86. Choďte a robte učeníkmi všetky národy

Už len krok delil Krista od nebeského trónu, keď svojim učeníkom pripomenul ich poslanie. Povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda a robte učeníkmi všetky národy“ (Mat 28,18.19). „Choďte do celého sveta a zvestujte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mar 16,15). Tieto slová pripomínal Kristus učeníkom častejšie, aby lepšie pochopili ich význam. Nebeské svetlo malo svojimi jasnými a prenikavými lúčmi osvietiť všetkých obyvateľov zeme, vznešených i ponížených, bohatých i chudobných. Vykupiteľ povolal svojich učeníkov za svojich pomocníkov do diela záchrany sveta.

Týmto poslaním poveril Kristus dvanástich učeníkov vo vrchnej sieni, no teraz ním chcel poveriť väčší počet svojich nasledovníkov. Na jednom z galilejských vrchov sa zišli všetci veriaci, ktorí sa mohli o tomto stretnutí dozvedieť. Čas a miesto stretnutia určil ešte pred svojou smrťou sám Kristus. Anjel pri hrobke pripomenul učeníkom jeho prísľub, že sa s nimi stretne v Galilei. Dozvedeli sa o ňom aj tí, čo sa na Veľkú noc zišli v Jeruzaleme, ktorí to potom oznámili mnohým osamelým jednotlivcom rozžialeným nad smrťou svojho Pána. Všetci netrpezlivo očakávali tento rozhovor. Prichádzali okľukami zo všetkých smerov, aby nebudili podozrenie žiarlivých Židov. Prišli sem plní údivu a zhovárali sa o tom, čo sa o Kristovi dozvedeli.

V stanovený čas sa na úpätí vrchu zišlo v malých hlúčkoch asi päťsto veriacich, ktorí sa chceli dozvedieť pokiaľ možno všetko od tých, ktorí Krista videli po jeho vzkriesení. Učeníci chodili od jednej skupiny k druhej a rozprávali o všetkom, čo videli a čo o ňom počuli a vykladali Písmo, ako ho on kedysi vykladal im. Tomáš rozprával o svojej nevere a vyznal, ako bol zbavený svojich pochybností. Náhle sa medzi nimi objavil Ježiš. Nikto nevedel, odkiaľ a ako prišiel. Mnohí z prítomných ho nikdy predtým nevideli; poznávali však na jeho rukách i nohách stopy po ukrižovaní. Jeho tvár prezrádzala božské črty, a keď ho videli, klaňali sa mu. Niektorí však pochybovali. Tak to bude vždy. Mnohí pokladajú za ťažké veriť a radia sa medzi pochybovačov. Svojou neverou strácajú mnoho.

Pri tejto príležitosti mal Ježiš jediný rozhovor s mnohými veriacimi po svojom vzkriesení. Prišiel a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi“ (Mat 28,18). Skôr ako prehovoril, učeníci sa mu klaňali, ale svedectvo úst, ktoré boli smrťou umlčané, ich mocne uchvátilo. Kristus bol teraz zmŕtvychvstalý Spasiteľ. Mnohí boli svedkami jeho moci, keď uzdravoval chorých a ovládal satanské sily. Verili, že má moc zriadiť svoje kráľovstvo v Jeruzaleme. Môže potlačiť všetok odpor a vládne aj nad prírodou. Utíšil rozbúrené vody, kráčal po spenených vlnách, vstal z mŕtvych a žije. Teraz oznamuje, že dostal „všetku moc“. Jeho slová uchvátili myseľ poslucháčov a preniesli ich od vecí pozemských a časných k záujmom nebeským a večným. Smeli hľadieť na výšiny jeho dôstojnosti a slávy.

Kristove slová na úpätí vrchu oznamovali, že jeho obeť za človeka je úplná a dokonalá. Podmienky zmierenia boli splnené. Dielo, pre ktoré prišiel na svet, bolo dokončené. Odchádzal k Božiemu trónu prijať poctu anjelských zástupov, kniežat a mocností. Začína svoju príhovornú službu. Prijal neobmedzenú moc a svojim učeníkom prikázal: „Choďte teda a robte učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta“ (Mat 28,19.20).

