87. K môjmu Otcovi a k vášmu Otcovi

Nadišiel čas, aby Kristus vystúpil k trónu svojho Otca. Ako nebeský víťaz hodlal sa vrátiť so znameniami víťazstva do nebeských príbytkov. Pred smrťou povedal svojmu Otcovi: „Dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať“ (Ján 17,4). Po svojom zmŕtvychvstaní zostal ešte krátky čas na zemi, aby ho jeho učeníci mohli poznať v jeho vzkriesenom a oslávenom tele. Teraz sa chcel s nimi rozlúčiť. Nezvratne dokázal, že je živým Spasiteľom. Jeho učeníci ho už nemusia spájať s hrobom. Smú na neho spomínať ako na Pána osláveného pred celým vesmírom.

Ježiš sa rozhodol vystúpiť na nebesá z miesta, ktoré za svojho pozemského pobytu tak často posvätil svojou prítomnosťou. Nebol to vrch Sion, Dávidovo mesto, ani vrch Moria, sídlo chrámu. Na týchto miestach bol Kristus potupený a zavrhnutý. Tu sa stále mocnejší príliv lásky odrážal od sŕdc tvrdších ako skala. Odtiaľ Ježiš odchádzal unavený a skormútený do Olivového sadu, aby si odpočinul. Keď svätá Božia prítomnosť opúšťala prvý chrám, zdržala sa na východnom návrší, akoby nechcela opustiť vyvolené mesto. Podobne stál aj Kristus na Olivovom vrchu a s bolestným srdcom hľadel na Jeruzalem. Háje a údolia tohto vrchu boli posvätené jeho modlitbami a slzami. Jeho príkre svahy odrážali ozvenu slávnostného prevolávania zástupu, ktorý ho chcel vyhlásiť za kráľa. Na úbočí tohto vrchu nachádzal pohostinské prístrešie v dome Lazára v Betánii. Na úpätí Getsemanskej záhrady sa modlil a osamote vytrpel smrteľné muky. Z tohto vrchu mal odísť do neba. Na tomto vrchu majú spočinúť jeho nohy aj pri jeho návrate. Nepríde ako muž bolesti, ale ako oslávený a víťazný kráľ sa postaví na Olivovom vrchu a vtedy zaznie „Halleluja!“ Židov i „Hosanna!“ pohanov a hlasy vykúpených v mohutnom zástupe budú prevolávať: „Korunujte ho za Pána všetkého!“

Teraz sa Ježiš uberal s jedenástimi učeníkmi k tomuto vrchu. Keď prechádzali jeruzalemskou bránou, mnohé zvedavé oči videli túto malú skupinu. Viedol ju ten, ktorého pred niekoľkými týždňami poprední muži odsúdili a ukrižovali. Učeníci nevedeli, že to bude ich posledný rozhovor s Pánom. Ježiš strávil čas v rozhovore s nimi, pripomínal im svoje predošlé naučenia. Keď sa priblížili ku Getsemanskej záhrade, zastavil sa, aby si pripomenuli to, čo im povedal v onú noc nesmierne ťažkého zápasu. Opäť pohliadol na vínnu révu, ktorou naznačil spojenie cirkvi so sebou a svojím Otcom; znova opakoval pravdy, ktoré im pritom vysvetlil. Všade naokolo boli pamätníky jeho neopätovanej lásky. Vo chvíli jeho poníženia mu robili výčitky a opustili ho aj najbližší z jeho učeníkov.

Kristus bol na zemi tridsaťtri rokov. Za tento čas ho ľudia tupili, nenávideli a vysmievali; nakoniec ho zavrhli a ukrižovali. Teraz, keď sa má vrátiť na svoj trón slávy a uvedomuje si nevďačnosť ľudí, ktorých prišiel zachrániť, neprestane mať s nimi súcit a neprestane ich milovať? Neusmerní svoju náklonnosť na oblasť, kde je milovaný a kde bezhriešni anjeli čakajú na jeho pokyny? Nie; tým, ktorých miloval a ktorých necháva na zemi, prisľúbil: „Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta“ (Mat 28,20).

