85. Znova pri mori

Ježiš povedal svojim učeníkom, že sa s nimi stretne v Galilei. Len čo sa teda veľkonočný týždeň skončil, odišli do tohto kraja. Keby sa v Jeruzaleme neboli zúčastnili slávnosti, mohol si to niekto vykladať ako prejav nepriateľstva a kacírstva, preto tu zostali až do konca. Potom sa však radostne vrátili domov, aby sa tu podľa príkazu Spasiteľa s ním stretli.

Spolu ich bolo sedem. Mali na sebe jednoduchý rybársky odev, boli chudobní na pozemské statky, zato však obohatení poznaním a skúsenosťou pravdy, čo Pán považoval za podstatne dôležitý predpoklad učiteľského povolania. Neboli žiakmi prorockých škôl, no tri roky ich učil ten najslávnejší Vychovávateľ, akého svet kedy poznal. Pod jeho vedením sa vzdelávali, zmúdreli a zjemneli natoľko, že k poznaniu pravdy mohli privádzať iných.

Pri Galilejskom mori pôsobil Kristus dlhší čas. Keď sa učeníci zišli na pokojnom mieste, všetko im pripomínalo Ježiša a jeho mocné skutky. Na tomto mori, kde v minulosti tŕpli hrôzou v príboji rozzúrených vĺn, ktoré im hrozili záhubou, Ježiš im kráčal v ústrety po vlnách a zachránil ich. Stačilo slovo a víchrica utíchla. V dohľade bolo pobrežie, kde bolo niekoľkými bochníkmi a rybami nasýtených do desaťtisíc ľudí. Neďaleko ležalo mesto Kafarnaum, kde Pán urobil mnoho divov. Tu učeníci spomínali na premnohé slová a činy svojho Spasiteľa.

Bol príjemný večer a Peter, ktorý ešte stále mal rád člny a rybolov, navrhol, aby šli na more a hodili do vody siete. Všetci s tým ochotne súhlasili; potrebovali nejaké jedlo a odev. K tomu im nočný úspešný rybolov mohol dopomôcť. Vyplávali teda na člne, ale nechytili nič. Celonočná námaha bola márna. V dlhých hodinách hovorili o svojom neprítomnom Pánovi a spomínali na obdivuhodné udalosti, ktorých boli v jeho službe na mori svedkami. S nedôverou hľadeli do budúcna a znepokojovali ich ďalšie výhľady.

Aj keď nikoho nevideli, po celý čas ich z pobrežia sledoval osamelý pozorovateľ. Konečne začalo svitať. Loď bola neďaleko od brehu a učeníci spozorovali na pobreží cudzinca, ktorý sa ich opýtal: „Deti, máte niečo na jedenie?“ Odpovedali: „Nemáme!“ On im poradil: „Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete.“ Oni sieť spustili, ale pre množstvo rýb ju nevládali vytiahnuť (Ján 21,5.6). 

Ján okamžite spoznal cudzinca a povedal Petrovi: „To je Pán!“ Peter bol tak nadšený a potešený, že okamžite skočil do vody a priplával k svojmu Majstrovi. Ostatní doplávali na lodi a ťahali sieť s rybami. „Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb“ (Ján 21,9).

Boli príliš udivení, aby sa vypytovali, kde sa tam vzal oheň a jedlo. Ježiš im povedal: „Doneste z rýb, čo ste teraz chytili“ (Ján 21,10). Peter sa ponáhľal k sieti, ktorú opustil, a pomohol ju ostatným dotiahnuť na breh. Po príprave pozval Ježiš učeníkov k jedlu. Lámal pokrm a podával im ho a všetkých sedem učeníkov ho poznalo. Pripomenuli si nasýtenie päťtisícového zástupu na úpätí vrchu; zmocnila sa ich však tajomná bázeň a oni ticho hľadeli na zmŕtvychvstalého Spasiteľa.