Židia boli povolaní na to, aby bdelo strážili posvätnú pravdu, ale farizeizmus urobil z tohto ľudu najvýlučnejší a najfanatickejší národ. Prekážkou ich svedeckej služby vo svete boli práve kňazi a poprední muži - všetko, čo s nimi súviselo: ich oblečenie, zvyky, obrady, tradície. Židovský národ, teda sami seba, pokladali za celý svet. Kristus však poslal svojich učeníkov zvestovať vieru a bohoslužbu bez triednej či národnej výlučnosti, vieru pre všetkých ľudí, všetky národy a všetky spoločenské vrstvy.

Skôr ako sa Kristus so svojimi učeníkmi rozlúčil, objasnil im podstatu svojho kráľovstva. Pripomenul im všetko, čo im o tom už predtým povedal. Vyhlásil, že na svete nechcel zriadiť nijaké pozemské, ale duchovné kráľovstvo. Neprišiel vládnuť ako pozemský kráľ na Dávidovom tróne. Opätovne im pripomenul Písmo, podľa ktorého všetko v jeho živote bolo predznamenané v nebi na základe dohovoru Otca a Syna. Hovorili o tom Duchom Svätým vedení proroci. Povedal im: Vidíte, že všetko sa splnilo, ako som vám povedal, skôr než ma ako Mesiáša zavrhli. Potvrdilo sa všetko to, čo som povedal o svojom ponížení a smrti. Tretieho dňa som vstal z mŕtvych. Usilovne skúmajte Písma a poznáte, že sa o mne naplnili všetky podrobnosti prorockej reči.

Kristus poslal svojich učeníkov najprv do Jeruzalema konať dielo, ku ktorému ich povolal. Jeruzalem bol javiskom jeho predivného súcitu s ľuďmi. V tomto meste trpel, tu bol zavrhnutý a odsúdený. Jeho rodiskom bola Judea. Tu sa v ľudskej podobe stýkal s ľuďmi a len málokto vedel, ako blízko bolo nebo, keď bol Ježiš medzi nimi. Učeníci majú začať v Jeruzaleme.

Z hľadiska toho, čo tam Kristus vytrpel bez toho, aby jeho úsilie ľudia ocenili, učeníci mohli žiadať od Krista sľubnejšie pole pôsobnosti. Oni však nič také nežiadali. Pôdu, do ktorej on zasieval semeno pravdy, mali obrobiť učeníci, a semeno malo vyklíčiť a priniesť hojnú žatvu. Učeníci budú vo svojej práci narážať na prenasledovanie, žiarlivosť a nenávisť Židov; to všetko ich Majster už skúsil a ani oni sa tomu nevyhnú. Božiu milosť treba ponúknuť predovšetkým Spasiteľovým vrahom.

V Jeruzaleme mnohí tajne verili v Ježiša a mnohých ľudí zviedli kňazi a poprední muži. Aj im sa malo zvestovať evanjelium. Učeníci ich mali volať k pokániu a objasniť im obdivuhodnú pravdu, že odpustenie hriechov možno získať len skrze Krista. Kým celý Jeruzalem vzrušovali úchvatné udalosti posledných niekoľkých týždňov, zvestovanie evanjelia malo hlboko zapôsobiť.

Dielo sa však nemalo zastaviť tu. Malo preniknúť do všetkých končín sveta. Kristus povedal svojim učeníkom: Boli ste svedkami môjho sebaobetavého života v záujme ľudí. Videli ste, čo som pre Izrael vykonal, aj keď ľudia nechceli prísť ku mne, Zdroju života, aj keď kňazi a starší naložili so mnou, ako sa im páčilo, aj keď ma podľa predpovedí Písma zavrhli, dostanú novú príležitosť prijať Božieho Syna. Videli ste, že som ochotne prijal každého, kto ku mne prišiel s kajúcnym vyznaním hriechov. Ktokoľvek ku mne príde, nevyženiem ho. Kto chce, môže sa zmieriť s Bohom a prijať večný život. Vám, svojim učeníkom, zverujem toto posolstvo milosti. Má sa predovšetkým zvestovať Izraelovi a potom všetkým národom, jazykom a ľudu. Majú ho počuť Židia i pohania. Všetci veriaci budú tvoriť jednu cirkev.