Keď prišli na Olivový vrch, Kristus ich previedol cez vrchol do blízkosti Betánie. Tu sa zastavil a učeníci sa zhromaždili okolo neho. Z jeho vľúdnej na nich hľadiacej tváre akoby vychádzali lúče svetla. Nekarhal ich za nedostatky a poklesky; posledné slová z jeho úst, ktoré zneli v ušiach jeho poslucháčov, boli slová toho najhlbšieho súcitu. S rukami vystretými na požehnanie a na znamenie svojej stálej starostlivosti pomaly sa vzniesol spomedzi nich, unášaný k nebu mocou silnejšou, než je pozemská tiaž. Žasnúci učeníci uprene hľadeli za ním, aby naposledy zahliadli svojho Pána pri jeho nanebovstúpení. Potom im ho zahalil oblak slávy a z oblačného zástupu anjelov, ktorí ho prijali, zazneli slová: „Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta“ (Mat 28,20). Súčasne počuli z výšin tú najkrajšiu a najradostnejšiu hudbu anjelského zboru.

Zatiaľ čo učeníci ešte stále hľadeli hore, oslovovali ich hlasy, ktoré zneli ako najľúbeznejšia hudba. Obrátili sa a videli dvoch anjelov v ľudskej podobe, ktorí ich oslovili: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať“ (Sk 1,11).

Títo anjeli patrili k zástupu, ktorý čakal na Spasiteľa v žiarivom oblaku, aby ho odprevadil do nebeského domova. Ako najvznešenejší z anjelského zástupu prišli títo dvaja anjeli k hrobu pri Kristovom vzkriesení a boli s ním počas jeho pozemského života. Celé nebo netrpezlivo čakalo, kedy sa skončí jeho pobyt na svete poznamenanom kliatbou hriechu. Teraz nadišiel čas, aby nebo prijalo svojho Kráľa. Nechceli sa azda tí dvaja anjeli pripojiť k zástupu, ktorý uvíta Ježiša? Zo súcitu a lásky k tým, ktorých tu Spasiteľ zanechal, chceli potešiť zarmútených. „Či nie sú všetci služobnými duchmi, poslanými slúžiť tým, čo majú dostať do dedičstva spásu?“ (Žid 1,14). 

Kristus vstúpil na nebesá v ľudskej podobe. Učeníci videli, ako ho zahalil oblak. Ten istý Ježiš, ktorý s nimi chodieval, s nimi sa zhováral a modlieval, ktorý im lámal chlieb, ktorý bol s nimi v člne na jazere a ktorý ešte v ten istý deň vyšiel s nimi na Olivový vrch - ten istý Ježiš odišiel teraz k trónu svojho Otca. A anjeli ich uistili, že práve ten, ktorého videli odchádzať do neba, príde znova tak, ako odišiel. Príde „s oblakmi a uvidí ho každé oko“ (Zj 1,7), „lebo na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice sám Pán zostúpi z neba“ (1 Tes 4,16). „Keď príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy“ (Mat 25,31). Vtedy sa splní zasľúbenie, ktoré dal Pán svojim učeníkom: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a vezmem vás k sebe, aby ste i vy boli tam, kde som ja“ (Ján 14,3). Tak sa smeli učeníci tešiť v nádeji opätovného príchodu svojho Pána.

Keď sa učeníci vrátili do Jeruzalema, ľudia na nich hľadeli s údivom. Po súdnom pojednávaní a ukrižovaní Krista sa domnievali, že budú zdrvení a zahanbení. Nepriatelia očakávali, že uvidia ich smutné a pokorené tváre. Miesto toho žiarili radosťou a víťazstvom. Z ich tvárí vyžarovalo nadpozemské šťastie. Nenariekali nad sklamanými nádejami, ale boli plní chválorečenia a ďakovania Bohu. Radostne rozprávali o Kristovom obdivuhodnom vzkriesení a jeho nanebovstúpení, a ich svedectvu mnohí uverili. 

Učeníci sa už budúcnosti nebáli. Vedeli, že Ježiš je v nebi a že s nimi stále spolucíti. Vedeli, že na Božom tróne majú Priateľa a svoje prosby dychtivo predkladali Otcovi v Ježišovom mene. V posvätnej úcte sa skláňali k modlitbe a opakovali si uistenie: „V ten deň sa ma už nebudete na nič opytovať. Veru, veru, hovorím vám: Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Ján 16,23.24). Svoju vieru upierali stále vyššie a vyššie v neochvejnej istote: „Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás“ (Rím 8,34). Dokonalú radosť zažili na Turíce v prítomnosti Utešiteľa, ktorého im Kristus zasľúbil.

Celé nebo chcelo privítať Spasiteľa v nebeských príbytkoch. Keď vstupoval na nebesá, šiel prvý v zástupe tých, ktorých pri svojom zmŕtvychvstaní vyslobodil zo zajatia smrti. Nebeské zástupy sa s jasotom, chválorečením a nebeským spevom pripojili k tomuto radostnému sprievodu.