Živo si spomínali na chvíľu, keď ich Ježiš na jazere vyzval, aby ho nasledovali. Rozpamätali sa, ako na jeho pokyn veslovali na hlbinu, spustili sieť a úlovok bol tak bohatý, že sa im sieť trhala. Ježiš ich potom vyzval, aby opustili svoje rybárske člny, že z nich urobí rybárov ľudí. Opakoval tento div, aby im živo a trvalo pripomenul onen predošlý zázrak. Tým vlastne potvrdil poslanie učeníkov. Chcel ich poučiť, že Majstrova smrť ich nezbavila úlohy, ktorú im zveril. Hoci už nemal byť s nimi osobne a nemali sa už živiť predošlým povolaním, zmŕtvychvstalý Spasiteľ sa chcel aj naďalej o nich starať. Oni budú konať jeho dielo a on sa postará o všetko, čo potrebujú. Ježiš im zámerne kázal hodiť sieť na pravú stranu. Na tej strane stál na brehu aj on. Bola to strana viery. Ak budú pracovať s ním, ak bude Božia moc podopierať ich ľudské snahy, môžu mať vždy úspech.

Kristus ich chcel opäť poučiť, obzvlášť Petra. Keď Peter zaprel Pána, bol to príkry protiklad jeho predošlého vyznania vernosti. Potupil Krista a stratil dôveru bratov. Tí sa nazdávali, že už nebude môcť medzi nich patriť, a on sám si uvedomoval, že sa spreneveril svojmu poslaniu. Skôr než sa znova ujme svojho apoštolského diela, musí pred všetkými podať dôkaz svojej ľútosti. Bez neho aj oľutovaný hriech môže mariť jeho vplyv ako Kristovho služobníka. Spasiteľ mu dal príležitosť, aby získal dôveru bratov a aby, pokiaľ možno, odstránil pohanenie, ktoré evanjeliu spôsobil.

To je poučenie pre všetkých Kristových nasledovníkov. Evanjelium sa nespolčuje so zlom. Neospravedlňuje hriech. Tajné hriechy treba vyznať tajne Bohu, ale verejný hriech vyžaduje verejné vyznanie. Pohana ako následok učeníkovho hriechu padá na Krista. Satan nad tým jasá a slabí ľudia sa pohoršujú. Učeník sa má všemožne vynasnažiť, aby túto pohanu svojím pokáním odstránil. 

Kým Kristus a jeho učeníci spolu pri mori jedli, Spasiteľ povedal Petrovi: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ (Ján 21,15), a ukázal na jeho bratov. Peter kedysi povedal: „Aj keby sa všetci pohoršili na tebe, ja sa nikdy nepohorším“ (Mat 26,33). Terajší odhad bol už triezvejší. „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád“ (Ján 21,15). Netvrdil nadšene, že jeho láska je väčšia než láska bratov. Nevyjadroval svoje vyznanie. Svoju úprimnosť nechal posúdiť tomu, ktorý vie čítať všetky pohnútky srdca: „Ty vieš, že ťa mám rád.“ A Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky!“ (Ján 21,16). 

Ježiš sa znova spýtal ako predtým: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Teraz sa ho už nepýtal, či ho Peter miluje viac než jeho bratia. Druhá odpoveď bola ako prvá, bez veľkého uisťovania: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Spasiteľ sa ho ešte tretíkrát na skúšku opýtal: „Šimon, syn Jánov, máš ma rád?“ Peter sa zarmútil v domnení, že Ježiš pochybuje o jeho láske. Vedel, že Pán mu môže celkom oprávnene nedôverovať, a s bolestným srdcom odpovedal: „Pane, ty vieš všetko, dobre vieš, že ťa mám rád.“ Na to mu Ježiš odpovedal: „Pas moje ovce!“ (Ján 21,15-17).

Peter trikrát otvorene zaprel svojho Pána a Ježiš sa trikrát presvedčil o jeho láske a vernosti naliehavou otázkou, ktorá mu ako ostrý šíp zasiahla srdce. Pred zhromaždenými učeníkmi Ježiš zjavil hĺbku Petrovej ľútosti a ukázal, ako hlboko sa tento kedysi vystatovačný učeník pokoril.