Duch Svätý mal učeníkov obdariť obdivuhodnou mocou. Ich svedectvo budú potvrdzovať znamenia a divy. Zázraky budú konať nielen apoštoli, ale aj tí, čo ich posolstvu uverili. Ježiš povedal: „V mojom mene budú vyháňať démonov a hovoriť novými jazykmi. Budú brať do rúk hadov a keď vypijú aj niečo smrtonosné, neuškodí im. Na chorých budú klásť ruky a oni ozdravejú“ (Mar 16,17.18).

V tom čase bolo veľmi rozšírené travičstvo. Bezohľadní ľudia neváhali jedom odstraňovať tých, čo im stáli v ceste. Ježiš vedel, že aj jeho učeníkom bude hroziť toto nebezpečenstvo. Mnohí si to budú pokladať za službu Bohu, ak jeho svedkov usmrtia. Kristus sľúbil učeníkom ochranu pred týmto nebezpečenstvom. 

Učeníci budú mať moc, ktorú mal Ježiš, keď uzdravoval „každý neduh a každú chorobu medzi ľuďmi“ (Mat 4,23). Uzdravovaním telesných chorôb v jeho mene budú svedčiť o jeho moci, ktorá uzdravuje aj duševné choroby (Mat 9,6). Bol im zasľúbený zvláštny dar. Učeníci mali kázať medzi inými národmi; uľahčiť im to mal práve dar hovorenia cudzími jazykmi. Apoštoli a ich pomocníci boli ľudia neučení, ale po turíčnom vyliatí Ducha sa vyjadrovali vlastným aj cudzím jazykom jasne, jednoducho, výstižne čo do výberu slov i prízvuku. 

Kristus tým určil učeníkom ich poslanie. Plne sa postaral o dohľad nad ním a sám prevzal zodpovednosť za jeho úspech. Dokiaľ budú poslúchať jeho slová a spolupracovať s ním, nemôžu mať neúspech. Prikázal im: Choďte medzi všetky národy i do najvzdialenejších končín obývaného sveta v istote, že aj tam som s vami. Pracujte vo viere a dôvere, lebo vás nikdy neopustím.

Čo Spasiteľ povedal učeníkom, týka sa všetkých veriacich. V tomto poslaní sú zahrnutí všetci veriaci v Krista do konca vekov. Je osudným omylom domnievať sa, že dielo záchrany hynúcich závisí len od zvlášť povolaných kazateľov. Každý, kto počul nebeský hlas, je povolaný zvestovať evanjelium. Ktokoľvek prijíma Kristov život, je povolaný do diela záchrany svojich spolublížnych. Za tým účelom bola ustanovená cirkev a ktokoľvek slávnostným sľubom vstúpil do jej spoločenstva, zaviazal sa, že bude spolupracovať s Kristom.

„Duch i nevesta volajú: Príď! Aj ten, čo počúva, nech volá: Príď!“ (Zj 22,17). Každý, kto toto pozvanie počuje, má ho opätovať. Nech je už životným povolaním človeka čokoľvek, mal by sa predovšetkým zaujímať o získavanie ľudí pre Krista. Ak nevie kázať zhromaždeniu, môže vedieť osloviť jednotlivcov. Im môže oznámiť posolstvo, ktoré prijal od Pána. Služba nespočíva len v kázaní. Slúžia aj tí, čo chorým a trpiacim stišujú bolesť, čo pomáhajú chudobným, potešujú skleslých a maloverných. Blízko i ďaleko sú ľudia obťažkaní vedomím viny. Ľudstvo neponižujú ťažkosti, námaha či chudoba, ale vina a hriech. To znepokojuje a vyvoláva nespokojnosť. Kristus chcel, aby jeho služobníci pomáhali ľuďom, ktorých tiesni hriech.

