akoby boli v novom svete. Kristus je živý Spasiteľ! Už ho nemusia oplakávať ako mŕtveho. Kristus vstal! Stále znova si to opakujú. Toto posolstvo nesú zarmúteným učeníkom. Musia im vyrozprávať obdivuhodný príbeh cesty do Emauz. Musia im povedať, kto ich sprevádzal. Nesú najvznešenejšiu zvesť, akú kedy dostal svet; radostnú správu, od ktorej závisí časná i večná nádej ľudstva.