Peter bol od prirodzenosti unáhlený a popudlivý, a satan zneužil tieto jeho vlastnosti proti nemu. Krátko pred pádom mu Ježiš povedal: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Luk 22,31.32). Táto chvíľa prišla a bolo zrejmé, že Peter sa obrátil. Na Pánove prenikavé otázky neodpovedal už unáhlene a sebaisto. Keďže sa ponížil a kajal, bol lepšie pripravený na pastiersku službu než kedykoľvek predtým.

Keď Kristus znova povolal Petra do svojej služby, zveril mu najprv baránkov. V tom mal Peter len nepatrné skúsenosti. Vyžadovalo to mnoho láskyplnej starostlivosti, trpezlivosti a vytrvalosti. Mal slúžiť mladým veriacim, učiť nevedomých, otvárať im Písmo a vychovávať ich pre užitočnú službu v Kristovom diele. Peter dosiaľ nebol pre toto dielo pripravený a ani nechápal jeho dôležitosť. Ježiš mu však teraz zveruje túto starosť, pretože trpkou skúsenosťou a úprimným pokáním získal na to potrebnú prípravu.

Peter pred svojím pádom hovorieval unáhlene a nerozvážne. Vždy pohotovo usmerňoval ostatných, svoj názor vyjadroval skôr, než si ujasnil, o čo ide a čo chce povedať. Obrátený Peter bol však celkom iný. Predošlá horlivosť mu síce zostala, ale viedla ju Kristova milosť. Nebol už prchký, sebaistý a povýšenecký, ale pokojný, disciplinovaný a učenlivý. Už mohol pásť baránky i ovce Kristovho stáda.

Spasiteľov prístup k Petrovi bol poučný nielen pre Petra samého, ale aj pre jeho bratov. K priestupníkom mali byť trpezliví, súcitní a mali im s láskou odpúšťať. Hoci Peter svojho Pána zaprel, Ježiš ho nikdy neprestal milovať. Práve tak má každý pastier milovať ovce a baránky, ktoré mu boli zverené. Vo vedomí vlastnej krehkosti a pádu mal Peter zaobchádzať so stádom tak láskavo, ako Kristus zaobchádzal s ním.

Otázka, ktorú Kristus položil Petrovi, bola významná. Pán sa zmienil len o jedinej podmienke učeníctva a služby. Spýtal sa: „Miluješ ma?“ Toto je podstatne dôležitá príprava. Aj keby Peter mal všetko ostatné, bez lásky ku Kristovi by nemohol byť verným pastierom Pánovho stáda. K úspechu diela prispieva poznanie, ochota, výrečnosť, vďačnosť i horlivosť, ale bez Ježišovej lásky v srdci kresťanský služobník nedosiahne úspech.

Ježiš poodišiel s Petrom do ústrania, lebo chcel niečo pripomenúť len jemu samému. Pred svojou smrťou mu Ježiš povedal: „Kam ja idem, tam teraz za mnou ísť nemôžeš, no pôjdeš za mnou neskôr.“ Peter mu vravel: „Pane, prečo nemôžem ísť za tebou teraz? Aj život položím za teba“ (Ján 13,36.37). Keď to vravel, len málo si uvedomoval, k akým výšinám a do akých hĺbok povedie cesta za Ježišom. V prvej skúške sklamal. Znova sa mu však mala naskytnúť príležitosť, aby svoju lásku ku Kristovi osvedčil. Spasiteľ mu ukázal budúcnosť, aby ho posilnil pre konečnú skúšku viery. Povedal mu, že po plodne prežitom živote, keď mu sily vekom ochabnú, naozaj bude nasledovať svojho Pána. Ježiš povedal: „Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel, ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš. To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha“ (Ján 21,18.19).

Ježiš tým Petrovi oznámil spôsob jeho smrti; predpovedal mu i rozpäté ruky na kríži. Potom svojho učeníka znova vyzval: „Nasleduj ma!“ Petra nezmalomyseľnila táto pravda, ktorú mu Pán zjavil. Pre svojho Pána bol ochotný vytrpieť akúkoľvek smrť.