Učeníci mali začať pracovať tam, kde bývali. Nemali sa vyhýbať ani tomu najtvrdšiemu a najmenej sľubnému prostrediu. Podobne má každý Kristov svedok priniesť zvesť najprv svojmu najbližšiemu okoliu. Aj vo vlastnej rodine môžeme mať tých, čo túžia po súcite a majú hlad po chlebe života. Môžu to byť aj deti, ktoré máme vychovávať pre Krista. Pohanov máme pri dverách. Verne urobme to, čo nám je najbližšie. Potom sa riaďme pokynmi Božej ruky. Mnohým sa okolnosti môžu javiť ako prekážka diela, ale verne a svedomito splnená povinnosť prinesie ovocie aj v najodľahlejších kútoch sveta. Kristovo pozemské dielo bolo zdanlivo veľmi obmedzené, no napriek tomu jeho posolstvo počuli zástupy zo všetkých krajín. Boh často používa tie najjednoduchšie prostriedky na dosiahnutie najväčších výsledkov. Podľa Božieho zámeru má každý úsek jeho diela závisieť od všetkých ostatných tak, ako v súladnom chode jedno ozubené koleso závisí od iného. Aj ten najskromnejší pracovník pod vedením Ducha Svätého sa dotkne neviditeľných strún, ktorých zvuk sa roznesie do končín zeme a bude znieť po celú večnosť.

Nestrácajme však zo zreteľa príkaz: „Choďte do celého sveta!“ Vyzýva nás, aby sme zodvihli oči a podívali sa aj do „vzdialenejšieho kraja“ (2 Kor 10,16). Kristus búra priehrady národnostných predsudkov a učí milovať všetkých ľudí. Vyvádza ich z úzkeho okruhu sebeckých záujmov, borí územné hranice a umelé spoločenské priehrady. Nerobí rozdiel medzi domácimi a cudzincami, priateľmi a nepriateľmi. Učí nás, aby sme v každom trpiacom človekovi videli brata a celý svet pokladali za pole svojej pôsobnosti.

Keď Spasiteľ povedal: „Choďte teda a robte učeníkmi všetky národy“, povedal tiež, že „tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: V mojom mene budú vyháňať démonov a hovoriť novými jazykmi. Budú brať do rúk hadov a keď vypijú aj niečo smrtonosné, neuškodí im. Na chorých budú klásť ruky a oni ozdravejú“ (Mar 16,17.18). Zasľúbenie je práve tak ďalekosiahle ako poslanie. To však neznamená, že by každý jednotlivec mal mať všetky dary. Duch rozdeľuje „každému, ako chce“ (1 Kor 12,11). Dary Ducha sú však zasľúbené každému veriacemu podľa potreby v Božom diele. Zasľúbenie je práve tak mocné a dôveryhodné dnes ako za čias apoštolov. „Tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia.“ To je prednosť Božích detí; ich viera sa má chopiť všetkého, čo vieru môže posilniť.

„Na chorých budú klásť ruky a oni ozdravejú.“ Tento svet je veľký lazaret, no Kristus prišiel uzdraviť chorých a prepustiť satanom zotročených väzňov. Bol stelesnením zdravia a sily. Chorým, trpiacim a zlými duchmi ovládnutým dával zo svojej životodarnej sily. Neodohnal nikoho, kto ho prišiel prosiť o uzdravenie. Dobre vedel, že chorí si chorobu zavinili sami, ale ani tak ich neodmietol uzdraviť. Len čo týchto úbožiakov prenikla Kristova moc, uvedomili si svoju hriešnosť, a mnohí boli zbavení svojho duševného i telesného trápenia. Evanjelium má dosiaľ tú istú moc; prečo by sme teda aj dnes nemali byť svedkami podobných výsledkov?

Kristus cíti bolesť každého trpiaceho. Ak v človekovi pôsobia démonské sily, Kristus cíti toto utrpenie. Prežíva zápas trpiteľa mučeného horúčkou. Dnes práve tak ochotne uzdravuje chorých, ako keď bol osobne na zemi. Kristovi služobníci sú jeho zástupcami a pomocníkmi. Prostredníctvom nich chce prejaviť svoju liečivú moc.

Učeníci sa mali učiť zo Spasiteľovho prístupu k chorým. Pri istej príležitosti pomazal slepcovi oči blatom a prikázal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe... On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci“ (Ján 9,7). Veľký Lekár ho mohol uzdraviť obyčajným slovom, no použil jednoduché prírodné prostriedky. Aj keď sa nespoliehal na umelo pripravené lieky, schvaľoval použitie jednoduchých prírodných liečiv.