Keď sa blížili k Božiemu mestu, sprevádzajúci anjeli dali pokyn: „Brány, zdvihnite hlavice, večné vráta, zdvihnite sa, aby mohol vojsť Kráľ slávy.“ Strážni posli sa radostne pýtajú: „Kto je ten Kráľ slávy?“ Nepýtali sa preto, že by nevedeli, kto to je, ale preto, že chcú počuť radostnú odpoveď: „Hospodin, silný a mocný, Hospodin, vojnový hrdina! 

Brány, zodvihnite hlavy! Večné vráta, zodvihnite sa, aby mohol vojsť Kráľ slávy.“ Opäť zaznieva otázka: „Ktože je to ten Kráľ slávy?“ Anjeli totiž nie sú nikdy unavení, keď počujú zvelebovať jeho meno. Sprievodní anjeli odpovedajú: „Hospodin vojov,  on je ten Kráľ slávy“ (Ž 24,7-10). Potom sa doširoka roztvárajú brány Božieho mesta a anjelský zástup prechádza cez ne za zvukov úchvatnej hudby. 

Tu je trón a okolo neho dúha zasľúbenia. Sú tu cherubíni a serafíni. Zhromaždili sa velitelia anjelských zástupov, synovia Boží, predstavitelia nepadlých svetov. Vykupiteľa víta aj nebeská rada, pred ktorou Lucifer obviňoval Boha a jeho Syna; sú v nej predstavitelia tých bezhriešnych priestorov, ktoré chcel satan tiež ovládnuť. Dychtivo chcú oslavovať víťazstvo a velebiť svojho Kráľa.

On im v tom však bráni. Ešte nie! Teraz ešte nemôže prijať korunu slávy a kráľovské rúcho. Vstupuje pred prítomného svojho Otca. Ukazuje svoju ranenú hlavu, prebodnutý bok a poranené nohy; dvíha svoje ruky, na ktorých sú stopy po klincoch. Ukazuje znamenie svojho víťazstva; predstavuje Bohu snopok prvotiny, tých, ktorí s ním vstali z mŕtvych, ako predstaviteľov toho nesmierneho množstva vzkriesených pri jeho druhom príchode. Blíži sa k Otcovi, ktorý sa raduje nad každým kajúcnym hriešnikom a plesá nad každým zachráneným. Prv ako boli položené základy zeme, Otec so Synom urobili zmluvu o vykúpení človeka v prípade, že by ho satan premohol. Slávnostne si sľúbili, že Kristus sa stane zárukou ľudského pokolenia. Kristus tento sľub splnil. Keď na kríži zvolal „Dokonané je!“, povedal to svojmu Otcovi. Zmluva bola náležite splnená. Teraz hovorí: Otče, dokonané je. Môj Bože, splnil som tvoju vôľu. Dielo vykúpenia som dokončil. Ak je tvojej spravodlivosti urobené zadosť, „chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja“ (Ján 19,30; 17,24).

Počuť Boží hlas, ktorý oznamuje, že spravodlivosti sa naozaj urobilo zadosť. Satan je porazený. Kristovi všelijak unavení a bojujúci nasledovníci na zemi sú prijatí v jeho „milovanom Synovi“ (Ef 1,6). Pred nebeskými anjelmi a zástupcami nepadlých svetov sú vyhlásení za spravodlivých. Kde je on, tam bude aj jeho cirkev. „Milosť a pravda sa stretnú, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú“ (Ž 85,11). Otec objíma svojho Syna a počuť pokyn: „Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli“ (Žid 1,7).

S nevýslovnou radosťou uznávajú kniežatá, vládcovia i mocnosti zvrchovanosť Kniežaťa života. Anjelské zástupy sa mu klaňajú a radostný jasot sa rozlieha v celom nebi. „Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu a česť, slávu a dobrorečenie!“ (Zj 5,12). 

Víťazné spevy sprevádza hudba anjelských hárf k vrcholnej radosti a sláve celého neba. Láska zvíťazila. Stratené je nájdené. V nebi zaznieva mohutné volanie: „Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov“! (Zj 5,13).

Ozvena tejto nebeskej radosti doznieva na zemi v známych Kristových slovách: „Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu“ (Ján 20,17). Rodina nebeská s rodinou pozemskou sú spojené. Náš Pán vystúpil na nebesá pre nás a pre nás aj žije. „Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze nebo prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral“ (Žid 7,25).