Peter dosiaľ poznal Krista podľa tela, ako ho mnohí môžu poznať aj dnes; v budúcnosti to tak nemalo byť. Už ho nepoznal len tak ako predtým, v jeho telesnej podobe. Spočiatku ho miloval ako človeka, ako nebeského Učiteľa; teraz ho však miloval ako Boha. Poznal, že Kristus mu je všetkým vo všetkom. Teraz bol pripravený mať podieľ na obetavej službe svojho Pána. Keď ho nakoniec priviedli ku krížu, na vlastnú žiadosť bol ukrižovaný dolu hlavou. Pokladal si to za priveľkú česť trpieť rovnako ako jeho Majster.

Pre Petra boli slová „Nasleduj ma!“ veľmi poučné. Bolo v nich poučenie nielen o jeho smrti, ale aj o každom kroku jeho života. Dosiaľ si Peter počínal nezávisle. O Božom diele chcel rozhodovať podľa vlastných predstáv namiesto toho, aby sa riadil Božím plánom. Svojou unáhlenou snahou predchádzať Pána nič nezmohol. Ježiš ho vyzval: „Nasleduj ma!“ To znamená: Nepredbiehaj ma. Potom proti satanským zástupom nebudeš sám. Dovoľ, aby som šiel pred tebou, a nepriateľ ťa nepremôže.

Keď Peter šiel s Ježišom, videl, že Ján ide za nimi. Chcel vedieť aj o jeho budúcnosti, preto sa Ježiša spýtal: „Pane, a čo bude s týmto?“ Ježiš mu odpovedal: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho? Ty poď za mnou!“ (Ján 21,21.22). Peter si mal uvedomiť, že Pán mu zjaví všetko, čo potrebuje vedieť. Povinnosťou každého je nasledovať Krista a zbytočne sa nestarať o dielo určené iným. Slovami: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem“, Ježiš nepovedal, že tento učeník bude žiť až do druhého príchodu Pánovho. Potvrdil len svoju zvrchovanú moc a naznačil, že ani v takom prípade to nemá ovplyvniť Petrovo dielo. Jánova i Petrova budúcnosť bola v rukách ich Pána. Obaja ho mali poslušne nasledovať.

Koľkí sa dnes podobajú Petrovi! Úzkostlivo sa zaujímajú o záležitosti a povinnosti iných, zatiaľ čo im samým hrozí nebezpečenstvo, že zanedbajú povinnosti vlastné. Našou úlohou je hľadieť na Krista a nasledovať ho. V živote iných spoznáme omyly a povahové nedostatky. Ľudia podliehajú slabostiam. V Kristovi však nájdeme dokonalosť. Keď budeme hľadieť na neho, budeme premenení.

Ján sa dožil vysokého veku. Bol svedkom zničenia Jeruzalema a zborenia majestátneho chrámu, čo bolo predobrazom konečnej záhuby sveta. Ján verne nasledoval Pána do konca svojho života. Jeho svedecký odkaz cirkevným zborom znie: „Milovaní, milujme sa navzájom.“ „Kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Ján 4,7.16). 

Peter sa stal znova apoštolom, ale pocta a autorita, ktorú prijal od Krista, nemala byť dôvodom, aby sa povyšoval nad svojich bratov. Kristus to objasnil odpoveďou na Petrovu otázku: „Čo bude s týmto?“ Povedal: „Čo teba do toho, ty poď za mnou!“ Pocta, ktorú Peter dostal, nijako ho nepredurčovala za hlavu cirkvi. Keď Kristus prejavil Petrovi priazeň tým, že mu odpustil zradu a zveril mu svoje stádo, a keď Peter verne nasledoval Krista, znova získal dôveru bratov. V cirkvi mal veľký vplyv. Naučenia, ktoré mu dal Kristus pri Galilejskom mori, Peter nezabudol po celý život. Z vnuknutia Ducha Svätého napísal cirkevným zborom: „Starších, čo sú medzi vami, prosím ako spolustarší a svedok Kristových utrpení, ale aj účastník jeho slávy, ktorá sa má v budúcnosti zjaviť: Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda. A keď sa zjaví najvyšší Pastier, dostaneme nevädnúci veniec slávy“ (1 Pet 5,1-4).