Mnohým trpiacim Kristus povedal: „Už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie“ (Ján 5,14). Tým potvrdil, že choroba súvisí s prestupovaním Božích prikázaní prírodných i duchovných. Keby ľudia žili podľa Stvoriteľovho zámeru, nebolo by na svete toľko utrpenia.

Kristus bol vodcom i učiteľom starého Izraela, ktorému stále pripomínal, že zdravie je odmenou poslušnosti voči Božím prikázaniam. Veľký Lekár, ktorý v Palestíne uzdravoval chorých, oslovoval svoj ľud z oblačného stĺpa, radil mu, čo má robiť, a čo sám Boh chce pre neho vykonať. Povedal: „Ak budeš skutočne poslúchať hlas Hospodina, svojho Boha, a budeš robiť to, čo je v jeho očiach správne, ak poslúchneš jeho prikázania a zachovávať budeš všetky jeho ustanovenia, nijaké choroby, ktoré som dopustil na Egypt, nedopustím na teba, lebo ja, Hospodin, som tvojím lekárom“ (2 Moj 15,26). Bol to vlastne Kristus, kto dal Izraelcom určité životosprávne pokyny s uistením, že ich zbaví „každej choroby a nijaký zo zlých neduhov... nedopustí“ (5 Moj 7,15). Keď splnili podmienky, splnilo sa aj zasľúbenie, takže „nebol v ich kmeňoch klesajúci“ (Ž 105,37).

Aj pre nás je to poučné. Kto chce byť zdravý, musí zachovávať určité podmienky. Každý by mal vedieť, o aké podmienky ide. Pánovi sa neľúbi, keď zanedbávame jeho zákony, či už prírodné alebo duchovné. Boh nás povoláva na to, aby sme podporovali rozmach telesného i duchovného zdravia.

Sme povinní poúčať aj iných, ako si zdravie môžu zachovať a upevniť. Chorým by sme mali podávať prírodné lieky, ktoré pripravil Boh, a upozorňovať ich na Lekára jediného a najväčšieho. Chorých a trpiacich máme privádzať ku Kristovi na rukách viery. Učme ich veriť tomu slávnemu Lekárovi. Mali by sme neochvejne veriť jeho zasľúbeniam a prosiť ho, aby prejavil svoju moc. Uzdravenie je samou podstatou evanjelia a Spasiteľ chce, aby sme chorých, beznádejných a trpiacich povzbudili, aby sa chopili jeho sily.

Kristus vždy uzdravoval mocou lásky a ak túto lásku budeme prijímať vierou, smieme byť užitočnými pomocníkmi v jeho diele. Ak však nebudeme spojení s Kristom, potom ľuďom nemôžeme sprostredkovať hojnosť životodarnej sily. Na niektorých miestach pre neveru ľudí nemohol ani sám Spasiteľ vykonať mnohé zo svojich mocných skutkov. Nevera aj dnes oddeľuje cirkev od nebeského Pomocníka. Veriaci sa len slabo pridŕžajú večných skutočností. Cirkev svojím nedostatkom viery zarmucuje Boha a olupuje ho o jeho slávu.

Prísľub Kristovej prítomnosti platí len vtedy, ak cirkev koná Kristovo dielo. On povedal: „Choďte teda a robte učeníkmi všetky národy... ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“ Jednou z prvých podmienok prijatia jeho moci je vziať jeho bremeno. Sám život cirkvi závisí od toho, ako verne plní Pánovo poslanie. Ak cirkev toto dielo zanedbáva, nevyhnutne bude duchovne slabnúť a upadať. Kde nieto činorodého záujmu o pomoc iným, tam láska chladne a viera ochabuje.

Kristus chce, aby jeho služobníci vychovávali cirkev pre dielo evanjelia. Majú učiť ľudí, ako hľadať a zachraňovať hynúcich. Robia to naozaj? Koľkí sa namáhajú, aby roznietili hasnúcu iskru života cirkvi! Koľko zborov sa podobá stádu chorých baránkov pod dohľadom tých, čo by mali hľadať stratené ovce! Milióny a milióny ustavične hynú bez Krista.

Božia nevystihnuteľná láska urobila pre ľudí všetko, a anjeli žasnú nad povrchnou vďačnosťou tých, čo ju dostali v takej hojnej miere. Anjeli žasnú nad nedocenením tejto Božej lásky. Nebesá žasnú nad ľahostajnosťou jedných voči druhým. Ako asi na to hľadí Kristus?! Ako by sa cítili otec a matka, keby sa dozvedeli, že ich dieťa zapadlo do snehu a tí, čo ho mohli zachrániť, bezohľadne ho nechali zahynúť? Neboli, by krajne roztrpčení a pobúrení? Nestíhali by týchto vrahov takým prudkým hnevom, aké trpké sú ich slzy, a silným, ako je ich láska? Utrpenie každého človeka je utrpením Božieho dieťaťa, a kto nepodáva pomocnú ruku hynúcim spolublížnym, privoláva na seba Boží spravodlivý hnev. To je ten hnev Baránka. V onen slávny deň súdu povie Kristus svojím domnelým nasledovníkom, ktorí ľahostajne hľadeli na utrpenie svojich blížnych: „Nepoznám vás. Odkiaľ ste? Všetci páchatelia neprávosti, odstúpte odo mňa!“ (Luk 13,27). 

Kristus svojim učeníkom vyznačil nielen rozsah diela, ale aj jeho zvestný obsah. Povedal: „Učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ Učeníci mali poslucháčov poúčať o tom, čo ich naučil Kristus. V tom je všetko, čo povedal nielen osobne, ale aj ústami všetkých starozmluvných prorokov a učiteľov. Ľudské učenie je z toho vylúčené. Nieto tu miesta pre ľudské tradície, teórie a závery, ani pre cirkevné ustanovenia. Tento príkaz nepripúšťa nijaké cirkevné zákony. Nič z toho nepatrí do zvesti Kristových služobníkov. Pokladnicou, ktorá bola učeníkom zverená pre svet, sú „Zákon a Proroci“ a k tomu patria záznamy Kristových vlastných slov a činov. Kristovo meno je ich heslom, znamením, spojivom, hybnou silou ich činnosti a zdrojom ich úspechu. V jeho kráľovstve neplatí nič, čo nemá jeho pečať.

Evanjelium sa nemá zvestovať ako bezduchá teória, ale ako živá moc, ktorá mení život. Boh chce, aby omilostení hriešnici boli svedkami jeho moci. Ochotne prijíma aj najväčších priestupníkov, a ak sú ochotní kajať sa, vedie ich svojím Duchom. Zveruje im významné poslanie, posiela ich do tábora neveriacich s posolstvom o svojej bezmedznej milosti. Chce, aby jeho služobníci svedčili o tom, že jeho milosťou môžu ľudia získať Kristovu povahu a tešiť sa z ubezpečenia o jeho veľkej láske. Chce, aby sme boli svedkami toho, že sa nespokojí dotiaľ, kým ľudia znova nezískajú svoje pôvodné, sväté prednosti jeho synov a dcér.

V Kristovi je zdroj pastierskej vľúdnosti, rodičovskej lásky a nedostižnej milosti súcitného Spasiteľa. Svoje požehnania nám podáva v tej najpríjemnejšej podobe. Neuspokojuje sa len s ich oznámením; predkladá ich čo najpríťažlivejšie, aby prebudil túžbu po nich. Podobne majú aj jeho služobníci zvestovať bohatstvo slávy tohto nevýslovného Daru. Kristova obdivuhodná láska obmäkčí a podmaní si srdce tam, kde by nepomohli nijaké vieroučné výklady. „Potešujte, potešujte môj ľud, vraví Boh váš.“ „Vystúp na vysoký vrch, Sion, hlásateľ radostnej zvesti, hlasno zvolaj, Jeruzalem, hlásateľ radostnej zvesti! Hlasno volaj, neboj sa, povedz judským mestám: Ajhľa, Boh váš!... Pásť bude svoje stádo ako pastier, zhromaždí ho svojím ramenom, jahniatka ponesie v náručí“ (Iz 40,1.9-11). Rozprávajte ľuďom o tom, ktorý „vyniká medzi desaťtisícami“ a „všetko na ňom je vábne“ (Pies 5,10.16). Slovami sa to nedá vyjadriť. Má o tom svedčiť povaha a život. Kristus chce byť spodobený v každom učeníkovi. Boh predurčil každého na to, aby sa stal „podobným obrazu jeho Syna“ (Rim 8,29). V každom sa má svetu zjavovať Kristova dlhozhovievajúca láska, jeho svätosť, tichosť, milosrdenstvo a pravda.

Prví učeníci vyšli zvestovať slovo. Svojím životom zjavovali Krista. Pán im pomáhal „a slovo potvrdzoval zjaveniami, ktoré ich sprevádzali“ (Mar 16,20). Títo učeníci sa na svoju úlohu pripravovali. Pred Turícami sa zišli a ukončili všetky rozpory. Boli jednomyseľní. Verili Kristovmu zasľúbeniu, že požehnanie príde, a vierou oň prosili. Nežiadali o požehnanie len pre seba, tiesnilo ich bremeno starostí o záchranu ľudí. Evanjelium sa malo zvestovať do najodľahlejších končín zeme a oni prosili, aby dostali moc, ktorú im sľúbil Kristus. Potom prišiel Duch Svätý a tisíce sa obrátili za jediný deň. Podobne to môže byť aj dnes. Miesto ľudských nápadov treba kázať Božie slovo. Kresťania by mali ukončiť všetky nezhody a odovzdať sa Bohu, aby ich použil vo svojej záchrannej službe. Vo viere by mali žiadať o požehnanie, a ono príde. Vyliatie Ducha v apoštolskej dobe bolo „dažďom raným“ a výsledky boli slávne. „Neskorý dážď“ bude ešte hojnejší (Joel 2,23).

Všetci, čo Bohu posväcujú dušu, telo i ducha, budú ustavične prijímať novú telesnú i duchovnú silu. Podľa potreby môžu čerpať z nevyčerpateľných nebeských zdrojov. Kristus ich obdarí dychom svojho ducha a životom svojho života. V srdci a mysli im neúnavne pôsobí Duch Svätý. Božia milosť rozhojňuje a znásobuje ich spôsobilosť a božská dokonalosť im pomáha pri záchrane ľudí. Účasťou na Kristovom diele sú zdokonalení v ňom a napriek svojej ľudskej krehkosti môžu konať skutky Všemohúceho.

Pán chce prejaviť svoju milosť a svojou povahou poznamenať celý svet. Je to jeho vydobyté vlastníctvo a on chce ľudí oslobodiť, očistiť a posvätiť. Aj keď sa satan snaží tento zámer mariť, krvou preliatou za hriechy sveta možno zvíťaziť, a tým osláviť Boha i Baránka. Kristus bude spokojný len vtedy, keď víťazstvo bude úplné, teda keď „z námahy svojho života uzrie úžitok a bude nasýtený“ (Iz 53,11). Všetky národy zeme budú počuť evanjelium jeho milosti. Jeho milosť všetci neprijmú, ale „potomstvo bude slúžiť jemu, o Pánovi sa bude rozprávať budúcemu pokoleniu“ (Ž 22,31). „Kráľovstvo však i moc i veľkosť kráľovstva pod celým nebom budú odovzdané ľudu svätých Najvyššieho,“ a „zem bude plná poznania Hospodina, ako vody pokrývajú more.“ „Potom sa budú báť mena Hospodinovho od západu a jeho slávy od východu slnka“ (Dan 7,27; Iz 11,9; 59,19).

„Aké vzácne sú na vrchoch nohy blahozvestov, ktorí hlásajú pokoj, zvestujú blaho, hlásajú záchranu. Hovoria Sionu: Tvoj Boh je kráľom... vypuknite v spoločný jasot, zrúcaniny Jeruzalema, lebo Hospodin potešil svoj ľud... Hospodin odhalil svoje sväté rameno pred očami všetkých národov a všetky končiny zeme uvidia záchranu nášho Boha“ (Iz 52,7-10).